Teda, s konkrétnym okamihom. Možno si to pamätáte, majstrovstvá sveta v roku 1994 v Spojených štátoch, zápas Argentína - Grécko. Diego Maradonna nádhernou strelou zvýši na 3 : 0 a gól oslávi nepríčetným pohľadom do kamery. Ako sa ukázalo neskôr na dopingovom teste, pohľadom nepríčetným od drog.
V bratislavskom prípade ma viac zaujalo, že zadržaní v rámci medzinárodnej akcie pravidelne dodávali kokaín „do vyšších kruhov“. Informácia zapadá do širšej skladačky správ, ktorá odhaľuje príbeh takzvanej drogy bohatých. Súčasťou mozaiky sú zástupy slávnych, úspešných a vplyvných ľudí šnupajúcich jednu lajnu za druhou. Maradona a rôzne celebrity a celebritky sú pritom najmenšie zlo, ruinujú maximálne svoje životy a ubližujú svojim najbližším. Oveľa viac ma znepokojujú závisláci, ktorí majú v rukách moc, ktorí riadia celé tímy a podľa svojich kokaínových predstáv formujú náš svet. Politici, podnikatelia, manažéri. Práve o ich drogových excesoch koluje čoraz viac správ. Či už v exotických destináciách, na uzavretých večierkoch či dokonca priamo v kanceláriách. Áno, je to taký fenomén - v európskych a vo svetových metropolách medzi mužmi vo veku tridsať až päťdesiat rokov vraj zúri epidémia, vysokopostavení profesionáli pomocou bieleho prášku udržiavajú pracovné nasadenie, zvyšujú výkony a odbúravajú stres. Lebo kokaín je údajne taký, pridá vám energiu, nafúkne ego a sebavedomie. Ale nie je to zadarmo. Mozog si rýchlo zvykne na pravidelné záplavy dopamínu, látky spájanej s príjemnými pocitmi a so zvýšenou motiváciou, a bežné životné radosti ho zrazu neuspokojujú. Mimo pravidelných dávok zostáva len prázdno a smútok.
Zaujímalo ma, akým spôsobom dokážu takíto ľudia riadiť svoje oddelenia, firmy, politické strany či dokonca celú krajinu, tak som trochu surfoval po internete. Narazil som na anonymnú spoveď výkonného riaditeľa zo Seattlu, ktorý otvorene porozprával o svojich kokaínových skúsenostiach. Zarazila ma najmä jedna vec. V čase, keď sa u neho prejavila závislosť, začal ľudí posudzovať výlučne podľa prvého dojmu, pričom uprednostňoval šarmantných kandidátov, ktorí s ním dokázali viesť duchaplnú konverzáciu. Naopak, introvertov postupne prepúšťal. Aj z pozícií, ktoré si vyžadovali sústredenú, osamotenú prácu pri počítači. Biznis síce trpel, ale aspoň bola zábava.
A prečo ma to zarazilo? Však pozrite sa okolo seba, na ulice, pracoviská aj sociálne siete. Čoraz viac ľudí sa snaží vzbudiť dojem, že sú ako vystrihnutí z predstáv kokaínového šéfa - žoviálni a sebavedomí. A čo je ešte horšie, nerobia to náhodou, spoločnosť takéto správanie začína vnímať ako akúsi vstupenku do sveta úspešných. Sebaprezentácia je dôležitejšia než reálne kvality, forma víťazí nad obsahom. Prečítajte si príručku na pracovný pohovor, rýchlo pochopíte, o čom hovorím.
Akoby aj sám Boh začal šnupať lajny. A nielen ten futbalový.
