Štrnásty júl je vo Francúzsku štátny sviatok. Tak ako každý rok, aj tentoraz defilovali po Champs Ellysés vojenské jednotky. Oslavy dobytia Bastilly v tento výročný deň z roku 1789 mali dve tváre. Prvú, oficiálnu, s tisíckami vojakov a techniky z viacerých európskych krajín, aby takto prezident Emmanuel Macron mohol zdôrazniť ideu spoločných európskych ozbrojených síl. Druhou tvárou osláv boli známe žlté vesty ako znak protestu strednej triedy z vidieka voči náročným existenčným podmienkam. Opäť došlo k zrážkam s políciou a opäť sa zatýkalo. Heslo “Rovnosť, sloboda, bratstvo!”šušťalo v tejto realite viac papierom, než niekdajším revolučným pátosom.

Francúzsku revolúciu je dobré si pripomínať z viacerých dôvodov. Väčšina z nás ju má zo školských čias zadefinovanú ako vzburu ľudu voči šľachte a kráľovi, ako výraz snáh širokých vrstiev po naplnení onoho hesla o slobode, rovnosti a bratstve. Veľkú francúzsku revolúciu vnímame ako zásadný zlom v európskych dejinách, ako prechod od absolutizmu k občianskej spoločnosti. K tomu sa žiada dodať, že zároveň zrodila aj moderný politický teror. Snahy o naplnenie onoho hesla išli veľmi krvavou cestou.

"Skúsenosť nás učí, že najnebezpečnejší moment pre špatnú vládu je ten, keď sa začína reformovať." Alexis de Toqueville

Obdobie, ktoré viedlo k revolučným zmenám, bolo poznačené rokmi neúrody. V roku 1783 vybuchla na Islande sopka, do atmosféry sa dostalo obrovské množstvo sopečného popola a plynov, čo spôsobilo zníženie slnečného svetla a následne pokles teplôt v Európe. To sa prejavilo vzápätí v slabých úrodách v poľnohospodárstve a ľudia trpeli. Politické zmeny boli týmito udalosťami predznamenané. Podľa francúzskeho historika a politika 19.storočia Alexisa de Toqueville revolúcia prišla v čase, kedy sa už začali reformy, takže rokom 1789 sa administratívna oblasť revolúcie vlastne skončila. To, čo nasledovalo, najmä po nástupe teroru jakobínov od roku 1793, bola jej skaza. Toquevilleove slová z diela Starý režim a revolúcia znejú aj dnes aktuálne: "Skúsenosť nás učí, že najnebezpečnejší moment pre špatnú vládu je ten, keď sa začína reformovať."

.
.
Zdroj: TASR

Učili nás tiež, že väznica Bastilla bola nenávidená chudobným ľudom ako symbol spupnosti a nespravodlivosti vlády kráľa Ľudovíta XVI. Pravdou však je, že Parížania Bastillu nenapadli 14.júla 1789 preto, aby ju zničili ako akýsi symbol, ale z prozaického dôvodu - aby z jej skladov získali pušný prach, ktorý potrebovali do muškiet, ukoristených z kráľovskej zbrojnice. V Bastille nebol žiadny politický väzeň, len štyria falšovatelia, dvaja pomätenci a jeden aristokrat, ktorého udala vlastná rodina, že sa dopustil incestu. Takže dobytie Bastilly, ktoré je každý rok oslavované ako revolučný čin, nemal priamy bezprostredný politický motív, podobne ako jej následná demolácia. Istý stavebný podnikateľ už na druhý deň po dobytí predával kamene z rozoberanej pevnosti ako suveníry. Z reťazí, zámok a mreží vyrábal a predával pamätné medaily. Prispel tým zrejme tiež k zrodu mýtu o význame pádu Bastilly.

Veľmi to pripomína istého slovenského emigranta, žijúceho koncom 80.rokov vo vtedajšom Západnom Berlíne, ktorý si všimol, že po páde Berlínskeho múra koncom roka 1989 vznikol obrovský záujem o úlomky z múra ako atraktívne suveníry a stali sa predmetom čulého obchodovania. Keďže zrazu úlomkov ubúdalo a dopyt mnohonásobne prevyšoval ponuku, Slovák najal študentov, vyrobili formy, do ktorých liali betón, ten následne rozbíjali, úlomky pomaľovali a predávali ako "Echte Souvenirs aus der Berliner Mauer". Dejiny vedia mať aj svoje groteskne komické stránky. Ako vravel už citovaný Toqueville: "História je galéria, v ktorej existuje len málo originálov, zato ale veľa kópií."

Francúzska revolúcia priniesla v rokoch 1789 až 1799 mnohé turbulentné udalosti, hrôzovládu ľudu s masovými popravami, zároveň neustále politické zmeny od prvej republiky až po Napoleonov štátny prevrat a cisárstvo. Synonymom teroru sa stal Výbor pre verejné blaho, ktorý sa stal fakticky výkonnou i súdnou mocou a posielal tisíce ľudí, formálne obvinených z podpory bývalej monarchie, pod gilotínu. Revolúcia postupne požrala svoje deti, vrátane jej najvyšších predstaviteľov. Priniesla vlny vojen, vrátane občianskych, v ktorých padli státisíce Francúzov, v značnom počte civilov. Až v smrti si boli všetci rovní.

Toto však revolucionári nemali na mysli, keď sa zaštiťovali slovami Liberté, égalité, fraternité, slávnym heslom, ktoré sa dostalo aj do francúzskej ústavy. Je pompézne, úderné, na transparentoch sa vyníma pyšne a jednoznačne, iba jeho naplnenie v reálnom svete je nemožné. My, ktorí sme zažili komunistickú diktatúru a máme tú výsadu môcť porovnávať skúsenosti s režimom totalitným a demokratickým, vieme, že tam, kde vládne rovnosť, niet slobody a tam, kde je sloboda, absentuje rovnosť.

Britský novinár a spisovateľ George Orwell to v románe 1984 vyjadril drsnejšie: v totalitnom režime sú si všetci rovní, ale niektorí sú si ešte rovnejší. Keby dnes vládla v našom európskom priestore rovnosť, sotva by prezident Macron usiloval o vytváranie jadra únie a jej periférie. Realita nepustí, tam, kde sme slobodní, nie sme si všetci rovní. Ani rovnejší. A ten, kto vyznáva slobodu ako najvyššiu hodnotu, nepotrebuje žiadnu rovnosť. Napokon ani v dnešnom Francúzsku Macrona a žltých viest ju nikto nepredpokladá. Ale na papieri a nad tribúnami to dobre vyzerá.