Na sociálnych sieťach sa podobné konšpiračné teórie množia ako huby po daždi. O tom, ako nám počas pandémie najviac pomáhali Rusi či Číňania, a tiež o tom, ako v čase najväčšej krízy za posledné roky fatálne zlyhala Európska únia. Je preto škoda, že o správe, ktorá patrí k mimoriadne dôležitým, sa na verejnosti hovorí podstatne menej.

Európska únia - tá, o ktorej si mnoho Slovákov myslí, ako na nás kašle - v tichosti schválila obrovský záchranný balík na pomoc krajinám, ktoré boli zasiahnuté koronavírusom. Teda, samozrejme, aj pre nás. Slovensko dostane viac peňazí ako kedykoľvek v minulosti. Do roku 2024 môžeme minúť až 8 miliárd eur, čo predstavuje približne 8 percent ročného HDP nášho štátu. Tieto peniaze by sme mali investovať do reformy krajiny, do naštartovania odvetví s vysokou pridanou hodnotou, ktoré nám budú prinášať benefity v budúcnosti, keď sa už nebudeme môcť spoliehať len na to, že ostaneme veľmocou vo výrobe automobilov. A práve tu nastáva ten najväčší problém, ktorý Slovensko má. Nemôže zaň žiadna zlá Európska únia, môžeme si zaň sami. Ide o korupciu.

Práve pre ňu absolútne nedokážeme využiť pomoc, ktorú nám členstvo v exkluzívnom klube najvyspelejších krajín sveta ponúka. Stačí spomenúť len zopár fantastických projektov, ktorými sme sa u našich zahraničných partnerov zapísali a ukázali sme, ako si vážime peniaze, ktoré dostaneme. Asi najznámejší je nástenkový tender, pri ktorom kompetentní vyvesili oznam o súťaži na právne a poradenské služby pri čerpaní eurofondov za 120 miliónov eur na nástenku chodby na ministerstve výstavby a regionálneho rozvoja, neprístupnej verejnosti. Arogantnejší postup sa asi ani vymyslieť nedal a možno práve preto zaň bola konečne vyvodená zodpovednosť, keďže vo väzbe skončil Janušek aj Štefanov, dvaja ministri za SNS. Legendárne boli aj projekty na vedu a výskum vtedajšieho ministra školstva Petra Plavčana za 600 miliónov eur.

V nich síce takmer ani euro nezískali významné slovenské univerzity, zato mimoriadne úspešné boli divné firmičky s pár zamestnancami, ktoré dovtedy žiadny výskum nerobili, pretože nemali žiadne laboratóriá. No nie vždy muselo ísť o stámilióny ako v rozporuplnom projekte informatizácie Slovenska za miliardu eur, aby sme ukázali, ako neefektívne vieme míňať zdroje, ktoré nám ponúkajú iní. Do pamäti sa vryli aj slávne lavičky v Hnúšti, každá za 8-tisíc eur, či preliezačka na tamojšom námestí za 34-tisíc, ktorých zmysel obhajoval smerácky exprimátor Michal Bagačka.

Azda sa z uvedených skúseností dokážeme poučiť. Doteraz sme totiž práve pre korupciu patrili vo využívaní eurofondov medzi najhoršie krajiny vôbec. „Záchranný balík môže byť obrovskou pomocou pri riešení krízy, môže naštartovať potrebné reformy alebo môže ešte viac skorumpovať Slovensko a zaťažiť budúce generácie dlhmi, ktoré nedokážeme splatiť. Ktorá z týchto možností sa stane realitou, záleží len na nás,“vysvetlil veľmi trefne Tomáš Valášek, predseda parlamentného výboru pre európske záležitosti.

Ak niečo od vlády voliči očakávajú, tak to, že si po úspešnom zvládnutí pandémie vyhrnie rukávy a pustí sa do kľúčových bodov sľubovaného programu – oživenia ekonomiky a boja s úplatkárstvom. A obe veci sú práve s eurofondmi úzko spojené. Žiaľ, príliš veľa ochoty v tomto ohľade od čelných predstaviteľov štátu nevidíme. Skôr snahu urobiť rozsiahle čistky v štátnej správe. Igor Matovič chce obsadiť všetkých 72 postov okresných prednostov a Boris Kollár si zasa robí chuť na stavebné a pracovné úrady. Idea i spôsob, ktorým to chcú urobiť, sú mimoriadne pochybné. Ich doterajší postup nemá nič spoločné s deklarovanou novou politickou kultúrou. Skôr to pripomína noci dlhých nožov a akčné päťky, ktoré vznikali po okresoch za čias HZDS. A to nie je príliš dobrá vizitka.