Ak opomenieme jej neoriginálny, tak trochu podivný a okrem spojenia za pomlčkou nič nehovoriaci názov Hlas - sociálna demokracia, vezie sa Peter Pellegrini na šťastnej vlne. Samozrejme, z marketingového hľadiska nejaké opodstatnenie toto označenie môže mať, keďže očividnou snahou jeho tvorcov bolo čo najviac sa podobať na Smer - sociálnu demokraciu, aby prebrali ľavicových voličov a zároveň ukázali, že ide o úplne nové, svieže a originálne zoskupenie oplývajúce sociálnymi istotami. I keď, priznajme si, s takými problematickými menami ako Laššáková, Saková, Raši či Tomáš a na čele s Pellegrinim samotným ako dlhodobým svedkom všetkých odsúdeniahodných káuz Smeru je to dosť náročné na fantáziu.

 

Zatiaľ to však partičke, ktorá dala politicky vyčerpanému Ficovi zbohom po tom, ako sa po jeho chrbte vyšplhala nahor, celkom dobre vychádza. V prieskumoch sa strana pohybuje okolo 20 percent, čo je veľmi slušný výsledok, ktorý Hlas vystrelil na druhé miesto v rebríčkoch popularity tesne za OĽaNO. Ukazuje sa, že toto číslo nemusí byť ani zďaleka konečné. Skúsený Pellegrini už ohlásil, že bude debatovať o spolupráci s Tomášom Druckerom a jeho stranou Dobrá voľba, ktorá reálne v ničom dobrá nie je, ale ponúka v prieskumoch približne percento voličov. Žiadne prielomové politické idey v tom nie sú, ale pragmatizmus v duchu, že každý hlas sa počíta, už áno. Sociológovia navyše začínajú v súvislosti so zoskupením Hlas spomínať efekt snehovej gule, teda že strana, ktorá naberá na sile, preberie nerozhodnutých voličov svojim súperom. A pre tých nebude ani tak dôležitý program ako skôr usmievavý líder s jamkami v lícach.

Pri pohľade na súčasnú situáciu by sa dalo povedať, že čím menej toho Pellegrini urobí, tým viac získa. Vlastne nemusí robiť vôbec nič, len občas trefne komentovať prešľapy vládnej garnitúry a voliči mu k urnám pobežia sami. Skvadra jeho Hlasu sa síce počas dlhého obdobia, keď bola pri kormidle, ničím výnimočným nevyznamenala, o takých amatérskych chybách, akých sa dopúšťa aktuálna koaličná zostava, však nesnívala. A to nehovoríme o správach o nekompetentnosti dosadených politických nominantov, ktoré sa šíria z ministerstiev a dôležitých úradov, ale o skutkoch najvyššie postavených ústavných činiteľov. Exemplárnym príkladom je Matovičova obhajoba Kollárovej diplomovky.

Predseda vlády by rád stíhal aj iných hriešnikov, v preklade zrejme tisíce bežných ľudí na Slovensku. Skutočnosť, že niekto získa vysokoškolský titul nelegálnou cestou, nie je možné schvaľovať. Legislatívne je však retrospektíva mimoriadne náročný proces. Nájsť zákonný spôsob, ako niekoho udeleného titulu zbaviť, bude s vysokou pravdepodobnosťou nemožné. To, po čom volá Matovič, je teda nielen absolútne nelogické, ale navyše trápne. Títo občania totiž vo voľbách do verejnej funkcie nekandidovali ani nevykrikovali Dankovi do očí, že by sa mal ako plagiátor vzdať predsedníckej stoličky v parlamente. Stačila by pritom maličkosť - posúdiť celú kauzu s etickým akcentom a vyvodiť politickú zodpovednosť. Žiaľ, toto pre slovenských politikov maličkosť nikdy nebola.