Súd napokon Jána Slotu do väzby neposlal, brániť sa z korupčných obvinení aspoň zatiaľ bude na slobode. Hoci v určitom zmysle je to v podstatne jedno. Bývalý politik totiž už dlhší čas žije v akomsi vlastnom väzení, z ktorého niet úniku.
Slotov príbeh je tak trochu príbehom odvrátenej strany slovenskej tranzície. Jej skrytých pohnútok a motívov. Lebo zďaleka nie všetci, ktorí v novembri 1989 štrngali kľúčmi na námestiach, túžili len po slobode. Mnohí tajne dúfali, že im nové spoločenské pomery prinesú poriadne auto, šikovnú chatku, možno domček na Jadrane.
Bývalý šéf Slovenskej národnej strany tieto sny naplno žil. Vo veľkom a vulgárne. Často sme chodievali za ním na chorvátsky ostrov Rab pozrieť sa na obrovskú vilu na kopci s nádherným výhľadom na miestnu marínu a historické staré mesto. Na dvore nikdy nechýbali luxusné vozy, skútre, v neďalekej Supetarskej Drage kotvili Slotove jachty. K majetku sa pritom spravidla nepriznával, prepychové hračky a nehnuteľnosti si formálne „požičiaval“ od kamarátov a pred verejnosťou to s beťárskym úsmevom hral, že on, chudák, vlastne nič nevlastní, na politike v podstate nič nezarobil. Radšej pritom rozprával o vznešenejších veciach, o boji za národ a štát. Nevyberaným jazykom, oponenti si neraz vypočuli urážky a škaredé nadávky.
A potom sa niečo zrazu zlomilo. Pri našej poslednej ceste na Rab v roku 2016 vo dvore sme si všimli už len opustenú detskú hojdačku v tvare zebry. „Za posledný rok tu bol iba raz, väčšinu času popíjal sám v dome,“ povedal nám sused. A správne hádate, to je to symbolické väzenie, o ktorom som písal v úvode. Uprostred vysnívaného luxusu.
Ale na smutný príbeh politika sa dá pozrieť aj z inej strany. Hoci si to nechceme priznať, Jano Slota sa skrýva v každom z nás. Občas je pre nás víťazstvo v debate dôležitejšie než pravda a na slobode nás láka najmä to materiálne. Drobné huncútstva povyšujeme na životný štýl a príslušnosť k národu považujeme za vlastnú cnosť. Aj preto by sme mali dobre zvážiť vlastné sny.