Tento rok zrejme budeme mať práve pokoj oveľa väčší, ako by nám bolo milé, minimálne v možnostiach cestovania a navštevovania medzi rodinami. Ako s úsmevom hovorí môj známy: „Pozor na želania!“ Vláda rozhodne o forme lockdownu až po uzávierke tohto vydania, ale je pravdepodobné, že príde k viacerým obmedzeniam. Pri tempe nárastu infikovaných a zvyšujúcom sa počte ľudí v nemocniciach sa dá predpokladať, že takmer naisto treba počítať so zatvorenými obchodmi a pre pohyb osôb budú nutné aktuálne negatívne testy. A treba sa pripraviť aj na horšie možnosti. Lockdownu sa nedá vyhnúť, debatuje sa vlastne len o forme vypnutia krajiny. Hoci experti navrhovali spustiť riadený lockdown už na jeseň, spolu s testovaním v okresoch najviac zasiahnutých pandémiou, Slovensko išlo cestou celoplošného testovania krajiny a s nejasnými krokmi, ako postupovať po ňom. Situácia sa, samozrejme, vymkla z rúk a teraz je zbytočné hovoriť, kto a akú časť viny za tieto rozhodnutia nesie. Ak by sme to chceli zjednodušiť, dá sa povedať, že vinníkom je predovšetkým nepresvedčivý spôsob fungovania tejto koalície. Ako kritická sa ukazuje najmä nekompetentnosť kombinovaná s nesúdržnosťou a neschopnosťou stanoviť pre občanov zrozumiteľný plán. Práve preto môžu mať voliči po tomto roku pocit, že hoci prišlo po voľbách k žiadanej zmene, bol jedným z najnáročnejších, aké zažili. Ani ďalšie vyhliadky nie sú príliš ružové.

Nezdá sa totiž, že by sa vzťahy vo vládnom zoskupení mali nejakým vianočným zázrakom zlepšiť. Zo správania Igora Matoviča máte pocit, že si vlastne ani sám nie je úplne istý tým, či chce ďalej sedieť na premiérskej stoličke alebo by sa pomaly aj rád vrátil do opozičnej parlamentnej lavice. Už viackrát povedal, že takto pokračovať nemieni, a možno sa mu jeho tajný sen aj čoskoro splní. Padajúce percentá v prieskumoch sú zdvihnutým prstom. Také radikálne zníženie popularity nezaznamenal Fico ani po niekoľkých volebných obdobiach, a to mal za sebou spoločensky podstatne závažnejšie kauzy. Príliš ružovo to nevyzerá ani s podporou neštandardného politika mysliaceho najmä srdcom. Boris Kollár v plnej nahote ukazuje, aké problematické je veriť sľubom človeka, ktorého strana je postavená na populistických tvrdeniach a projektovaná v podstate len ako výťah k moci. Výstavba nájomných bytov je v ohlasovanej predvolebnej podobe nesplniteľná, namiesto toho sme sa za pár mesiacov pomerne veľa dozvedeli o papalášskych manieroch predsedu parlamentu. Možno aj preto jeho hnutie momentálne balansuje na hranici zvoliteľnosti. Keďže strana Za ľudí sa k tejto hranici opakovane ani nepribližuje, jedinou partiou, ktorá v koalícii stále prekvitá, je SaS. Kľúčovou otázkou je, či preto, že ide o stranu presadzujúcu predovšetkým racionálnu cestu pri riešení problémov, alebo o zoskupenie vo vládnom štvorlístku, ktoré nemá zábrany staviť na dobre znejúcu opozičnú politiku. Aj keď by si voliči priali prvú voľbu, napríklad ťažko obhájiteľné Sulíkovo dohadovanie s ministrom Krajčím a výsledné otáľanie s kúpou testov či otvorené vyjadrovanie nesúhlasu člena vlády s tým, čo bolo schválené vo vláde, nie je vzdialené ani od druhej možnosti. O to viac je absencia stratégie nepochopiteľná. Postup vo formách jasných krokov, ktoré budú nasledovať po lockdowne a v ďalšom boji s pandémiou, by totiž nielenže mohol vyhnať Pellegrinimu jamky z usmiatej tváre nad raketovo rastúcimi percentami, ale by pomohol upokojiť vypätú náladu.

Tieto Vianoce budú pre opatrenia iné, ako ich poznáme. Neznamená to však, že musia byť, napriek okolnostiam, nutne stresujúce alebo menej pokojné. Možno sa so všetkými blízkymi neuvidíme osobne, ale to možno zvládnuť. Dôležitejšie bude, aby sme aj po sviatkoch osta­li zdraví. Najmä ak je reálna nádej, že budúci rok by už pandémia konečne už nemusela byť hlavnou témou roka a spoločenský život by sa mohol vrátiť do normálnejších koľají. Ani nie tak pre postup vlády ako skôr pre príchod účinnej a bezpečnej vakcíny.