Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Jej zvučné krstné meno je v&nbsp;Arménsku rozšírené ako u&nbsp;nás Katarína či Jana. Lilit Božek Mamikonyan upúta veľkými hnedými očami, ktoré sa stále usmievajú. Ako ich nositeľka, ktorá je na Slovensku 26 rokov. Pri počúvaní jej čistej slovenčiny skúšame vžiť sa do pocitov dievčatka, ktoré opustilo domovinu a&nbsp;ocitlo sa na úplne neznámom mieste. Z&nbsp;rušného Jerevanu prišla s&nbsp;rodičmi do malého mesta Stará Turá a&nbsp;okrem jazykovej bariéry sa musela vyrovnať s&nbsp;tým, že sa stala medzi deťmi atrakciou.&nbsp;

Otec malej Lilit pracoval ako obchodný zástupca pre rôzne technické prístroje. Chirana Stará Turá mala vo svete známe meno. „Prišiel na Slovensko kvôli kontraktu. Pôvodne len na dva mesiace, potom to malo byť na dva roky a&nbsp;nakoniec sme tu zostali,“ spomína 33-ročná Arménka. Najprv rodičia vzali so sebou len mladšieho brata a&nbsp;Lilit zostala v&nbsp;rodnom meste so starými rodičmi. „Nijako som neriešila, že sú na dlhšej ceste. V&nbsp;januári 1992 odišli a&nbsp;keď zistili, že sa zdržia, v&nbsp;máji prišli po mňa a&nbsp;v&nbsp;septembri som už nastúpila do prvého ročníka základnej školy v&nbsp;Starej Turej,“ opisuje.

Dodnes si spomína na svoje pocity. „V&nbsp;Jerevane sme bývali v&nbsp;rušnej časti mesta. Zrazu sme sa ocitli v&nbsp;malom tichom meste. Škola sa mi páčila, pripadala mi taká rozprávková. Len som ničomu nerozumela,“ spomína. „Mali sme úžasného suseda, ktorý deťom z&nbsp;dvora sľúbil, že keď nás s&nbsp;bratom naučia po slovensky, dostanú čokoládu. Tak sa do toho pustili,“ smeje sa naša tmavovlasá spoločníčka. „Myslím, že pre rodičov to bola väčšia zmena ako pre malé dieťa,“ dodáva.

V&nbsp;slovenčine mala najväčší problém so ženským a&nbsp;mužským rodom a&nbsp;krkolomnými slovami. „Občas mi decká robili zle, ale ja som bola špekulant. Brali nás ako atrakciu, v&nbsp;takom malom meste nie je toľko cudzincov, a&nbsp;už vôbec nie v&nbsp;90. rokoch, takže sme boli unikát. A&nbsp;mnohí mali asi strach z&nbsp;neznáma, nevedeli, kto sme, odkiaľ sme. Občas po mne kričali, že som Cigánka. Pamätám sa, ako som to v&nbsp;hlave spracúvala - že nie som Cigánka. A&nbsp;keby som aj bola, čo by bolo na tom zlé? Nechápala som to,“ priznáva.

Po siedmich rokoch sa rodina Mamikonyanovcov presťahovala do neďalekého Nového Mesta nad Váhom. „Mám to v&nbsp;takých sedemročných cykloch - sedem rokov som žila v&nbsp;Arménsku, sedem v&nbsp;Starej Turej a&nbsp;sedem v&nbsp;Novom Meste nad Váhom,“ usmieva sa Lilit. Po skončení gymnázia vyštudovala medzinárodné vzťahy na univerzite v&nbsp;Banskej Bystrici. Medzitým ešte absolvovala študijný pobyt v&nbsp;USA. Teraz žije s&nbsp;manželom v&nbsp;Bratislave a&nbsp;pracuje ako špecialistka v&nbsp;digitálnej banke.

