Rastislav Boldocki

Znárodnenie energií, odkúpenie elektrární štátom, zlyhanie trhu s energiami. Človek môže len v nemom úžase sledovať, čo všetko je dnes predmetom main­streamovej politickej debaty na Slovensku. Opatrenia a pojmy, ktoré ešte včera patrili iba ak do arzenálu kontroverzného venezuelského ľavicového prezidenta Huga Cháveza, sa zrazu seriózne skloňujú ako zmysluplné východiská z aktuálnej krízy.

Pripomeňme si trochu teóriu. Alebo aspoň niektoré zo základných myšlienok, na&nbsp;ktorých stojí liberálny kapitalizmus. Po&nbsp;prvé, súkromné vlastníctvo je efektívnejšie ako štátne - každý majiteľ sa lepšie postará o&nbsp;vlastnú firmu ako o&nbsp;štátnu. Keď rozhadzuješ zo svojho, dočkáš sa bankrotu, keď plytváš štátnym, hrozí ti zlatý padák. Po&nbsp;druhé, neviditeľná ruka trhu dokáže zariadiť, aby jedno­tlivec, ktorý sleduje výlučne svoj ekonomický záujem, bol prospešný pre celú spoločnosť. Inými slovami, že ponuka a&nbsp;dopyt sú lepšími vládcami ako väčšina premiérov. No a&nbsp;po&nbsp;tretie, že v&nbsp;spoločnosti nejde o&nbsp;rovnosť príjmov, ale o&nbsp;rovnosť šancí a&nbsp;je len a&nbsp;len na&nbsp;jednotlivcovi, ako tieto príležitosti využije.

A&nbsp;zrazu pri nedeľnom obede môžeme sledovať, ako sa Veronika Remišová a&nbsp;Ľuboš Blaha hádajú, kedy bolo najvýhodnejšie zoštátniť Slovenské elektrárne a&nbsp;prečo sú stále v&nbsp;súkromných rukách, premiér Eduard Heger sa medzičasom vyhráža Bruselu, že znárodní elektrinu, ak nám Európska únia neposkytne dostatočnú finančnú pomoc, a&nbsp;exminister hospodárstva trochu rezignovane vysvetľuje: „Každopádne, tu sa dá povedať, že trh (s&nbsp;energiami) zlyhal - sám som prekvapený, že to hovorím. Trh zlyhal, je tu bublina a&nbsp;je oprávnené, že štát zasiahne a&nbsp;že zasiahne aj tvrdo.“

Ako je možný takýto obrat o&nbsp;stoosemdesiat stupňov? Dobre, chápem, vojna, inflácia, stíha nás jedna rana za&nbsp;druhou, ale to naozaj nemáme systémové nástroje, aby sme sa popasovali s&nbsp;krízou? Ako je to možné?

Napadajú mi dve, vlastne tri odpovede, prečo je to tak:

b) liberálny kapitalizmus má vážne nedostatky,

c) slovenskí politici sú neschopní a&nbsp;liberálny kapitalizmus má vážne nedostatky.

Osobne by som sa asi priklonil k&nbsp;možnosti c. Je pravda, že moderné Slovensko vo svojej tridsaťročnej histórii nemalo veľké šťastie na&nbsp;vládne garnitúry, súčasná vláda je len takou čerešničkou na&nbsp;torte. Výsledkom je otvorená ekonomika mimoriadne citlivá na&nbsp;akékoľvek trenice vo svete a&nbsp;nedostatok finančnej rezervy, ktorá by nám umožnila negatívnym vplyvom čeliť - tie skončili vo vreckách rôznych „našich ľudí“.

Na&nbsp;druhej strane nie je normálne ani to, aby svet každých niekoľko rokov čelil nejakej bubline či „bezprecedentnej kríze“, na&nbsp;ktoré spravidla reagujeme štátnymi zásahmi a&nbsp;- keď to už inak nejde - tlačením peňazí.

Ale to je už vrchol ľadovca. Treba povedať, že ani spomínané základné myšlienky sa sa úplne nepodarilo premietnuť do&nbsp;praxe. Áno, malý podnikateľ sa ide zodrieť, aby prežil, ale riadenie veľkých nadnárodných korporácií občas skôr pripomína štátne podniky. Neviditeľná ruka trhu nie je až taká zázračná, ako sa môže na&nbsp;prvý pohľad zdať, vedel by som napočítať zopár ľudí, čo tvrdo sledovali vlastné záujmy a&nbsp;pre spoločnosť neboli veľmi prospešní, skôr naopak. No a&nbsp;k&nbsp;rovnosti príležitostí len toľko - naozaj si myslíte, že Róm z&nbsp;osady má rovnakú šancu presadiť sa ako prominentný syn, ktorému tatko zaplatil drahé vzdelanie na&nbsp;prestížnej zahraničnej škole?

Týmto nechcem zatracovať liberálny kapitalizmus ako dominantné spoločenské zriadenie v&nbsp;súčasnosti. Ako sa zvykne hovoriť, nie je ideálne, ale možno je naozaj najlepšie, aké ľudia dokázali vymyslieť. Ibaže aj ono má svoj vývoj a&nbsp;my by sme mali priebežne a&nbsp;postupne pracovať na&nbsp;odstránení nedostatkov systému. Mám však pocit, že skôr máme sklon oslavovať ho a&nbsp;potom, z&nbsp;času na&nbsp;čas, hasíme vzniknuté požiare.