On je však už úplne odtrhnutý od reality, lieta nad nimi vo vrtuľníku aj s nemanželským synom Nikolajom, je oblečený v nepriestrelnej veste, v ruke má samopal, uvádza armádu do plnej pohotovosti, prenasleduje odporcov, väzní ich a bežných obyvateľov, ktorí si dovolia prejaviť svoj názor a hovoria mu, že už má konečne odísť, chce okamžite vyhadzovať zo zamestnania a vyhráža sa, že pozatvára fabriky, v ktorých pracujú. Posledný európsky diktátor Alexander Lukašenko to má nahnuté, jeho pád je s najväčšou pravdepodobnosťou neodvrátiteľný. Hoci štýl vládnutia, v ktorom úplne vymazal opozíciu, vládu i ostatné orgány bežného politického života a rozhodoval prakticky neobmedzene o všetkom, Bielorusi dlhodobo tolerovali. Pohár ich trpezlivosti pretiekol po nedávnych zmanipulovaných voľbách, ktoré Lukašenko zázračne vyhral s výsledkom nad 80 percent, hoci jeho protikandidátka Sviatlana Cichanovská sa tešila masívnej podpore verejnosti. Zo začiatku to Lukašenko nerobil zle, jeho takmer izolovaný štát sa roky tešil z ekonomického rastu, no postupne si zhoršil vzťahy s Putinom, ruských peňazí bolo čoraz menej, napätie v krajine rástlo a Bielorusom začalo dochádzať, že toto správna cesta nebude. Dokonca si to uvedomil aj bieloruský veľvyslanec na Slovensku Igor Leščeňa, ktorý napriek tomu, že ho dosadil Lukašenko a bol dokonca jeho asistentom, urobil výnimočne odvážne gesto a vyjadril na diaľku podporu demonštrujúcim občanom. Za čo ho, samozrejme, okamžite odvolali.

Bielorusko nebude prvá ani posledná krajina, ktorá sa zbavuje tyrana, treba však dať pozor na to, aby sa v jej prípade nezačal opakovať traumatizujúci ukrajinský vývoj. O to viac je cenný jednoznačný postoj Slovenska k boju Bielorusov za demokraciu. Hoci doteraz neuplynul azda jediný týždeň od volieb, aby ktokoľvek z koalície nevyrobil poriadny malér, v tejto otázke obstála vládna zostava prekvapivo na výbornú. Je to až nečakane príjemný pocit a je ešte o to výraznejší, keď ho dáte do súvisu s pomýlenými vyjadreniami opozície.

Igor Matovič sa napríklad stretol s končiacim bieloruským veľvyslancom priamo na úrade vlády, čím mu chcel vyjadriť podporu za to, že sa ako „doteraz jediný vysokopostavený bieloruský politik dokázal postaviť za svoj ľud“. Priamo na faceboo­kovom profile, ktorý je inak plný jeho nevhodných, niekedy až bizarných komentárov, kultivovane, s rešpektom, až by sa dalo povedať, že priam štátnicky označil stretnutie za „jedno z najobohacujúcejších, aké kedy zažil“. A nie je to jeho jediný správny krok. Na summite EÚ presadzoval politiku otvorenej náruče voči bežným Bielorusom zároveň s tvrdými sankciami proti tým, ktorí sfalšovali voľby a sú zodpovední za násilie v uliciach. Príjemné zistenie je, že rovnaký názor má celá vláda. Ministri jednomyseľne prijali rezolúciu, v ktorej vyjadrili znepokojenie nad situáciou v Bielorusku v dôsledku neslobodných volieb.

V kontexte s uvedeným vyznievajú mimoriadne trápne slová Roberta Fica. Človek s 10-ročnými premiérskymi skúsenosťami dostal v priamom prenose lekciu od „amatérov“, ako ich sám označuje. Fico totiž naskočil na populistickú vlnu a hrá na najnižšie voličské pudy, o ktorých tuší, že sú asi jediné, ktoré ho v ďalších voľbách môžu vykopnúť do parlamentu. Hovorí, že do Bieloruska sa nemáme starať, nech si tamojší obyvatelia sami rozhodnú, koho si želajú. Bolo by to iste pekné, len by ich po demonštrácii nesmeli zatvárať za mreže. Najhoršie však je, že sa neštíti naznačovať, že protesty v Bielorusku sú opäť niekým riadené a drzo ich prirovnáva k situácii na Slovensku, keď ho po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej nespokojnosť ľudí zhodila z premiérskej stoličky. To už hraničí s úplnou stratou súdnosti.

FOTO z protestov v Bielorusku v GALÉRII