Varovné hlasy o vraj osudových voľbách do Európskeho parlamentu prispeli k výsledkom, ktoré hovoria, že Únia sa musí zmeniť, ak chce prežiť a zostať funkčná.
Strach z nárastu populizmu a nacionalizmu naprieč Európou v uplynulých desiatich a najmä štyroch posledných rokoch zvýšil volebnú účasť nielen na Slovensku, ale priemerne v celej Únii. Protestné subjekty síce posilnili, ale nie tak, ako sa so značnou nervozitou očakávalo. Za skutočne úspešných účastníkov, priam víťazov volieb možno označiť liberálov a zelených. Ich zisky oslabili najmä doterajší neotrasiteľný tandem európskych ľudovcov a socialistov.
Západní lídri by si mali vziať k srdcu, že ich snahy o potrestanie Poľska a Maďarska za „buričstvo“ spôsobili, že Fidesz Viktora Orbána dostal od maďarských voličov vyše 50 percent hlasov a Kaczynského PiS napriek jeho mnohým škandálom viac než 40 percent hlasov Poliakov naštvaných na Úniu. Domáci svojich nielenže podržali, ale zvýšenou podporou poslali demonštratívne do Bruselu aj temnú výstrahu.
Tieto posuny signalizujú, že snahy o väčšiu centralizáciu budú mať tendenciu pokračovať, zároveň narastie odpor proti nim na pôde parlamentu i v národných štátoch, kde niektoré, hlavne protestné subjekty dosiahli vysoké zisky. Rovnako sa bude celkom určite zvyšovať trend dávať väčší dôraz na zelené témy.
Netreba si robiť ilúzie, že zelení sú umiernení a tolerantní. Doterajšie selankovité roky pre ľudovcov a socialistov sa končia, zhoda sa bude dosahovať ťažšie a zložitejšie, preto možno očakávať väčšiu mieru nepokoja, ak nie rovno chaotických momentov a neriešiteľných problémov. To je jeden poznatkov z výsledku eurovolieb.
Otázka, či viac alebo menej integrácie, zostáva v kurze. Pozerajúc sa na britské volebné výsledky, kde totálne pohoreli konzervatívci pre neschopnosť vyriešiť v riadnom termíne odchod z Únie, je dobré mať na pamäti, že víťazný Nigel Farage dostal celú jednu tretinu hlasov voličov ako výzvu, aby už s tou agóniou skoncoval on. A už sa aj ozval, že chce byť prítomný pri rokovaniach o odchode Spojeného kráľovstva z Únie.
S jeho prispením sa javí obraz divokého brexitu ešte desivejšie. Ak si preto teraz niekto myslí a nadšene tancuje, že populizmus a protestné hlasy sa voľbami „poriešili“, nemal by pôsobiť v politike. Kritické a protestné sily napriek tomu, že sa nepresadili v takej miere, ako sa očakávalo a aké veľké obavy vyvolávali, budú mať nepochybne vplyv prostredníctvom svojich národných vlád v Európskej rade.
Minimálne Poľsko, Maďarsko, Taliansko - a napriek predčasným voľbám azda netreba pochybovať, že aj Rakúsko - sú tie krajiny, ktoré budú klásť odpor centralistickým pokusom z dielne európskych ľudovcov, socialistov, zelených a liberálov. Roztržky sú teda už naprogramované.
Západní lídri by si mali vziať k srdcu, že ich snahy o potrestanie Poľska a Maďarska za „buričstvo“ spôsobili, že Fidesz Viktora Orbána dostal od maďarských voličov vyše 50 percent hlasov a Kaczynského PiS napriek jeho mnohým škandálom viac než 40 percent hlasov Poliakov naštvaných na Úniu. Domáci svojich nielenže podržali, ale zvýšenou podporou poslali demonštratívne do Bruselu aj temnú výstrahu.
Postkomunistické štáty majú zlé skúsenosti s metódami „socialistického internacionalizmu“ a centrálneho dirigizmu a nemienia sa mu v dnešných politických podmienkach ani omylom podriadiť. To treba mať na pamäti ako vážne mienené memento.
Lebo i keď voľby do Európskeho parlamentu nekopírujú výsledky volieb do národných parlamentov, minimálne už len pre výrazne rozdielnu účasť voličov, budú mať na ďalšie domáce voľby nepochybne vplyv. A ak bude bruselské monštrum nerozumne tlačiť na pílu, vyláme jej zuby.
Úspech tandemu Progresívne Slovensko a SPOLU v eurovoľbách sa zreteľne niesol na vlne, ktorá vyniesla do prezidentského kresla podpredsedníčku progresivistov Zuzanu Čaputovú. I keď nízke percento zúčastnených poskytuje vo výsledku skreslený obraz.
Nepochybne zisk prvého miesta progresivistov posilní ich sebavedomie, rovnako sebavedomie ich voličov, takisto sa však posilní sebavedomie Kotlebovej strany Naše Slovensko, ktorá takisto uspela s dvomi kreslami do europarlamentu. Za necelú dekádu sa strana Mariána Kotlebu presadila zo župných lavíc cez národný parlament až do európskych kresiel. Prehliadať tento fenomén opovržlivým mávnutím ruky je užitočné rovnako, ako hľadať jedovatého hada vo vreci holou rukou.
Pred Úniou a jej členmi je mnoho dôležitých úloh, ktorým sa nevyhnú, ak má toto zoskupenie zostať funkčné a nenasledovať postupne Spojené kráľovstvo. Prvou, už notorickou otázkou je, čo s ekonomickou nerovnováhou medzi juhom a severom, západom a východom. A potom, ako ďalej so systémom eurodotácií, čo bude s podporou výskumu, umelej inteligencie, podporou rozvoja moderných technológií... Európa v týchto oblastiach fatálne zaostáva a nezdá sa, že by to lídrov Únie nejako výrazne trápilo. Svedčí o tom aj fakt, že čoraz viac než umelou inteligenciou sa zaoberajú projektom nezmyselných povinných kvót na rozdeľovanie migrantov.
Akoby vôbec nevnímali, že od finančnej a ekonomickej krízy v roku 2008 sa odvíja nárast nespokojných voličov v štátoch Únie a príliv migrantov len prilieva olej do ohňa nespokojnosti. Nemožno, samozrejme, očakávať, že odteraz už bude ihneď a zaraz všetko inak. Aj dnes platí na celom kontinente príslovie, že starého psa novým kúskom nenaučíš. Líška síce mení srsť, ale nie povahu. A zverinec europarlamentu sa napokon až tak zásadne nezmenil.
