Odpoveď na túto otázku nie je ľahká ani jednoduchá.
Samozrejme, úlohu zohrala povaha Orbánovho režimu. Viacnásobný maďarský premiér má pod palcom väčšinu médií v krajine, nahráva mu volebný systém a do karát mu hrá, že časť populácie má tradične obavy zo zmien. Do karát mu určite zahrala aj síce zjednotená, ale pomerne nevýrazná opozícia - jej líder Péter Márki-Zay nezískal ani poslanecký mandát. Navyše sú tu podozrenia z manipulácie s hlasmi zahraničných Maďarov, hlavne v rumunskom Sedmohradsku.
Ale aj tak, vyše päťdesiatpercentná podpora pre Fidesz? Pre stranu, ktorá v 21. storočí stavia na nacionalizme, kritike homosexuálov a zdráha sa pomôcť Ukrajine? To zrejme už ani tak nesúvisí s Orbánom ako s dlhodobým trendom posilňovania nesystémových strán, ktoré ukrajinská vojna trochu odsunula do úzadia. O liberálnej demokracii sa hovorí, že to síce nie je ideálny model, ale ľudia nič lepšie nevymysleli. Ide o pomerne presnú definíciu, i keď trochu statickú. Liberálna demokracia sa ako každý systém mení, vyvíja. Iná bola v osemdesiatych rokoch minulého storočia, iná po páde železnej opony, iná je dnes. No a časť maďarských a nielen maďarských voličov sa zjavne domnieva, že sa neuberá tým najšťastnejším smerom. Korupcia, sociálne rozdiely, ekonomický tlak, ale aj mamona, určitá povrchnosť či civilizačné choroby - spomeňme len niektoré z vecí, ktoré sa ako refrén opakujú celé desaťročia bez toho, aby sme zaznamenali výraznejší posun dopredu. Pre mnohých ľudí sú zrejme toto pálčivejšie témy ako rôzne práva a sloboda. A to je určite dôvod na zamyslenie.
Lebo Orbán a jeho autoritatívny spôsob vládnutia určite nie sú cesta ani východisko. Ale varovaním by určite mali byť.
