Z mysle mi totiž stále nejdú dolu štyri mladučké afgánske dievčatá z umeleckého súboru Zohra, ktoré sa stratili po koncerte na festivale Pohoda. Azda najpravdepodobnejšou z možných teórii ich zmiznutia je úmysel nevrátiť sa domov a zostať v Európe. Pripomína to časy komunistickej diktatúry v Československu alebo v Maďarsku, odkiaľ v rokoch 1948 až 1989 emigrovali státisíce občanov do západných demokratických krajín kvôli neznesiteľným domácim pomerom, neslobode a štátom páchanému násiliu.

Mnohí využili príležitosť k emigrácii, keď vycestovali oficiálne na pracovnú cestu na Západ a po vstupe na územie demokratického štátu požiadali o politický azyl. Či aj v prípade afgánskej štvorky ide o podobný model, nie je v tejto chvíli potvrdené, niektoré črty však majú podobné s emigrantmi z niekdajšieho komunistického bloku.

Postavenie žien v Afganistane je formálne podľa ústavy rovnoprávne s mužmi, skutočnosť je však veľmi vzdialená od predpisu na papieri. V Afganistane prevládajú zvyky a tradície ovplyvnené stáročnými patriarchálnymi pravidlami. Vysoký podiel negramotnosti medzi obyvateľstvom naďalej pretrváva, čo pomáha udržiavať postavenie žien na nízkej spoločenskej úrovni. Mnohé ženy v Afganistane sa preto domnievajú, že je prijateľné a normálne, aby ich muži zneužívali.

V Afganistane vznikli aj z tohto dôvodu a s pomocou svetových organizácií ako OSN viaceré inštitúcie, ktoré majú ženy chrániť a pomáhať im. Ide však o značne náročný proces, pretože posunúť chápanie v prvom rade mužov do predstavy, že žena je im rovnocenným partnerom, naráža na ideový skanzen, ktorý sa prejavuje nielen verbálnym odmietaním, ale aj fyzickým násilím.

Podľa Amnesty International násilie na ženách páchajú bežne štátni aj neštátni aktéri. Stále sú akceptované vraždy žien "zo cti", čiže také, ktoré príbuzní považujú za jedinú možnosť ako odčiniť pošpinenie rodiny či klanu. Ročne ide o stovky prípadov. Podľa údajov OSN len necelá pätina zaznamenaných alebo ohlásených prípadov sa skončí odsúdením páchateľov. Je zrejmé, že v afgánskej spoločnosti prevažuje súhlas s vraždou zo cti ako spoločensky dôležitým aktom, takže voči tomuto rítu je aj dlhodobá osveta málo účinná. V krajine, kde sú teroristické útoky na dennom poriadku, kde sa snahám o trvalý pokoj a mier nedarí už celé desaťročia, je úsilie o zmenu postavenia žien ťažko presaditeľné.

Afganistan je s počtom 2,7 milióna utečencov v dôsledku vojny na druhom mieste smutného svetového rebríčka. Pred ním je už len Sýria so 6,7 miliónmi. Pritom drvivá väčšina utečencov zostáva vo svojich regiónoch v susedných krajinách, do Európy sa dostane len asi 9 percent. Medzi nimi sú azda aj štyri hudobne nadané Afgánky. Mohli požiadať už na Slovensku o azyl, a ak tak neurobili, museli mať pripravený plán, ako sa dostať ďalej a kam. V prípade, že sa niekde na území Európskej únie vynoria a požiadajú o azyl, formálne by mali byť vrátené do tej členskej krajiny, kde prvýkrát vstúpili na územie EÚ a tam by sa malo uskutočniť azylové konanie.

 "V Afganistane sa veci nemenia k lepšiemu. Len pred niekoľkými dňami vybuchla bomba pred univerzitou v Kábule a zabila desať študentov a desiatky zranila. Talibánci úradovali zároveň v druhom najväčšom afgánskom meste Kandahar, kde vybuchla nálož pred budovou polície a zabila jedenásť ľudí."

Do Európy migrujú zo Strednej Ázie, Afriky a Blízkeho východu v drvivej väčšine mladí muži. Pomer medzi mužmi a ženami na úteku naznačujú údaje z kritického roku 2015, kedy do Európskej únie prišlo vyše milióna migrantov. V krátkom období medzi polovicou júna a polovicou septembra sa podľa záznamov prihlásilo na hranici medzi Gréckom a Macedónskom 81 649 osôb, z toho 54 484 mužov a len 11 156 žien. Tento nepomer je viac než zrejmý a dá sa aj pochopiť. Pre ženy je putovanie nielen namáhavejšie, ale najmä nesmierne rizikovejšie než pre mužov.

Žena z patriarchálneho prostredia na ceste z pekla do neznámeho sveta bez rodinného zázemia a bez bezpečného mužského sprievodu je už potenciálnou obeťou na začiatku putovania. Dať niekomu v okolí najavo, že chce slobodne rozhodnúť o svojej budúcnosti a nepýtať si dovolenie od rodinnej, rozumejme mužskej vrchnosti, znamená vystaviť sa násiliu a zmariť všetky plány na únik v zárodku.

Štyrom mladým afgánskym umelkyniam nezostalo zrejme iné riešenie, než mlčať o svojich plánoch a nikoho v súbore do nich nezasvätiť, aby neohrozili nádej na úspešný útek. Podľa zachyteného rozhovoru počas pobytu v hoteli malo by mať jedno z dievčat bratranca v Nemecku. Tam azda aj smeruje ich cesta. Šéf festivalu Pohoda Michal Kaščák k zmiznutiu dievčat povedal, že ich "koncert bol nádherný, orchester je symbolom sily hudby, slobody a odvahy a takisto zmien, že aj v Afganistane sa veci menia k lepšiemu."

Útek dievčat je však presným opakom, než Kaščákovo presvedčenie. V Afganistane sa veci nemenia k lepšiemu. Svedčí o tom nielen útek dievčat, ktoré zjavne odmietajú vrátiť sa do prostredia, kde doteraz neslobodne a v strachu žili. Len pred niekoľkými dňami vybuchla bomba pred univerzitou v Kábule a zabila desať študentov a desiatky zranila. Talibánci úradovali zároveň v druhom najväčšom afgánskom meste Kandahar, kde vybuchla nálož pred budovou polície a zabila jedenásť ľudí, ďalších deväťdesiat skončilo so zraneniami v nemocnici.

V rovnakom čase pritom vodcovia Talibánu rokovali s predstaviteľmi afgánskej politickej moci v Katare o potrebe zníženia počtu civilných obetí. Väčší výsmech a absurdnosť situácie, v akej sa obyvatelia Afganistanu nachádzajú, si sotva možno z nášho pohľadu z bezpečnej Európy predstaviť. Netreba sa preto čudovať a ani zazlievať štyrom dievčatám, že sa rozhodli nevrátiť sa domov. Ony sú totiž presne tie ohrozené bytosti, ktoré našu pomoc potrebujú oveľa viac, než mladí junci na člnoch, smerujúcich od pobrežia severnej Afriky k európskym brehom.