Keď som prišiel v nedeľu pred obedom domov z tréningu, bytom sa už šírila vôňa pripravovaného obeda a do toho hrala dlhohrajúca platňa s hovoreným slovom. Som rodičom dodnes vďačný za to, že nás „nakazili“ počúvaním humoristov. Ich repliky obohatili slovnú zásobu nielen moju, ale aj stoviek tisíc iných fanúšikov na Slovensku i v Česku. Často som vďaka tomu rýchlo spoznal ľudí s podobným pohľadom na svet a keď aj druhá strana začala pridávať hlášky, ľady boli prelomené.

Ihla u nás drala najmä platne troch komických dvojíc - Svěráka so Smoljakom, Šimeka s Grossmanom a Lasicu so Satinským. To, aký je čas neúprosný, dokazuje, že po nečakanom odchode majstra Lasicu je zo spomínaných pánov nažive už len česká legenda Zdeňek Svěrák. Mali sme doma vydania vinylových platní Ktosi je za dverami z 80. rokov. Lasica so Satinským tam s typickým nadhľadom spovedajú hostí ako Zdena Studenková, Michal Dočolomanský, Ivan Krajíček, Oldo Hlaváček, Miloš Kopecký či Milan Kňažko.

Skvelé hlášky z týchto predstavení mi bežia hlavou aj teraz. Napríklad tá, keď Lasica vysvetľuje, prečo humoristické dvojice vytvárajú väčšinou len muži. Vtedy ho preruší Július Satinský ako majstrovský nahrávač na finálne Lasicove bonmoty. Naoko stratí niť a pýta sa Lasicu, o čom to vlastne chcel hovoriť. On jeho prihrávku, samozrejme, využíva a skóruje: „Neviem, ale počúval som veľmi pozorne.“ Dá sa niekomu elegantnejšie povedať, že splieta dve na tri?

Viacerí jeho blízki povedali, že odišiel ako kráľ. Nedá sa nesúhlasiť. Za potlesku plného publika, v divadle, ktoré mal najradšej, po odspievanej piesni Ja som optimista. Epický odchod. Neuveriteľná bodka za neuveriteľnou kariérou. Ak by sa to malo dostať do scenára nejakého filmu, možno by si publikum myslelo, že toto by sa nikdy nemohlo stať. Ale stalo sa.

O Lasicovi prezradil jeho spolupútnik Milan Kňažko, že sa spolu ešte nedávno smiali na tom, že už konečne nie sú vo veku, keď by mohli zo sveta odísť predčasne. Štatisticky zrejme áno, ale jeho rozhľad bude Slovensku chýbať. Najmä v dnešnej dobe, ktorá je plná agresivity a hlúposti ďaleko za pochopiteľnou hranicou. Milan Lasica odchádza v momente, keď sa u nás verejne spochybňujú overené fakty, keď sa klamstvo len preto, že je opakované stokrát, stáva pravdou, a keď vyhráva ten, kto vystupuje viac agresívne, hoci argumentov príliš veľa nemá.

A dotklo sa to aj samotného majstra. Len niekoľko hodín po Lasicovom úmrtí sa začali sociálnymi sieťami šíriť nezmysly poškodzujúce jeho meno, prípadne snažiace sa podsúvať bludné informácie. Napríklad o tom, že zomrel na následky očkovania, napriek tomu, že mal dlhodobé problémy so srdcom, či to, že boli aj so Satinským agentmi ŠtB, hoci boli v komunistickej tajnej službe evidovaní presne na opačnej strane barikády, teda ako osoby nespoľahlivé a preverované. Obe správy boli oficiálne dementované ministerstvom zdravotníctva aj políciou. Nič to však už nezmení na fakte, že dosiahli masovú sledovanosť.

Nenávisť v slovenskej spoločnosti dosiahla netypické rozmery. Nič nemôže byť lepším príkladom, ako keď skupiny radikálov prídu pod okná vykrikovať lekárom, zdravotníkom, vedcom a epidemiológom, ktorí už viac ako rok zachraňujú ľudské životy, že sú vrahovia a že by mali byť poliati benzínom a upálení zaživa. Vďačnosť dnes jednoducho nie je v móde. Komu už ju chceme prejaviť, keď nie skutočným legendám?