Napríklad takmer nikdy neveria, a to obzvlášť, ak majú nízke preferencie, oficiálnym predvolebným prieskumom, ktoré prirodzene mávajú odchýlky, ale nálady voličov pokrývajú s dostatočnou presnosťou. Vždy tvrdia, že majú buď svoj vlastný prieskum, ktorý im prisudzuje iné a v drvivej väčšine výrazne vyššie čísla, alebo povedia, že v kampani prešli aj tie najzapadnutejšie slovenské regióny a ľudia im všade dávajú najavo masovú podporu. Viera v zázrak, samozrejme, netrvá večne, vytriezvenie v podobe návratu do reality príde hneď po vysypaní urien a spočítaní výsledkov. No situácií, keď odmietajú brať ohľad na overené pravidlá a spoliehajú sa na vymodlené predstavy, je podstatne viac.

Politickým obrazom toho, keď vám pri plávaní dochádzajú sily a dúfate, že by mohla pomôcť povestná slamka, je podanie právnika a exministra vnútra Roberta Kaliňáka na Ústavný súd. Spolu s poslancami za Smer na čele s predsedom Robertom Ficom a odídencami z Kotlebovej ĽSNS sa zhodli na tom, že prepadnutie majetku odsúdených tak, ako ho definuje súčasný zákon, vraj nie je spravodlivé. Odsúdeným by podľa nich mal prepadnúť len majetok, ktorý získali z trestnej činnosti. Otázkou ostáva, do akej miery je táto legislatívna nadpráca úprimná. Či je skutočne motivovaná napravením zákona, alebo ide len o to, aby neprepadol majetok donedávna neohrozeným protežantom systému Gašparovi, Bödörovi, Jankovskej a ďalším, ktorí by v prípade straty majetku mohli rovnako stratiť zábrany a začať viac rozprávať. Nejasná je aj skutočnosť, prečo sa sociálnodemokratickí poslanci o vyladenie zákona platného od roku 2011 nepokúšali počas predošlých dvoch volebných období, keď bola ich strana pri moci.

Už vieme, čomu veria v Smere, ale skutočným expertom, ktorý sa vnesením nečakaného duchovného pohľadu pokúša rozvrátiť pragmatické opatrenia, je minister práce a rodiny Milan Krajniak. Vieru mu nikto neupiera, ale len so skutočne veľkým porozumením sa dá pochopiť jeho najnovší návrh, ktorým sa prihovára za to, že treba otvoriť kostoly, aby sa mohli konať bohoslužby. V situácii, keď ľudia nemôžu poriadne chodiť do práce, pred nemocnicami sa hromadia mraziace boxy s obeťami, ekonomika sa rúti dole kopcom a celkovo sme v boji s pandémiou najhoršou krajinou na svete, chce umožniť veriacim stretávať sa v uzavretom priestore. Zdôvodňuje to zázrakom, ktorý sa udial začiatkom 18. storočia v Trnave, keď ľudia hromadne zomierali na mor. Všetci občania sa podľa ministra vtedy modlili v Dóme svätého Mikuláša a od toho momentu v meste ni­kto na mor nezomrel. Krajniak tvrdí, že by sme mali kostoly otvoriť, „aby nás Boh našich otcov a dedov zbavil covidu čo najrýchlejšie“. O jeho názore však nie sú presvedčení epidemiológovia, ktorí, naopak, považujú omše za jedno z najrizikovejších podujatí na šírenie vírusu.

Silnú vieru má iste aj Matovič, ktorý sa v beznádejnej situácii upäl na beznádejné riešenie. Chcel by na výnimku doviezť vakcíny Sputnik, ktorých kvalitu a bezpečnosť by mali otestovať slovenskí odborníci, keďže Rusi sa neunúvali ani len si podať prihlášku na schválenie dovozu do krajín EÚ. Podľa premiéra by sme nemali strácať čas geopolitickými spormi, keďže ide o životy, a mali by sme vakcíny nakupovať. To, že on stratil mnoho okamihov pri pandémii práve malichernými spormi, teraz nechajme bokom, oveľa podstatnejšie je, že priamo riaditeľka Štátneho ústavu na kontrolu liečiv mu odkázala, že podobné testovanie nie je v silách slovenskej inštitúcie. Okrem toho, že by vlastne jedine ruská vakcína nebola riadne preverená, je sporné ešte i to, či by nám ju Rusi vôbec vedeli dodať
v dostatočnom množstve.

Kým politici upierajú nádeje k pochybným predstavám, občania by sa možno mali začať doma modliť aspoň za návrat zdravého rozumu našich politických elít. Ak by sa sila modlitby potvrdila v tomto prípade, bol by to učinený zázrak, ale za pokus to asi stojí.