Takže žiadne zemetrasenia ani katastrofy sa nekonali. Práve naopak. Keďže väčšina kandidátov na kľúčových postoch županov či primátorov obhájila svoje kreslo, výsledky regionálnych volieb skôr naznačujú, že žijeme v stabilnej, pokojnej krajine, kde sú ľudia spokojní s prácou svojich volených zástupcov. Alebo nie tak celkom?
Spojenie župných a komunálnych volieb sa ukázalo ako rozumný krok. Vznikla synergia, vďaka ktorej účasť v hlasovaní nezaznamenala dramatický prepad, v prípade žúp sme dokonca zaznamenali jej mierny nárast. To je však iba jedna strana mince, veľa totiž závisí aj od uhla pohľadu. Lebo sa to dá celé interpretovať aj inak - že napriek spojeniu hlasovaní účasť v komunálnych voľbách, v ktorých tradične hlasuje viac voličov než v župných, padla na historické minimum. Čiže v absolútnych číslach opäť ubudlo ľudí, ktorí veria v to, že pri urnách môžu výraznejšie ovplyvniť svoj osud. A to je už problém.
Víťazom „supervolieb“ sa - tiež už tradične - stali nezávislí kandidáti. Na jednej strane to svedčí o tom, že v regiónoch záleží v prvom rade na konkrétnych ľuďoch, nie na straníckom tričku. Na strane druhej nedôvera v politické strany, ktoré by mali byť základom fungujúcej demokracie, začína byť alarmujúca. A nejde tu len o počet získaných mandátov. Počas predvolebnej kampane bolo bežné, že kandidáti pred voličmi srdnato obhajovali svoju nezávislosť, lebo spojenie s akýmkoľvek politickým subjektom by im uškodilo. Čoraz viac voličov totiž začína vnímať štandardné strany ako niečo zlé, neúprimné, skorumpované.
Ako hovorím, žiadne otrasy sa po regionálnych voľbách nekonali. Chvalabohu. Ale pri náraste nedôvery voči politickému systému a jeho základným prvkom je len otázkou času, kedy sa dostavia
