Osoba generála a jeho fungovanie v polícii tomu prispievajú viac ako dostatočne, hoci ešte donedávna nebolo možné jeho meno jednoducho spochybniť. Rozhodne sa mu nedajú uprieť zásluhy na viacerých pozitívnych skutočnostiach. Či už hovoríme o tom, že najmä pre jeho nasadenie sedí bos slovenského podsvetia Mikuláš Černák za mrežami, alebo o nových zisteniach vyšetrovateľov, ktorým v práci rozviazal ruky po tom, ako na poste policajného šéfa vystriedal Bödörovho poskoka Tibora Gašpara. Už v tom období však prišli aj prvé pochybnosti, napríklad či bolo vhodné rozpustiť takou expresnou rýchlosťou tím vyšetrujúci vraždu Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka. Boli to však najmä posledné mesiace, keď sa začali objavovať súvislosti, ktoré Lučanského stavajú do vyslovene negatívneho svetla. Ide najmä o výpovede bývalého šéfa Kriminálneho úradu finančnej správy Ľudovíta Makóa, zástupcu riaditeľa Úradu zvláštnych policajných činností Norberta Paksiho či bývalého siskára Františka Böhma, ktorého policajti spájajú s takáčovcami. Z ich slov vyplýva, ako výrazne bol bývalý policajný prezident zapletený do korupčnej špirály. Na úplatkoch, ktoré podľa spomínaných kajúcnikov pravidelne bral, si vraj prilepšil až o pol milióna eur. Je pravda, že majetkové pomery policajného exprezidenta nie sú úplne priezračné a dokázaná korupcia tohto rozsahu by bola odsúdeniahodná o to viac, že Lučanský stál na čele organizácie, ktorá má podobné prípady nekompromisne postihovať. Už nikdy o tom však nebude právoplatne rozhodnuté.
Hoci viacerí ľudia, ktorým je téma väzobného stíhania blízka, tvrdia, že ak sa človek poznajúci pomery za mrežami chce pripraviť o život, s veľkou pravdepodobnosťou sa mu to napriek nasadeniu justičnej stráže podarí, je samovražda policajného generála nepochopiteľným zlyhaním kompetentných. O to viac, ak sa len pred pár týždňami udiali minimálne podivné veci okolo jeho vážneho zranenia lebky, ktoré si vraj spôsobil pri páde na kovovú posteľ. V tomto čase nie je vhodné špekulovať o príčinách, ktoré bývalého policajného funkcionára priviedli k tomu, že si siahol na život. Či na Lučanského mali vplyv tvrdé podmienky kolúznej väzby, alebo si ako osoba znalá trestných procesov uvedomil závažnosť dôkazov, ktoré proti nemu stoja a nevidel iné východisko. Odpovede - a treba ísť do absolútnych detailov - musia dať zodpovedné osoby, pretože nikomu táto kauza nemôže ublížiť viac ako súčasnej vládnej garnitúre a protikorupčnému snaženiu. Je nutné, aby sa vyvrátili všetky pochybnosti. Napríklad aj tie, ktoré poukazujú na bezdôvodnosť najprísnejšej formy pobytu za mrežami. Obzvlášť, ak sa policajný exprezident nielenže nepokúsil o útek, ale na výsluch, naopak, prišiel dobrovoľne z Chorvátska. V tomto smere vyjadruje obavy aj správa Rady Európy, ktorá posudzovala stav v slovenských väzniciach a v ktorej sa hovorí, že pozbavenie osobnej slobody sa v každom štádiu trestného súdnictva - od prípravného konania až po výkon rozsudkov - má nariaďovať až ako skutočne posledná možnosť. Nesmie byť teda braná ako donucovací prostriedok.
Dôvodov, prečo v prípade smrti Milana Lučanského treba rozptýliť všetky nejasnosti, je viac. Už teraz je totiž jasné, že niektorí politici stratili všetky zábrany a nehodlajú tragický prípad využiť na nič iné ako na vyvolávanie primitívnych vášní medzi občanmi. Exemplárnym prípadom je Robert Fico, ktorý z voleja, bez bližšieho poznania súvislostí, našiel a hneď aj usvedčil hlavných vinníkov celej kauzy. Za smrť Lučanského môžu prokurátori, sudcovia, novinári, Sorosovi sluhovia Šeliga, Kolíková a Matovič, ktorí sú platení zahraničnými judášskymi grošmi. Taká úbohosť by bola zrejme veľa aj na Kotlebu a viac ako dostatočne vypovedá o Ficovom vnútornom rozpoložení.
