Takže sú to už tri roky od prvého prípadu kovidu na Slovensku. Výročie som si pripomenul krátkou večernou prechádzkou Líščím údolím, v spoločnosti ojedinelých bežcov a psičkárov som si v hlave premietal prvé pandemické mesiace. Počas tvrdých lockdownov sme s rodinou využili každú príležitosť zabehnúť práve sem, do tohto kúska mestskej zelene, zacvičiť si, zahrať pingpong, s trochou šťastia stretnúť známeho a prehodiť s ním dve-tri slová. Prevetrať sa, rozbiť monotónnosť. A poviem vám, nie sú to vôbec zlé spomienky. Naopak, keď sa na to spätne pozerám, boli to radostné chvíle.
Už vlastne ani neviem, prečo sme pri ďalších vlnách postupne upúšťali od tohto rituálu. Nekonečné obmedzenia nám čoraz viac liezli na nervy, stávali sme sa čoraz podráždenejšími a odovzdane čakali, kedy sa to celé konečne pominie. Chytili sme sa do klasickej pasce spomienkového optimizmu, tak veľmi sme túžili po „normálnom živote“, až sme trochu zanevreli na prítomnosť. Akoby nám chýbali vnútorné sily naplno si užiť daný okamih, hoci aj pandemický. Pritom nám muselo byť jasné, že život po korone už nebude rovnaký, lebo rovnakí nebudeme ani my, že aj tie navlas rovnaké veci budeme vnímať a prežívať trochu inak. Čiže žiadny návrat k pohodliu a istotám, ale nová, postpandemická situácia. So svojimi výzvami, s ťažkosťami a - drobnými potešeniami. Ak chcete obrazne, so svojimi oázami zelene.
Prečo toto píšem? Lebo aj tri roky po jej prepuknutí pandémia stále výrazne rozdeľuje a traumatizuje spoločnosť. Vo verejnom priestore stále lietajú urážky, obvinenia, dokonca aj trestné stíhania. Namiesto toho, aby sme sa tešili, že sa nám podarilo prežiť, stále pátrame po zlyhaniach a vinníkoch, označujeme ľudí za idiotov, zosmiešňujeme ich, niektoré veci bagatelizujeme, ďalšie zveličujeme. A pravda je taká, že všetci sme robili chyby, mali svoje úniky, skraty a omyly. A dá sa to pochopiť, veď s nákazou podobnou kovidu sa predtým nikto z nás nestretol.
Asi by bolo najzmysluplnejšie, aby sme sa každý pozreli na seba, zobrali si z pandémie to pozitívne, uvedomili si, čo nám dala a čo vzala. A pohli sa konečne dopredu. Lebo život nám pomaly, ale isto uniká medzi prstami.
