Aj keby mu tento výrok len tak naverímboha vyletel z úst, ilustruje jav všeobecne prézentný. Zlosť na politické elity, ekonomická nespokojnosť, podráždenosť a úzkosť z rýchlych spoločenských zmien vyvolali v posledných rokoch politické zvraty v regiónoch po celom svete. Zároveň sa vyrojili antisystémoví lídri, tribúnoví buriči a s nimi politické strany a hnutia naľavo aj napravo od zavedeného establišmentu.

Napádajú a spochybňujú všeobecne platné normy a prejavujú pochybnosti až odpor k demokracii. Aj keď v jadre stále zostáva liberálna demokracia populárnym modelom, záväzky voči nej zjavne slabnú. Podpisujú sa pod to názory vyplývajúce zo skúseností z fungovania a výkonu demokratických systémov v rôznych krajinách.

Zlosť na EÚ a odpor k prisťahovalectvu sa stali konzistentnými témami v rétorike a programových platformách mnohých pravicových populistických strán, ktoré v posledných rokoch získali významnú podporu voličov.
 

Výsledky výskumu, ktorý uskutočnil washingtonský inštitút Pew Research Center v rokoch 2017 až 2018 v 27 krajinách na viacerých kontinentoch, tento smer potvrdzujú. Rozdiely existujú, priemerne však ide o výrazne rastúci trend v neprospech demokracie. Nadpolovičná väčšina opýtaných verí, že voľby prinášajú len malú zmenu, že politici sú skorumpovaní a nedotknuteľní, súdy sú nefunkčné alebo nespravodlivé.

Ľudia sú skeptickí voči svojim politikom. Vo všetkých skúmaných krajinách si 54 percent myslí, že väčšina politikov v ich krajine je skorumpovaná. Iba 35 percent súhlasí s tým, že volení politici prejavujú skutočný záujem o to, čo si obyčajní ľudia myslia. Európania, ktorí majú negatívny názor na Európsku úniu (EÚ), majú tendenciu byť viac nespokojní so spôsobom fungovania demokracie vo svojich krajinách ako tí, ktorí EÚ vnímajú priaznivo.

Rozdiel je najväčší v Nemecku, kde tí, ktorí majú nepriaznivé stanovisko k EÚ, sú o 43 percentuálnych bodov viac nespokojní ako tí, ktorí majú priaznivé stanovisko. Európania sú v konečnom dôsledku až na malé výnimky v niektorých sférach života nespokojní: v šiestich z desiatich skúmaných európskych krajín polovica alebo viac tvrdila, že nesúhlasí s tým, ako funguje demokracia. Nespokojnosť je najvyššia v juhoeurópskych krajinách, v Taliansku, Španielsku a Grécku, kde 70 percent alebo viac ľudí tvrdí, že sú nespokojní. Naopak, zhruba tretina alebo menej zastáva tento názor vo Švédsku a v Holandsku.

Je azda signifikantné, že nespokojnosť s demokraciou je vo všeobecnosti vyššia v rozvíjajúcich sa ako vo vyspelých ekonomikách. Ale ani medzi nimi nie sú rozdiely dramatické. V rozvíjajúcich sa ekonomikách prejavilo nespokojnosť so stavom a s funkčnosťou demokracie 60 percent opýtaných, v rozvinutých ekonomikách priemerne polovica. Nespokojnosť so spôsobom fungovania demokracie rástla počas skúmaného obdobia a výrazne sa zvýšila približne v polovici oslovených krajín. Rastúca frustrácia je evidentná na celom svete bez ohľadu na to, či sú ekonomiky vyspelé alebo rozvíjajúce sa.

V Európe je obzvlášť citlivou a spoločnosť rozdeľujúcou témou migrácia. Od roku 2015, keď migranti zo Stredného východu prišli v rekordnom počte do Európy, v celom regióne sa zvýšili obavy, či prisťahovalci zapadnú do spoločnosti. Tieto fóbie sú zreteľne spojené so sklamaním z demokracie. Zlosť na EÚ a odpor k prisťahovalectvu sa stali konzistentnými témami v rétorike a programových platformách mnohých pravicových populistických strán, ktoré v posledných rokoch získali významnú podporu voličov.

Európa zároveň zaznamenala vznik niekoľkých ľavicových populistických strán, ako napríklad La France Insoumise, španielska Podemos a grécka vládnuca strana Syriza. Extrémne návrhy na znárodňovanie súkromného majetku sa aktuálne objavujú u dorastu nemeckej sociálnej demokracie a opatrnejšie, ale tiež týmto smerom kráčajú českí Piráti.

Výsledky výskumu inštitútu Pew Research Center naznačujú, že nespokojnosť s demokraciou, jej funkčnosťou a celkovým výkonom súvisí s rastúcou ochotou zvážiť iné, nedemokratické formy vlády. Sloboda je napokon košeľa, ktorá nie každému sadne. Nesie so sebou bremeno veľkej zodpovednosti a nie všetci sme schopní uniesť ho. Radšej ho z rôznych dôvodov, z pohodlnosti, zo strachu, pre nedôveru v systém alebo vo vlastné schopnosti, presunieme na plecia vyššej autorite.

Známy český psychiater Radkin Honzák zvykne citovať zo svojej praxe a výskumov, ktoré ukázali, že dve tretiny ľudí majú sklon k poslušnosti a sú ochotné dať sa slepo viesť, aj keby to malo znamenať pre nich záhubu. Veľmi výstižne zachytil tento model kreslený vtip, ktorý publikovali české Lidové noviny niekedy v roku 1991, v čase, keď sa v médiách masívne objavovali spochybňovacie názory na pozadie a zmysel Nežnej revolúcie, ľahko získanej demokracie a nečakane nadobudnutej slobody.

Na prvom obrázku vybieha človiečik z temného labyrintu zjavne po dlhých rokoch života v tme von do otvoreného čistého priestoru, ruky nadšením vystreté hore. Na druhom obrázku človiečik bezradne so spustenými rukami chodí po otvorenom priestore, ktorý je zaplavený stopami z jeho topánok. Na treťom obrázku vchádza človiečik odovzdane naspäť do labyrintu. Tam sa cíti bezpečne, tam už vie, že o päť metrov zabočí doľava, že kdesi hlboko je síce možno ukrytý nejaký Minotaurus, ale azda sa mu vyhne alebo ani na neho nikdy nenarazí. Stále lepšie než neistota z otvoreného priestoru, ktorý nemá žiadne narysované cestičky. Nevyhovuje mu, že ich musí vyšliapať sám, tá predstava ho desí. Preto sa vracia. Podľa výsledkov washingtonského inštitútu sa momentálne my, dnešní ešte demokrati, nachádzame niekde medzi druhým a tretím obrázkom.