Jana Šimíčková

Nie je vylúčené, že horúce letné dni spestria elitní príslušníci a&nbsp;možno hneď z niekoľkých zložiek, aj tej bojovej, ďalšou zo svojich veľkolepých akcií. A&nbsp;možno ju nazvú Minister. To preto, lebo vyrážať počas nej budú dvere na byte dnes už bývalého ministra vnútra Ivana Šimka. Pritiahnuté za&nbsp;vlasy? Bohužiaľ, v&nbsp;dnešnej dobe vôbec nie. &nbsp;

Ivana Šimka do pozície ministra vnútra pred vyše dvoma mesiacmi menovala prezidentka Zuzana Čaputová. Nielen menovala, ona ho do tejto pozície aj vybrala. Ivan Šimko bol totiž členom úradníckej vlády. Vlády, za ktorú nesie plnú zodpovednosť hlava štátu. Z&nbsp;logy veci vyplýva, že Ivan Šimko nebol žiadny vagabund. Ani mafián. Ani zločinec. Ani smerák. Ináč by ho predsa Zuzana Čaputová do svojej vlády nemenovala. Bol odborník. Lebo vláda prezidentky Zuzany Čaputovej bola vládou odborníkov a&nbsp;nie obchodníkov. Vyhlásil premiér tejto vlády Ľudovít Ódor.

Dnes už Ivan Šimko členom vlády vybranej prezidentkou Čaputovou nie je. Odvolala, presnejšie poverenie viesť ministerstvo vnútra, mu odobrala prezidentka Čaputová. Urobila tak potom, čo sa Ivan Šimko dostal do sporu s&nbsp;úzkym vedením Policajného zboru. Konkrétne s&nbsp;policajným prezidentom Štefanom Hamranom, ktorý opäť raz začal zbesilo behať po médiách a&nbsp;sťažovať sa. Na ministra vnútra. Ivan Šimko totiž na sociálnu sieť napísal čosi v&nbsp;tom zmysle, že policajti nemôžu mať bezhranične rozviazané ruky. Že nejaká kontrola nad nimi musí byť. Ináč by sme nežili v štáte demokratickom ale policajnom.

Minister urobil chybu. Nie v&nbsp;pointe svojho statusu, ale v&nbsp;tom, že hlavnú myšlienku rozvinul aj nie celkom šťastnou formuláciou. Okrem iného uviedol, že polícia musí byť pod kontrolou politikov. Toto síce vyplýva priamo zo zákona, no napísané perom ministra vnútra to vyznievalo vskutku veľmi čudne. Najmä v&nbsp;čase, kedy je slovenský národ už vyše troch rokov balamutený zaklínadlom o&nbsp;rozviazaných rukách polície. A&nbsp;tak začal policajný prezident Hamran vyvádzať. Spolu s ním údajne ďalšie dve desiatky policajných funkcionárov, ktorí verklíkovali, že ruky si vraj zviazať nedajú!

Lenže príslušníci ozbrojenej zložky štátu zašli ešte ďalej. Bohapusto sa pustili do vydierania najvyšších predstaviteľov štátu. Zuzane Čaputovej a&nbsp;Ľudovítovi Ódorovi poslali jasný odkaz. Buď Šimko alebo oni. Vydierania zabralo. Prezidentka a&nbsp;premiér sa zľakli. Porúčať sa musel minister Ivan Šimko, ktorý darmo vysvetľoval, že polícii ruky zväzovať rozhodne nechcel. Nemal dôvod. Len sa proste nie celkom umne vyjadril, za čo sa úprimne ospravedlnil.

Ivan Šimko neodchádzal so sklonenou hlavou. Verejne prehovoril o&nbsp;tom, čo bolo podľa jeho názoru skutočným kameňom úrazu. Odmietol ísť po ruke vybranej skupinke policajtov. Šimko mal problém s menovaním trestne stíhaného príslušníka do vedenia Úradu inšpekčnej služby, teda zložky, ktorá dozerá na zákonnosť postupov polície. Meno trestne stíhaného príslušníka síce neuviedol, lebo ako povedal, ctí si prezumpciu neviny, všetkým ale bolo jasné, že hovorí o&nbsp;Pavlovi Ďurkovi. O členovi skupinky príslušníkov NAKA, prezývaných čurillovci, ktorí sú podozriví z&nbsp;manipulovania trestných konaní. O&nbsp;mužovi, ktorý bez najmenšieho zaváhania pred kolegami rečnil slovníkom hodným prvotriedneho mafiána o&nbsp;podpálení auta istej vyšetrovateľke Úradu inšpekčnej služby.

Ivan Šimko menovací dekrét &nbsp;Ďurkovi nepodpísal. Aspoň nie hneď. Šéfa inšpekcie Petra Juhása požiadal, aby počkal, kým si všetko preverí. &nbsp;Juhás, miláčik vybraných médií a&nbsp;tiež špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica, nechápal. To akože naozaj?! Jemu sa bude priečiť nejaký minister? Nejaký Ivan Šimko? A&nbsp;tak si dovolil nevídanú vec. Ministra vnútra, svojho priameho nadriadeného, jednoducho obišiel. Pavla Ďurku prijal na inšpekciu bez jeho vedomia. Za radového príslušníka, ktorého okamžite povýšil do riadiacej pozície. Svojvôľa ako hrom! &nbsp;&nbsp;&nbsp;

Ivan Šimko narazil. Nominant Zuzany Čaputovej vo vláde odborníkov na vlastnej koži okúsil bezhranične rozviazané ruky časti slovenskej polície. Tej, ktorá samu seba označuje za chránenú zver. A&nbsp;to nemusí byť koniec! Zdá sa totiž, že Štefan Hamran a&nbsp;jeho chlapci podľa všetkého tlačili na premiéra Ódora aj &nbsp;klamstvami o&nbsp;tom, že Šimko chcel nahliadať do živých spisov. Samotný Šimko vysvetlil, že to tak nebolo, premiér Ódor však prebraním a&nbsp;medializovaním Hamranovej hysterickej rétoriky vytvoril základ na vyrazenie domových dverí u&nbsp;svojho dnes už bývalého vládneho kolegu.

Tvrdenia policajnej elity o&nbsp;snahe ministra vnútra nahliadať do živých spisov môžu byť predzvesťou trestného stíhania za zneužívanie právomoci verejného činiteľa. Napíše sa nejaký úradný záznam, aké spisy si akože Šimko žiadal a&nbsp;vybavené. Jeho obvinenie tak doslova visí vo vzduchu. Nuž a&nbsp;keď obviňuje chránená policajná zver všetci šípime možné dôsledky. Vyrazené dvere a väzba. Našťastie máme pani prezidentku, ktorá upokojuje, že v demokratickej spoločnosti predsa existujú &nbsp;kontrolné mechanizmy práce polície! Ale naozaj si po posledných udalostiach ešte niekto myslí, že súčasná chránená zver v&nbsp;polícii sa nechá niekým kontrolovať ak dokázala za pár dní odpáliť priamo ministra vnútra? Z úradníckej vlády Zuzany Čaputovej.