Médiá majú šliapať po krku tým, ktorí vládnu. Rovnako razantne však majú pracovať s opozíciou, pretože tá nám môže vládnuť už zajtra. Tam niekde možno hľadať jedno zo zásadných zlyhaní médií pred voľbami v roku 2020. Obsesia Ficom spôsobila, že k moci sa dostali absolútne nepripravení politickí amatéri.
Ak môže Robert Fico niekomu ďakovať za politické vzkriesenie, tak médiám. Svojou obsesiou urobili z lídra Smeru favorita volieb.
Zlyhanie médií hlavného prúdu v období kovidu a vojny na Ukrajine, keď sa stali „len“ tlmočníkmi oficiálnej štátnej propagandy, ukazuje na zásadný limit mainstreamu. Nesmie byť iba slúžkou v rukách establišmentu. Je legitímne, že vláda má pre situácie, ako je kovid a vojna, jasnú líniu. Doktrínu. Propagandu. Menej pochopiteľné je, ak si ju médiá automaticky privlastňujú. A takto ju tlmočia aj konzumentom. Bez konštruktívneho diškurzu. Stávajú sa podobnými Rudému právu. Aj ono automaticky, bez diskusie, tlmočilo závery zjazdov a ústredného výboru strany. Každý iný názor, okrem oficiálneho, zostáva vysmievaný a ostrakizovaný.
Mainstream sa začína správať ako alternatívne médiá. Používa rovnaké metódy aj štýl práce. Dokonca je nutné overovať ho. Rovnako ako alternatívne médiá.
Ich otcom je práve mainstream. Tým, že začal vymedzovať témy, autorov, zaviedol index vhodnosti a nevhodnosti konkrétnych ľudí. Nálepkovaním nahráva alternatíve.
Dnes sa Slovensko pohybuje medzi dvoma extrémami. Extrémom hlavného prúdu a extrémom alternatívy. Manévrovací priestor medzi nimi je čoraz menší.
Prvoplánový aktivizmus a angažovanosť médiám viac škodia, ako pomáhajú. Ak chce byť mainstream znovu dôveryhodný, mal by prestať používať novinárske skratky. Sú nebezpečné a kontraproduktívne.
Obsesívne označovať Naše Slovensko alebo Republiku za fašistické strany je nemúdre. Keď na túto skratku pristúpi občan, povie si: „Kotleba a Uhrík sú fašisti. Fašisti sú v parlamente. Byť fašistom je v poriadku. Som fašista!“
Táto novinárska skratka nadbieha skutočnému fašizmu, ktorý sa plazivo stáva súčasťou verejného priestoru ako niečo „legitímne a normálne“. Parlamentné.
Náš mainstream má veľa spoločného s cirkvou. Akoby čakal tiež na iný a lepší svet. Je ako človek stojaci na zastávke, ktorému utiekol autobus. Už za ním nebeží. Skôr mu nadáva. Ponižuje ho. Je nahnevaný, že sa mu vzďaľuje, že mu nerozumie. A tak naštvane čaká na ďalší autobus.
Aj zásluhou novinárov začína mať demokracia svojich disidentov. Nie sú pre ňu dobrou vizitkou. Sú základňou nových poriadkov. Predvojom je totalita médií, absencia dialógu. Rodí sa v uchu, nie v ústach plných hysterických výkrikov. Teatrálnosť médií odpudzuje. Je to gýč, ktorý ich robí zraniteľnými.
Autor: Karol Lovaš, spisovateľ
