Tej smrti okolo nás je akosi priveľa. Vojny, nehody, streľby, choroby, nešťastné zhody náhod, samovraždy. Umierajú známi aj neznámi, čestní aj podvodníci, nevinní i grázli. Na každom kroku nám niečo pripomenie krehkosť nášho života, až z toho mrazí.
Niekto raz povedal, že človeka poznačí každá smrť, najviac však jeho vlastná. A je v tom hlbšia pravda, než sa na prvý pohľad môže zdať. Ako jediný živočíšny druh na planéte sme si vedomí, že tu nebudeme večne. A toto, vo svojej podstate neznesiteľné poznanie sa s nami ťahá počas celého života. Od útleho detstva, od tej zlomovej chvíle, keď nás niečo zrazu osvietilo a so zdesením sme sa opýtali - mama, prečo umriem?
A nech už potom robíme čokoľvek, nech sa akokoľvek snažíme potlačiť zákernú otázku do najvzdialenejších zákutí mysle, stále je prítomná, nezodpovedaná visí vo vzduchoprázdne a naháňa strach. Samozrejme, úľavou môžu byť náboženstvá, rôzne koncepcie o posmrtnom živote či jednote všetkého. Pomáhajú aj drobné radosti, veľké sebaklamy a občas stačí aj obyčajný poldecák. Ale nikdy nemôžeme mať úplnú istotu, že sa nenaplní hrozivý scenár - že skonáme, pochovajú nás, naše telo zhnije v zemi a po rokoch, desaťročiach či storočiach všetci na nás zabudnú, akoby sme nikdy neexistovali.
Život je preto ťažký, lebo mu potrebujeme dať zmysel. Všetko toto dobre vieme, napriek tomu sa často správame ako kreténi. A nemyslím tým iba na extrémne prípady vrážd a násilia, ktoré som naznačil v úvode, ale aj na malichernosti, ktorými si navzájom strpčujeme existenciu, na potrebu vždy a za každých okolností mať pravdu, na nutkanie naháňať sa za zbytočnosťami, na pýchu a márnivosť.
Keď sa preto v týchto dňoch vyberieme na cintoríny zapáliť sviečku a zaspomínať na blízkych zosnulých, zrejme by sme mali rozjímať aj o týchto veciach. Možno nájdeme trochu pokoja a pokory.
