Niektoré výroky si jednoducho zapamätáte. Slová expremiéra a doteraz jediného šéfa Smeru: „Môžem vás ubezpečiť, že v roku 2014 už v politike nebudem,“ patria do tejto kategórie. Pri pohľade na posledný prieskum preferencií voličov muselo byť Robertovi Ficovi smutno z toho, že svoju vetu nedokázal naplniť a urobiť riadený exit skôr, ako situácia dospela do bodu, ktorý aktuálne na politickej scéne vidíme.

 

Stalo sa totiž niečo, čo sa dalo predpokladať. Ukázalo sa, že nová Pellegriniho strana by bola pre ľavicovo orientovaného voliča viac ako dvojnásobne prijateľnejšia ako smerácka partaj bez neho. Dokonca by so ziskom viac ako 20 percent šliapala na krk Matovičovi, kým ostatní, Smer nevynímajúc, by ostali hlboko za spomínanou dvojicou a získali by menej ako desať percent. Nenaplnila sa teda predpoveď zúrivého komunistu pohodlne si žijúceho vo výhodách európskeho demokratického priestoru, ochrancu práv robotníkov s poslaneckým platom približne päťtisíc eur a verného Ficovho stúpenca Ľuboša Blahu, ktorý si myslí, že Pellegrini svojou verejnou výzvou na odchod straníckeho šéfa nepríjemne prekvapil mnohých voličov Smeru a oni mu to dajú pocítiť. „Tak trochu mi to pripomína Rada Procházku - stačil jeden zlý mediálny výstup a dopadol tvrdo na zem. Ako sa hovorí - pýcha predchádza pád,“tvrdí Blaha, hoci, ako naznačujú čísla z prieskumu, viac sa mýliť nemohol. Ten, kto by zažil fatálny volebný prepad, by bol, naopak, Smer.

Popusťme uzdu fantázii a skúsme sa pozrieť na svet Blahovými očami. Áno, Pellegriniho postup sa v takomto prípade môže zdať drsný až neúctivý, nie­ktorí sympatizanti smeráckej akciovej spoločnosti hovoria dokonca o zrade, a pripusťme, že môžu mať zo svojho uhla pohľadu sčasti pravdu. Pellegrini naozaj nie je žiadna nová superstar bez politickej minulosti. Po Ficovom boku prežil svoje, preliezol cez všetky stranícke poschodia, od poslaneckého asistenta cez prestížne ministerské posty až k šéfovi parlamentu a nakoniec usadol aj na najžiadanejšiu stoličku predsedu vlády. Tak o akej nepoškvrnenej ľavicovej nádeji sa tu hovorí?

Aj keď si rozoberieme zostavu, ktorá stála Pellegrinimu za chrbtom, keď rečnil o Robertovom odchode, príliš veľa dôvodov na úsmev nie je. Podpredseda Smeru Richard Raši je neúspešný župan, ktorému najmä Košičania odmietli dať hlasy, čím mu zrátali podozrivú parkovaciu reformu vo východoslovenskej metropole. Ani to, či bolo jeho pôsobenie v úlohe vicepremiéra pre informatizáciu úspešnejšie, sa nedá garantovať. Nasleduje Saková, dlhodobo verná Kaliňákova dvojka, a Žiga, ktorý je biznisovou podstatou od skutočnej ľavice vzdialený na kilometre. Pellegrini však pochopil, že nemá na výber. Ak nechce čakať, aby mu šanca pretiekla pomedzi prsty, musí konať. Nemôže si dovoliť čakať na stranícky snem až do decembra, keď si už nikto nespomenie na jeho sympatické vystupovanie počas prvých týždňov pandémie.

Z toho, ako sa situácia vyvíja, je zrejmé, že sa blíži smutný Ficov koniec. Ako sám povedal: „Nemám kam ísť, Smer je moje dieťa.“Buď sa ho teda vzdá sám dobrovoľne, alebo bude ešte chvíľu bojovať, bude donekonečna rozprávať o minimálnej mzde, strašiť migrantmi, posunie stranu k nacionalizmu a zradikalizuje ju, čím síce môže získať 5 až 10 percent, ale bez šance na zaujímavý koaličný potenciál.

Otázka je, prečo nedokázal moc odovzdať po roku 2016 po vyhratých voľbách. Koalícia bola dohodnutá, mohol odísť na akýkoľvek dobre zabezpečený flek v medzinárodných štruktúrach. Namiesto toho sa nereálne upäl na nedostupnú funkciu predsedu Ústavného súdu, v ktorej bol odkázaný na schválenie poslancami aj prezidentom, teda to nemal vo vlastných rukách. Fico je zodpovedný za veľa zlého v tomto štáte. Vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej je úzko spojená s prerastaním zločinu do štátnych orgánov, ktoré sa dialo práve za jeho vládnutia. Málokto si už ale spomenie napríklad na to, že počas jednofarebnej vlády v rokoch 2012 až 2016, keď mal Smer v parlamente pohodlnú väčšinu, neotočil zmenami zákonov Slovensko na orbánovský kurz. Stačilo odísť včas. Keby to dokázal, nemusela po ňom ostať nepríjemná pachuť. Teraz mohli považovať za ikonu slovenskej ľavice jeho a nie súčasného miláčika internetu s jamkami na lícach a krovinorezom v rukách.