Nepomohlo ani vyplakávanie šéfa obyčajných Igora Matoviča, že do nej investoval státisíce eur. Remišová si po pol roku vajatania a zrejme i prehovárania od konkurencie zjavne dupla a povedala si dosť. V jej prípade sa o tom už mesiace hovorilo a  až tak neprekvapila. O to viac však šokovali kroky alebo nôžka Lucie Ďuriš Nicholsonovej, ktorá si dupla tiež.

Klebety o tom, ako je Nicholsonová v SaS-ke (ne)obľúbená, a to ako je vnímaná na verejnosti, nechajme stranou. V oboch prípadoch je zaujímavé, že dlhé roky stranícke dvojky si zjavne povedali, že majú chuť vystúpiť z tieňa a nerobiť svojim šéfom len štafáž. Nicholsonová síce vyhrala aj nedávne eurovoľby a uplatní si mandát v europarlamente, ale rukami vbok či vztýčeným ukazovákom naznačila, že od politiky chce viac ako len pár dni v mesiaci strávených v lukratívnom kresle v Bruseli či Štrasburgu. A tak si nedobrovoľný odchod z Republikovej rady v SaS poňala osobne. O treniciach medzi saskármi a vzájomných animozitách sa vraví už dlho, Sulíkove schopnosti viesť stranu sú tiež predmetom kritiky, ba aj vtipných komentárov na sociálnych sieťach. Chaos v strane a osobné záujmy či ambície podaktorých saskárov ho zjavne netrápia, prehliada ich alebo ich jednoducho nevidí.  Ak mu jej varovný prst otvorí oči, bude len dobre.

Vzbura oboch spomínaných dám má však aj nový význam:  v slovenskej politike si pomaly budujú kariérne chodníčky nielen ženy-náhradníčky, ktoré zasadajú na kritické stoličky po odídených ministroch, aby zastabilizovali kritickú situáciu.

Ale vyrastajú nám tu autonómne političky, ktoré si svoj názor chcú a dokážu presadiť aj pred silným straníckym lídrom. Súčasná prezidentka Zuzana Čaputová im svojim spôsobom možno tak trochu pootvorila dvierka - ukázala totiž, že hoci  sa do kresla hlavy štátu prebojovala z politickej kolísky, presvedčila svojich voličov, že je autonómna a uveriteľná politička, ktorá si nedá len tak diktovať a ide si za svojim.

Nuž, možno by si z nich mohla vziať príklad aj expremiérka Iveta Radičová. Tá svojim odchodom od Dzurindu a Mikloša síce spôsobila rozruch, ale takisto sklamanie, že sa o svoje miesto na politickej scéne viac nepobila. A hoci si ona možno navráva, že to bolo jej osobné víťazstvo, dá sa jej odchod vnímať aj ako politická samovražda. Teda konečné riešenie dočasného problému.