Zatknutie riaditeľa Slovenskej informačnej služby za použitia sily (policajti vypáčili vchodové dvere do bytovky, kde Vladimír Pčolinský býva, po ich odchode musel prísť naprávať škody opravár) naznačuje, že dotyční nevedia, čo činia. Pretože keby len tušili, aké škody tým napáchali Slovensku, zalezú do myšacej diery. Demonštrácia moci v prípade pre verejnosť v podstate neznámeho plešatejúceho muža s okuliarmi mala minimálny efekt, zato silní muži na čele tajných služieb v celej Európe i v širšom svete si museli klepať prstom na čelo. Ale nie o tom som chcela.

S úžasom som sledovala  debaty rozoberajúce, či orgány činné v trestnom konaní musia, či nemusia požiadať o zbavenie mlčanlivosti Pčolinského. Ten je obvinený zo zločinu prijímania úplatku, zo zneužívania právomoci verejného činiteľa a z prečinu ohrozenia dôvernej skutočnosti, ktorých sa mal dopustiť ako šéf tajnej služby.  Pčolinský sa  zbavenia mlčanlinosti domáhal,  SIS avizovala, že je pripravená poskytnúť  prezidentke Zuzane Čaputovej súhlasné stanovisko a prezidentkin hovorca len opakoval, že vyšetrovateľ o zbavenie mlčanlivosti Pčolinského nepožiadal. Nuž a  bez žiadosti prezidentka konať nempôže. 

Nie som právnik. Neviem posúdiť, či je zbavenie mlčanlivosti v tomto prípade nutné alebo nie. Ale fakt som nechápala, prečo polícia a prokuratúra radšej vysvetľujú, že o zbavenie mlčanlivosti žiadať nemusia, akoby Pčolinskému dovolili povedať na svoju obhajobu úplne všetko. Obava z možného vyzradenie dôležitých skutočností nie je na mieste, keďže aj časť vyšetrovacieho spisu s chúlostivými informáciami môže byť utajená. Ak sa prípad dostane na súd, sudcovia môžu rozhodovať s vylúčením verejnosti. Takže ešte raz – prečo nie je záujem, aby sa Vladimír Pčolinský mohol účinne brániť?

Možnú odpoveď ponúka samotné uznesenie o vznesení obvinenie. V ňom sa píše, že vplyvný podnikateľ Zoroslav Kollár  zistil, že SIS jeho osobu rozpracováva (čiže sledujú ho, fotia, odpočúvajú) a núkal úplatok, len aby ho tajní nechali na pokoji. K tejto ponuke si  sadli traja muži – šéf SIS Vladimír Pčolinský, námestník SIS Boris Beňa a bývalý šéf Kriminálneho úradu Finančnej správy Ľudovít Makó (podľa viacerých indícií tiež pracovník SIS), aby prebrali, či s Kollárom tento kšeft uzavrú, teda či úplatok príjmu.

„Pčolinský na to povedal, že si vie predstaviť zastavenie činnosti príslušníkov SIS v tejto spravodajskej veci a že premiérovi povie, že na tom ďalej pracuje a dá im urobiť iba nejaké dielčie úlohy,“ píše sa v uznesení.

Skutok ďalej pokračuje opisom odovzdania úplatku štyridsať tisíc eur „pre vedenie SIS“ od Kollára až k Pčolinskému, pričom obidvaja popierajú, že sa veci takto udiali. Usvedčujú ich však Beňa a Makó, obaja kajúcnici, pričom prvého ešte donedávna obhajoval súčasný špeciálny prokurátor Daniel Lipšic.

Na celom uznesení je pre mňa najzaujímavejšia práve krátka zmienka o premiérovi. Prečo šéf SIS chcel pred Matovičom kamuflovať, že na Zoroslavovi Kollárovi stále pracujú? A prečo sa premiér o Zoroslava Kollára zaujímal?

Kadečo mi behá po rozume, ale nebudem špekulovať. Len sa pýtam – v čí prospech je nezbaviť Pčolinského mlčanlivosti. A ešte zásadná otázka - naozaj má polícia a prokuratúra rozviazané ruky?