Znárodnenie energií, odkúpenie elektrární štátom, zlyhanie trhu s energiami. Človek môže len v nemom úžase sledovať, čo všetko je dnes predmetom mainstreamovej politickej debaty na Slovensku. Opatrenia a pojmy, ktoré ešte včera patrili iba ak do arzenálu kontroverzného venezuelského ľavicového prezidenta Huga Cháveza, sa zrazu seriózne skloňujú ako zmysluplné východiská z aktuálnej krízy.
Pripomeňme si trochu teóriu. Alebo aspoň niektoré zo základných myšlienok, na ktorých stojí liberálny kapitalizmus. Po prvé, súkromné vlastníctvo je efektívnejšie ako štátne - každý majiteľ sa lepšie postará o vlastnú firmu ako o štátnu. Keď rozhadzuješ zo svojho, dočkáš sa bankrotu, keď plytváš štátnym, hrozí ti zlatý padák. Po druhé, neviditeľná ruka trhu dokáže zariadiť, aby jednotlivec, ktorý sleduje výlučne svoj ekonomický záujem, bol prospešný pre celú spoločnosť. Inými slovami, že ponuka a dopyt sú lepšími vládcami ako väčšina premiérov. No a po tretie, že v spoločnosti nejde o rovnosť príjmov, ale o rovnosť šancí a je len a len na jednotlivcovi, ako tieto príležitosti využije.
A zrazu pri nedeľnom obede môžeme sledovať, ako sa Veronika Remišová a Ľuboš Blaha hádajú, kedy bolo najvýhodnejšie zoštátniť Slovenské elektrárne a prečo sú stále v súkromných rukách, premiér Eduard Heger sa medzičasom vyhráža Bruselu, že znárodní elektrinu, ak nám Európska únia neposkytne dostatočnú finančnú pomoc, a exminister hospodárstva trochu rezignovane vysvetľuje: „Každopádne, tu sa dá povedať, že trh (s energiami) zlyhal - sám som prekvapený, že to hovorím. Trh zlyhal, je tu bublina a je oprávnené, že štát zasiahne a že zasiahne aj tvrdo.“
Ako je možný takýto obrat o stoosemdesiat stupňov? Dobre, chápem, vojna, inflácia, stíha nás jedna rana za druhou, ale to naozaj nemáme systémové nástroje, aby sme sa popasovali s krízou? Ako je to možné?
Napadajú mi dve, vlastne tri odpovede, prečo je to tak:
a) slovenskí politici sú neschopní,
b) liberálny kapitalizmus má vážne nedostatky,
c) slovenskí politici sú neschopní a liberálny kapitalizmus má vážne nedostatky.
Osobne by som sa asi priklonil k možnosti c. Je pravda, že moderné Slovensko vo svojej tridsaťročnej histórii nemalo veľké šťastie na vládne garnitúry, súčasná vláda je len takou čerešničkou na torte. Výsledkom je otvorená ekonomika mimoriadne citlivá na akékoľvek trenice vo svete a nedostatok finančnej rezervy, ktorá by nám umožnila negatívnym vplyvom čeliť - tie skončili vo vreckách rôznych „našich ľudí“.
Na druhej strane nie je normálne ani to, aby svet každých niekoľko rokov čelil nejakej bubline či „bezprecedentnej kríze“, na ktoré spravidla reagujeme štátnymi zásahmi a - keď to už inak nejde - tlačením peňazí.
Ale to je už vrchol ľadovca. Treba povedať, že ani spomínané základné myšlienky sa sa úplne nepodarilo premietnuť do praxe. Áno, malý podnikateľ sa ide zodrieť, aby prežil, ale riadenie veľkých nadnárodných korporácií občas skôr pripomína štátne podniky. Neviditeľná ruka trhu nie je až taká zázračná, ako sa môže na prvý pohľad zdať, vedel by som napočítať zopár ľudí, čo tvrdo sledovali vlastné záujmy a pre spoločnosť neboli veľmi prospešní, skôr naopak. No a k rovnosti príležitostí len toľko - naozaj si myslíte, že Róm z osady má rovnakú šancu presadiť sa ako prominentný syn, ktorému tatko zaplatil drahé vzdelanie na prestížnej zahraničnej škole?
Týmto nechcem zatracovať liberálny kapitalizmus ako dominantné spoločenské zriadenie v súčasnosti. Ako sa zvykne hovoriť, nie je ideálne, ale možno je naozaj najlepšie, aké ľudia dokázali vymyslieť. Ibaže aj ono má svoj vývoj a my by sme mali priebežne a postupne pracovať na odstránení nedostatkov systému. Mám však pocit, že skôr máme sklon oslavovať ho a potom, z času na čas, hasíme vzniknuté požiare.
