Toto slovné spojenie by sme mali na Slovensku nadobro vymazať zo slovníkov. Jednak je už dosť opotrebované, ale podstatnejšie je, že vláda premiéra Matoviča úplne odstránila jeho opodstatnenie. Za celý rok, odkedy je pri moci, totiž neprišlo k momentu, keď by sa novinári mohli sťažovať, že nemajú o čom písať. Je to úplne naopak. Dokonca do takej miery, že aj šokujúce zatknutie bývalého šéfa tajnej služby, ktoré by za štandardných podmienok ani neschádzalo z titulných strán, sa môže zdať popri eskalujúcej vládnej kríze a katastrofálnej situácii s pandémiou akoby len doplňujúcou informáciou týchto dní. Ráno dá Sulík Matovičovi ultimátum na odchod, krátko nato sa pred mikrofóny postaví Remišová, ktorá už žiada demisiu oboch, potom si na chvíľu odskočíte od počítača, a keď sa vrátite, zistíte, že neostal kameň na kameni a minister práce už nie je ministrom. Večer to zaklincuje premiér, ktorý odkáže, že aj ostatné strany by mali prejaviť sebareflexiu a na položenie funkcie nevidí dôvod. Teda aspoň zatiaľ, do začiatku budúceho týždňa, keď ultimátum vyprší, ešte môže zmeniť názor aj niekoľkokrát. Pri nastolenom tempe by to neprekvapilo nikoho.

Nedá sa teda hovoriť o informačne bohatých týždňoch či dňoch, ale skôr o informáciami natrieskaných minútach a sekundách. A rozhodne nejde o bežné udalosti. Sme svedkami situácií, ktoré sú natoľko neuveriteľné, že sa pri sledovaní správ občas treba štipnúť, či sa nám to náhodou nesníva. Veď si zoberme napríklad priebeh vládnej krízy. Ešte minulý týždeň sa zdalo, že všetky koaličné spory sú po náročných rokovaniach zažehnané. Predseda parlamentu Kollár stihol oznámiť verejnosti, že nikto už nežiada premiérovu hlavu. Dostatočné bude odstúpenie ministra zdravotníctva a trocha tej normálnej slušnej komunikácie navyše. Koalícia pokojne mohla pokračovať vo svojej spanilej jazde. Stačila by maličkosť, zachovať dekórum. Pri Krajčího demisii teatrálne nevyplakávať, nehnať emócie až za hranu dobrých mravov a, samozrejme, ani nevyliať na koaličných partnerov v priamom prenose vedrá špiny. Obzvlášť v prípade, ak ešte ani atrament nestihol zaschnúť na čerstvo uzavretom memorande dobrého vládnutia, v ktorom sľubujete, že to už kolegom vo vláde robiť nebudete.

Okrem Matovičovho finálneho slova, či chce ostať premiérom bez väčšiny v parlamente alebo šéfom najsilnejšej vládnej strany, ktorá ešte môže presadiť svoj program, bude v najbližších dňoch testovaná celistvosť koalície aj vývojom situácie s odstúpeným riaditeľom SIS Vladimírom Pčolinským. Jeho kauza totiž spája viacerých silných hráčov koalície, nielen v Kollárovej strane Sme rodina. A rozhodne nie všetci stoja na rovnakej strane barikády. V delikátnej situácii je napríklad Lipšic, premiérov favorit, ktorý napokon post špeciálneho prokurátora získal. Okrem toho, že ešte nedávno obhajoval Pčolinského zástupcu, v súčasnosti kajúcnika Beňu, dostal previerku od NBÚ nevyhnutnú na kandidatúru na základe polemickej žiadosti od exministra a suseda Krajniaka. Dodávať, že k previerkam tohto typu sa má čo vyjadriť aj tajná služba, na ktorej čele vtedy stál práve Pčolinský, je nosením dreva do lesa. A spor medzi nimi je citeľný. Krajniak spolu s Kollárom tvrdia, že pri Pčolinského zatknutí nejde o spravodlivosť, ale o mocenský zápas, na čo im Lipšic odkazuje, aby sa ako politici radšej k téme vôbec nevyjadrovali.

To, čo predvádza politická reprezentácia, začína pripomínať cirkus so zle poskladanou dramaturgiou, v ktorom sa principál a umelci okolo neho zo všetkých síl snažia, aby nasledujúce číslo bolo vždy krkolomnejšie. Gradáciu však vyčerpaní diváci už neoceňujú a s očividnou radosťou by prijali štandardnejšie predstavenie, pri ktorom by si konečne mohli aj vydýchnuť. Azda sa ho dočkáme. Inak budeme svedkami bizarného okamihu, ako sa dá fatálne sklamať dôvera voličov a rozbiť vláda s ústavnou väčšinou v priebehu jedného roka.