Zľahla sa po ňom zem: Spoveď strateného Batthyanyho. Nechcelo sa mu žiť a takto dnes vyzerá

O hercovi a majstrovi Európy v tanci electric boogie už dlho nebolo počuť. Peter Batthyany (57) roky hviezdil ako Banán v Mafstory či ako Maroško v Profesionáloch. Odvtedy však prešlo pomerne dosť času a herec z obrazoviek úplne vymizol. „Na obraze sa neobjavujem preto, lebo mi nikto nevolá. Televízie rozhodujú o tom, koho chcú mať vo svojich seriáloch a projektoch. Asi by som mal chodiť na kastingy, ale problém je v tom, že ani náhodou netuším, kde a kedy sa konajú. V každom prípade všetci vedia, čo mám za sebou, napriek tomu sa mi nikto neozýva. Čomu sa však teraz teším, je, že točíme film o Černákovi. Som rád, že ma režisér Jakub Kroner oslovil. Hrám mafiána.“ Pred dvadsiatimi rokmi sa umelec poistil tým, že si založil vlastnú firmu, ktorá sa venuje reklame.

Herec žije momentálne v Bernolákove a je tam nadmieru spokojný. „Bola to super voľba. Sú tam skvelí ľudia a mám pocit takého pokoja, kde ma obklopujú féroví a príjemní susedia. Ja som sa v hlavnom meste narodil a roky som tam žil, ale už by som sa do Bratislavy nevrátil. Všetko mi je tam už cudzie – ľudia, budovy aj atmosféra, ktorá tam vládne.“ Rozhodol sa žiť v ústraní a takmer vôbec sa nezúčastňuje na spoločenských akciách. Naposledy sa objavil na premiére filmu v jednom z bratislavských nákupných centier. Prekvapil nielen svojou prítomnosťou, ale aj spoločnosťou, ktorá ho sprevádzala.

Premietanie si totiž užil s mladučkou blondínkou, priateľkou Petrou. Odvtedy sa u neho veci opäť zmenili a dvakrát rozvedený herec už so spomínanou blondínkou „nerandí“. „S Petrou už nie sme spolu, mám novú priateľku. Spoznali sme sa v jednom nákupnom centre, potom sme si sporadicky napísali k nejakým sviatkom alebo k narodeninám. Registrovali sme sa len akoby na sociálnych sieťach. Ale nejako sa to posunulo a povedali sme si, že to spolu skúsime. Nebál som sa do toho ísť, lebo ak by som sa mal báť, tak v živote nič nezažijem. Napokon stále platí, že risk je zisk.“ Pri otázke, aká žena ho ohúrila, bol veľmi skúpy na slovo. „Nechcem o nej veľa rozprávať. Uvidíme, aké puto medzi nami vznikne. Rozhodne si myslím, že je to veľmi dobrý človek.“

Batthyanyho lásky a vzťahy boli vždy pestré. Nevyšlo mu prvé manželstvo s Jarmilou, ktorá porodila dcéru Petru, no netrvalo dlho a herec sa opäť oženil. Druhé manželstvo s novinárkou a výtvarníčkou Dagmar Batthyanyovou, s ktorou má syna Matúša, mu síce vydržalo dvadsať rokov, no neviedlo k šťastnému koncu. Nie je tajomstvo, že ich vzťah bol ako na hojdačke a stále si dávali novú šancu. Napriek rozvodu v roku 2017 sa k sebe vrátili, no spolužitie nezvládli. Dagmar a ich syn Matúš ostali žiť v Bratislave a herec sa odsťahoval na chalupu blízko Dunajskej Stredy.

Kameňom úrazu vraj bolo, že sa herec nedostatočne venoval rodine a so synom trávil málo času napriek tomu, že dcére Petre sa Dagmar ako nevlastná mama naplno venovala. Herec nám nepotvrdil, či toto bol dôvod rozpadu ich manželstva, no priznal, že s odstupom času pochopil, že nie všetko robil správne. „Viete čo? Ja by som na svojom živote nemenil absolútne nič. To, čo som si v živote mal odtrpieť, som si statočne odtrpel. Už dávno nie som moralista, pretože kto je bez viny, nech hodí kameňom. Takže ten môj život je taký, že mám pochopenie pre ľudí. Beriem ich takých, akí sú. Každý je nejaký.“

Predsa len sme od neho chceli vedieť, ako funguje so svojimi deťmi. „S dcérou mám výborný vzťah, ale so synom nie sme v kontakte,“ priznal priamo. Na otázku, prečo to tak je a či ho to nemrzí, odpovedal najprv s humorom, no napokon nám to s úprimnými emóciami vysvetlil. „Vôbec nič mi to nerobí. Veď sa na mňa pozrite, som bezcitné ,hovado‘. Ja som večný humorista, takže si môžem dovoliť žarty, hoci toto určite nie je na smiech. Mám dve deti a s jedným sa bavím a s druhým nie. Smutné, ale to je realita. Netreba však zabúdať na to, že nikdy nie je na vine len jeden. Uvedomujem si, že som v živote narobil veľa chýb. Možno si to žiada čas. Všetko má svoj význam a nasilu sa nič nedá. Navštívil som psychológov aj psychiatrov a bavili sme sa o tom. Svoje deti a svojich blízkych môžem milovať, aj keď so mnou nebudú, aj keď ma budú nenávidieť, aj keď ma nebudú mať radi. Netvrdím, že môj syn ma nenávidí, to nie. Vždy má možnosť vyjadriť sa k tomu, čo ku mne cíti alebo či vôbec niečo cíti.“

