Minister sociálnych vecí za hnutie Sme rodina Milan Krajniak vo vyhlásení ku koaličnej kríze pre televíziu JOJ nechtiac vystihol celú podstatu tragédie slovenskej politiky. „Keď máme realisticky vyhodnocovať situáciu, to naozaj si myslíte, že taká vláda Smer s Hlasom alebo Hlas, SaS, Progresívne Slovensko by bola lepšia? Veď Hlas a Smer mali na to dlhé obdobie. Neurobili to. Prečo by sme im mali veriť, že to zrazu urobia?“ ponúkol krátku politickú analýzu a vzápätí nevylúčil spoluprácu s Hlasom po predčasných voľbách, ktorým sa, mimochodom, jeho hnutie „nebráni“.
Čiže hlavný argument, prečo by súčasný koaličný štvorlístok mal dovládnuť, nie sú ani tak vlastné schopnosti, ale zlyhania a nedostatky tých druhých. V podstate sa pýta, prečo by hnutie Sme rodina nemalo byť vo vláde, keď podľa jeho názoru sú všetci ostatní ešte horší.
Samozrejme, Krajniak v tomto spôsobe uvažovania nie je na domácej politickej scéne žiadnou výnimkou. Práve naopak. Zastrašovanie „väčším zlom“ je kľúčový nástroj hádam všetkých politických strán. Základom pomerne vysokých preferencií opozičnej ľavice je v prvom rade kritika nezdarov súčasnej vlády. Igor Matovič pomaly nenapíše na sociálnej sieti žiadny status bez toho, aby nespomenul Smer. No a Richard Sulík nie tak dávno na margo možného odchodu SaS z koalície odkázal kolegom z OĽaNO: „Možno budú fašisti vhodnejším partnerom.“ Vo výpočte by sme mohli pokračovať.
A čo je najhoršie, všetci majú v určitej miere pravdu, slovenská politická scéna naozaj trpí nedostatkom skutočných osobností, dominuje skôr priemernosť, naozaj nie je z čoho vyberať. Výsledkom sú potom koaličné krízy, ktorých skutočnou príčinou sú egá hlavných aktérov, nie zásadové otázky. Som totiž úprimne presvedčený, že témy typu financovanie voľného času dieťaťa si dokážu dospelí ľudia vydiskutovať na jedno sedenie. Nedá sa vylúčiť, že my sa nimi budeme zaoberať celé leto.
Ale aby som nebol na našich politikov úplne zlý, posun k priemernosti je celoeurópsky, možno aj celosvetový trend. U nás je možno len o čosi výraznejší. Aj nad to by sa však dalo povzniesť, keby v našom susedstve nezúrila vojna, nehrozila nám energetická kríza aj chudoba. Skôr ako menšie zlo by sme preto potrebovali akúsi vládu národnej záchrany, do ktorej by sme prilákali najschopnejších ľudí z politických strán a mimo nich. Ale to by som asi už chcel veľa.
