Ani s odstupom niekoľkých dní od rozhodnutia Žilinkovho námestníka Kanderu, pri ktorom bol použitý paragraf 363, sa situácia príliš neupokojila. To samo osebe nie je nič prekvapivé v slovenskom politickom cirkuse. Členovia vládneho zoskupenia si znova skočili do vlasov, padlo zopár invektív a výsledkom je, že vznikla nová expertná skupina. Jej úlohou je preskúmať vhodnosť a najmä budúcnosť časti trestného poriadku, ktorá dáva mimoriadnu právomoc generálnemu prokurátorovi. Napriek čiastkovej dohode v koalícii rastie napätie, ktoré sa dokonca môže skončiť predčasnými voľbami. Vyhlásil to predseda parlamentu Boris Kollár, ktorý sa ukazuje ako pragmatický stratég moci a je si vedomý svojej hodnoty v súčasnej, ale  i možnej budúcej vláde. Politické pozadie je teda jasné, ako to však vyzerá pri bližšom pohľade na záver generálnej prokuratúry, pre niekoho prekvapivý?

Žilinkova prokuratúra urobila v celom procese zásadnú chybu. Konkrétne v ťažko obhájiteľnom spôsobe, akým zorganizovala tlačovú konferenciu - či ako neskôr upresnila, mediálne vyhlásenie. Pozvať iba pár médií pri takej závažnej udalosti môže vyvolávať podozrenie o nedostatočnej transparentnosti, prípadne, že predstaviteľom prokuratúry nie je príjemné v priamom prenose čeliť nepríjemným otázkam novinárov. Ak chce generálna prokuratúra pod vedením Žilinku stáť o dôveru verejnosti, toto by sa rozhodne nemalo opakovať.

V ďalších okolnostiach je to iné. Tu sú už body skôr na strane generálnej ako špeciálnej prokuratúry, ktorá ostro sledovaný prípad bývalého šéfa tajných dozorovala. Po prvotnej búrlivej kritike sa totiž čoraz viac objavujú indície, že rozhodnutie o zrušení obvinenia bolo logické a z právnej stránky správne. Nechajme teraz bokom výsostne odborný spor o procesné chyby, keď jedna strana argumentuje chybným založením celého konania, kým druhá zasa tým, či mal na zastavenie stíhania právo Žilinkov zástupca. Základný problém procesu je totiž úplne inde, a to v absolútnom nedostatku reálnych dôkazov, ktoré by v svedčili v neprospech Pčolinského. Napriek tomu si musel odsedieť pol roka v kolúznej väzbe s minimálnym kontaktom s vonkajším svetom. Proti bývalému riaditeľovi SIS síce vypovedal jeho námestník Beňa, známy kajúcnik Makó a v inom korupčnom prípade ešte aj policajt Kučerka. Ich svedectvá, za ktoré mali získať významné úľavy na vlastných trestoch, však v procese vyšetrovania postupne strácali dôkaznú silu. Ani hľadanie stôp DNA na bankovkách, ani svedectvá príslušníkov SIS, ktorí podnikateľa Zoroslava Kollára odpočúvali, nepreukázali, že by sa Pčolinský dopustil nezákonných skutkov, o ktorých kajúcnici vypovedali. Viacerí odborníci poukazujú na to, že ani súd by nemohol o šéfovi SIS rozhodnúť inak ako generálna prokuratúra. Len Pčolinský by si pred prepustením na slobodu odsedel o niekoľko mesiacov viac a o to vyššie odškodné by mu musel štát nakoniec vyplatiť.

V prípade, že koaličná diskusia o paragrafe 363 bude vecná a odborná, môže mať význam, i keď je jasné, že momentálne je najmä politicky motivovaná, čo sa nepáči nielen sudcom, ktorí sa ozvali v petícii, ale ani Slovenskej advokátskej komore. Ako oveľa podstatnejšie sa javí to, akým spôsobom chce ďalej pokračovať v objasňovaní významných korupčných káuz špeciálna prokuratúra. Naozaj nestačí, aby Lipšic, prípadne polepšení kajúcnici, ktorí si konečne uvedomujú svoje previnenia, obehli vybrané médiá a stavili len na tlak verejnosti. Vo finále budú rozhodovať dôkazy. Nikto nespochybňuje, že Ficov Smer je zodpovedný za to, že mafiánske štruktúry pre­rástli štátom. Ak však budú zásadné prípady vystavané podobne chatrne ako tento, bude to len nahrávka Smero-Hlasu a z protikorupčného boja neostane nič.