Čo predvádzajú Fico s Pellegrinim, sa už ani nedá nazvať prevracaním kabátov. Dvaja kedysi verní spolustraníci si v súvislosti s otázkou mandátu zvolenej politickej garnitúry rovno kúpili nové zvrchníky. Otočiť takým spôsobom tie pôvodné by totiž nebolo možné. Bez hanby, ale o to suverénnejšie sa dožadujú toho, čo ešte nedávno kategoricky odsudzovali. Keď kulminovala nespokojnosť s ich vládnutím a masové demonštrácie po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej boli na programe dňa, svorne tvrdili, že tlak „zmanipulovanej“ ulice ich nemá čo zaujímať. Ich vláda predsa dostala dôveru v legitímnych voľbách. Pri aktuálnom pohľade na toto rýdzo sociálne zmýšľajúce duo sa zdá, že ide o úplne iných jedincov. Kam sa podeli tí energickí bojovníci za demokraciu, ktorí dnes už nestavajú parlamentné voľby na piedestál, ale, naopak, svojimi aktivitami dokazujú, že pre nich vlastne nie sú až také podstatné? V duchu hesla, že správne je to, čo sa mi momentálne viac hodí, a vo vidine dostať sa čo najrýchlejšie opäť k moci má pre nich oveľa väčší význam podporovať referendum, ku ktorému prezidentke petičný výbor odovzdal 48 škatúľ s vyzbieranými 585-tisíc podpismi. Okrem toho, že ide o neprehliadnuteľnú skupinu občanov, ktorá neváhala ukázať svoj nesúhlas so súčasnou koalíciou, je to výrazne viac ako 350-tisíc potrebných signatúr. Dá sa teda predpokladať, že aj po prepočítavaní a kontrole bude stále dostatočný počet platných podpisov na vypísanie plebiscitu. Nie všetko je však krištáľovo jasné.

 

Prvou otázkou ostáva, či sa Čaputová skôr, ako referendum vyhlási, neobráti na Ústavný súd. Spornosť ľudovej petície žiadajúcej predčasné voľby sa totiž ponúka. Viacerí právnici majú podobný názor, aký nedávno hlásali Fico s Pellegrinim. Samozrejme, niečo iné sú protesty a tlak občanov na vládu a niečo iné je jej odvolanie na zá­klade referenda. Plebiscit by podľa odborníkov v takomto prípade neústavným spôsobom skrátil volebné obdobie poslancov parlamentu. S výsledkom volieb nikdy nebudú spokojní všetci, ale z nespochybniteľných dôvodov ich organizujeme a napádať ich len preto, že nedopadli podľa našich predstáv, môže znamenať ďalšie narušenie demokratických zvyklostí. A že si stability práve neužívame priehrštiami, je zrejmé aj bez petície.   

Druhým problémom referenda je fakt, že s jedinou výnimkou doteraz v slovenských podmienkach nikdy nebolo platné. V prípade jeho vypísania by muselo hlasovať približne 2,2 milióna voličov, čo sa zdá napriek rekordnej viac ako 80-percentnej averzii k expremiérovi Matovičovi skôr nereálne.

Silu privolať ich k urnám momentálne nemá ani jamkolíca hviezda, zdarma sa vyhrievajúca v lúčoch popularity, ani nádejný expert na pristávanie vrtuľníkov, ktorý zo všetkých síl bojuje o politické prežitie.

Jedine, že by opäť zabrala koalícia a neustálymi hádkami kombinovanými s nekompetentnosťou dala ľuďom najavo, že by možno aj bolo vhodné využiť ponúkaný inštitút priamej demokracie. Prípadne sa rozpadne pred jeho konaním. Tromf už vytiahol Matovič, ktorý ide vyriešiť komplexný problém klesajúcej demografickej krivky brilantným nápadom, až je zarážajúce, prečo s ňou stále zápasí väčšina krajín sveta. Jednoducho všetkým občanom zavedie vyššiu daň z pridanej hodnoty a rodinám potom vyplatí štedrejšie prídavky na deti. Na to, že to takto nefunguje, nového ministra financií upozorňujú nielen ekonómovia, ale aj predstavitelia strán naprieč celým politickým spektrom. Je to však zbytočné. Matovič už na sociálnej sieti napísal, že má „dosť týchto hlúpych, cynických a neľudských rečí“ a že za rodiny bude bojovať „bez ohľadu na cenu a následky“. Možno to referendum nakoniec ani nebude potrebné.