Nie, a to napriek tomu, že už za sebou zaznamenávame druhú dramatickú výmenu na tomto kľúčovom poste štátu v súbehu s tým, že sa nás vláda snaží opakovane presvedčiť, ako úspešne bude pokračovať ďalej. Rozdiely v oboch prípadoch však nemôžu byť výraznejšie. Fico odstupoval po desiatich rokoch na tomto poste, keď korupcia a prenikanie mafiánskych štruktúr do polície či súdnictva dosahovali vrchol, bol zavraždený Ján Kuciak a Martina Kušnírová a stáli proti nemu plné námestia protestujúcich ľudí. To Matovičovi síce nehrozilo, pretože napriek viacerým prešľapom, ktoré ho usvedčovali z neschopnosti viesť krajinu, nemal za sebou korupčnú kauzu, ktorá by mu podrazila nohy. Tie mu nakoniec boli nútení už po roku od volieb „podraziť“ jeho koaliční partneri, ktorým postupne dochádzalo, že spôsobom, keď neviete, akým závažným rozhodnutím vás premiér ovalí o pár minút, sa jednoducho zmysluplne vládnuť nedá. V tomto prípade hral najtvrdšiu, ale aj najtransparentnejšiu hru Sulík, čo si teraz po demisii Matoviča môže vysvetľovať ako svoje veľké víťazstvo (obzvlášť, ak má SaS v parlamente o 40 poslancov menej ako OĽaNO), ale na konci nemusí byť ten, kto sa bude smiať najlepšie. Z diplomatického uhla pohľadu totiž odohral najvydarenejší zápas Kollár, ktorý dal dnes už expredsedovi vlády ultimátum v zmysle, že v dvojkoalícii pokračovať nebude, čím vlastne akýmkoľvek snahám o naháňanie prebehnutých poslancov uštedril definitívne k. o. Zároveň mu však ostala nálepka Matovičovho spojenca, toho, kto je v koalícii najmenej konfliktný a uprednostňuje pred chaosom akúkoľvek dohodu, ktorá má aspoň nejaké náznaky rozumnosti. Toto by pred rokom čakal málokto a navyše sa popri jeho vystupovaní v koaličnej kríze úplne zabudlo na škandál so šéfom SIS Pčolinským či na mimoriadne podivnú demisiu Krajniaka, ktorý svoj návrat do vlády na rozdiel od ostatných odídených ministrov ani nechystá. Naopak, zvolený postup Remišovej je sklamaním, a to najmä preto, ako zúfalo nepresvedčivým spôsobom sa snažila ubrániť pozíciu, že stojí niekde na pomedzí medzi Sulíkom a Matovičom. S najväčšou pravdepodobnosťou sa jej nepodarilo nakloniť si ani jedného, čo jej obaja budú môcť pripomenúť. Aký dosah budú mať nasledujúce týždne a mesiace na poslanecké zoskupenie Za ľudí, sa dá podľa ich vnútorných turbulencií domýšľať už teraz. V tomto smere sa však nič nemení, strana Za ľudí ostáva najslabším článkom koalície a je otázne, ako dlho ju budú zvyšné partie brať aspoň ako-tak vážne. Našťastie, vždy existujú výnimky a Kolíková je jednou z nich. Presné pomenovanie kľúčových momentov krízy, okorenené tým, ako dobre si uvedomuje, že menej hovoriť je niekedy oveľa viac, z nej urobilo najvýraznejšiu postavu najmenšej koaličnej strany uplynulých dní.

Čo však bude pre ďalší vývoj kľúčové, bude vzťah medzi novým ministrom financií a novým premiérom. Lámať sa bude na viacerých okolnostiach. Napríklad na tom, ako hlboko zatrpknutí ostanú najvernejší Matovičovi ministri a poslanci a ako výrazne budú Hegerovi komplikovať snahu o to byť v koalícii mierotvorcom. Podstatné však bude aj to, ako presvedčivo sa novej funkcie chopí Matovič a ako tú svoju zasa zvládne Heger. Ak si aj myslíme, že toto by mohlo vyjsť, oveľa horšie je na tom miera vzájomného rešpektu medzi Matovičom a Sulíkom, ktorý napriek príjemne znejúcim rečiam o spoločnom obede z výbornej pizza piecky stojí na extrémne vratkých nohách. Títo dvaja budú ako ministri zodpovední za kľúčové ekonomické parametre štátu nútení intenzívne spolupracovať a byť pri tom ochotní robiť kompromisy. V tomto prípade sa zdá až absurdné hľadať nádej niekde, kde sú zo psychologického hľadiska až patologické rozbroje.    

Nová vláda to teda nebude mať ľahké a je otázne, či nájde recept na to, ako dotiahnuť svoju existenciu až do riadnych volieb. Napriek tomu funkcia premiéra prekliata nie je. Len v poslednom období nemáme šťastie na správneho človeka, ktorý by spojil morálne, antikorupčné nastavenie s pracovitosťou a so skutočnou schopnosťou veci manažovať a posúvať k lepšiemu. Uvidíme, či tým vyvoleným bude Heger. Už zakrátko.