Vďaka dobrému vzťahu s dcérou Petrou ho teší čas strávený s vnučkou Viktóriou. „Keď som s Viky, mením sa na dieťa a čakám, kedy mi uvarí kávičku zo svojho detského pultíka. O hodinu neskôr je z nej lekárka, takže sa mením na chorého pacienta a musím poslušne ležať. Takže som spokojný a teším sa z nej najviac, ako sa len dá.“ Dcéra s vnučkou bývajú v Bratislave, ale sú takmer každý deň spolu. „Keď mi dovolia, tak u nich aj prespím.“ (Smiech.) Vnučku si naplno užíva nielen preto, že mu roky utekajú a nevie, dokedy tu bude, ale aj preto, že vlastné deti si tak nevychutnal.

„Život máme len jeden a je pravda, že vnúčatá si viacerí užijú viac ako svoje vlastné deti. S pribúdajúcim vekom prichádza aj to, že človek vie na zá­klade skúseností selektovať, čo je dôležité a čo nie. Predtým som sa naháňal, pracoval som ako psychopat. To bolo a nezmením to, no čo môžem zmeniť, je terajšok. Dnes viem, že chcem žiť. V živote som prežil už veľa vecí a veľa urobilo aj to, že som vyhorel.“ Bolo to v čase natáčania Mafstory a Profesionálov, keď ho zaskočili aj rodinné problémy.

Zamyslene priznal, že mal príliš vysoké pracovné nasadenie. „Nonstop nabitý pracovný program nie je zábava. Potom do toho prišlo súkromie – ochorenie mojej mamy, ktorá dostala porážku a ešte rok a pol sa s jej následkami trápila. To ma veľmi zasiahlo, bol som s ňou až do jej smrti. O rok neskôr prišiel rozchod s mojou druhou manželkou a to už bol bod zlomu, teda môj úplný zabijak z každej stránky. Potom sa tak človek pýta: Na čo som ešte tu? Už som splnil všetko, čo som mal. Detstvo je za nami, aj mladosť, reprodukčnú činnosť som splnil, mám dcéru a syna. Depresívne obdobie som sa snažil v sebe racionálne zdôvodňovať, aby som sa emočne ešte viac nezabíjal.“

Skonštatoval, že priznať pocit nepotrebnosti je veľmi ťažký. „Deti sa majú dobre a majú kde žiť. Pýtal som sa sám seba: Potrebujú ma ešte vôbec? Asi nie. Tak potom, čo tu robíš na tomto svete? Už chápem, keď ľudia majú nejaké skraty a cítia sa úplne na dne.“

Podľa jeho slov je zbytočné, aby nám v tom čase okolie dohováralo, že to bude dobré, že to nie je až také zlé či aby sme sa usmievali. „Človek, ktorý nemal stav úplného vyhorenia a nevie, aké to je cítiť sa nepotrebný, to nikdy nepochopí. Hovorím teraz veľmi otvorene, ale pocit, že neviete zdvihnúť ruku a cítite sa, ako keby ste mali 120 rokov, je úplne hrozný. Nič neviete robiť, fungovať fyzicky ani psychicky. Ten, kto to zažije, vie, že je to niečo príšerné.“ Odvtedy sa vraj naučil vyhýbať ľuďom, ktorí mu odoberajú energiu, pretože si ju šetrí pre svoj spokojný život a psychické a následne aj fyzické zdravie.

Herec netají, že pandemické obdobie mu urobilo mnoho vrások a mal finančné problémy. „To bolo niečo hrozné, pretože sa všetko zastavilo a zrazu som mal pocit, že nemám z čoho žiť, pretože štát to nijako nezabezpečil. Keď mi vtedy zavolali z jednej redakcie a opýtali sa, ako sa mám, povedal som, že veľmi zle a že si asi kúpim lacnú letenku a odsťahujem sa do Chorvátska, kde budem predávať zeleninu. Bol to len ironický žart, ale odvtedy keď niekoho stretnem, tak sa ma občas opýta: ‚Ty tu čo robíš, veď si sa odsťahoval do Chorvátska.‘ Takže, aby sme to upresnili, neodsťahoval som sa, a aj keby som sa raz takto rozhodol, boli by to Kanárske ostrovy, pretože na ostrove Lanzarote je môj bratranec a veľmi som si to tam obľúbil. Milujem to miesto, páči sa mi, ako tí ľudia žijú a zmýšľajú. Ale čas beží, všetko sa veľmi rýchlo mení, tak uvidíme, kde napokon zakotvím.“