„Ľudia mi často dávajú tie isté otázky - kde som doma, či viem po arménsky a&nbsp;nech poviem nejaké nadávky,“ smeje sa. „Doma som tam, kde mám rodinu a&nbsp;priateľov. Po arménsky viem, lebo rodičia nás nútili doma rozprávať naším jazykom, a&nbsp;dnes som im za to vďačná. Ale nadávky nepoznám. Mala som len sedem rokov, keď som odišla z&nbsp;Arménska, a&nbsp;rodičia ma nadávať neučili,“ objasňuje.

So svojím manželom Romanom sa zoznámila na vysokej škole. Ona práve na školu prišla a&nbsp;on bol v&nbsp;poslednom ročníku. „Spoznali sme sa v&nbsp;internátnom bare,“ zasmeje sa Lilit. „Ale môj manžel hovorí, že si ma prvý raz všimol v&nbsp;knižnici. Údajne som pôsobila namyslene, lebo mám niekedy taký vážny sústredený výraz,“ spomína. Randili spolu od roku 2004, po trinástich rokoch sa vzali - vlani. „Asi človek potrebuje dorásť, aby ocenil dôležitosť svadby. Stretli sme sa v&nbsp;Novom Meste nad Váhom, vybehli na Javorinu fotografovať sa a&nbsp;potom sme mali svadbu v&nbsp;Trenčianskych Tepliciach,“ spomína. Atmosféru veľkolepej udalosti umocnil cirkevný sobáš - arménsky. „Prišiel kňaz z&nbsp;našej arménskej apoštolskej cirkvi, ktorý je zároveň príbuzný,“ doplní.

Roman Božek bol prvý raz s&nbsp;Lilit v&nbsp;Arménsku až toto leto. „Išli sme celá rodina na dva týždne a&nbsp;okrem Jerevanu sme si pozreli ďalšie oblasti. Medzi jednotlivými časťami sú veľké rozdiely,“ uznáva.

Lilit si pamätá život v&nbsp;Arménsku z&nbsp;detstva aj z&nbsp;pravidelných návštev rodnej krajiny. „Pracovný deň, hlavne v&nbsp;lete, sa začína okolo desiatej hodiny a&nbsp;trvá do večera. Potom ľudia vychádzajú do ulíc a&nbsp;mesto ožíva. Mám pocit, že v&nbsp;Jerevane sa menej presúva, v&nbsp;niečom je pokojnejší, zároveň rušnejší a&nbsp;pestrý. Všade stretávate priateľských ľudí, niekedy neviete, či sa vzájomne poznajú, alebo nie, lebo sa k&nbsp;sebe správajú veľmi vrúcne. Tam aj neznáme staršie ženy oslovujeme majrik, teda mamička. Veľmi často používame slovo džan. Je to moje obľúbené - znamená drahý, napríklad Monika džan,“ vysvetľuje. „Takže všetci sa tam navzájom ‚džanujú‘! Je tam vrúcnejšia atmosféra, na Slovensku si ľudia zachovávajú väčší odstup a&nbsp;chránia súkromie. Nehovorím, že je to horšie, tiež to má svoje výhody,“ dodáva.&nbsp;

V&nbsp;Arménsku sa návštevy neohlasujú, zaklopú a&nbsp;vojdú. Ako kedysi u&nbsp;nás. „Tu sa niekedy neviem s&nbsp;kamarátmi dva týždne dohodnúť na stretnutí,“ približuje. Arménsky národ je podľa Lilit hrdý a&nbsp;pohostinný. Aj keď sami majú málo, dajú vám aj posledné. „Jerevan je krásne mesto a&nbsp;v&nbsp;niektorých oblastiach popredu oproti Bratislave. Kdekoľvek v&nbsp;zahraničí sa niečo objaví, hneď to príde aj do Jerevanu. Asi je to preto, že veľa ľudí z&nbsp;Arménska je vo svete,“ zamýšľa sa. „Arméni si vedia obhájiť, že každý známy človek má korene v&nbsp;tejto krajine. Dokonca sú o&nbsp;tom vtipy,“ smeje sa.

Celkovo je však Arménsko drsná krajina. „Napríklad infraštruktúra je tam taká, že dvesto kilometrov pôjde človek štyri hodiny, lebo musí prejsť cez kopec vysoký dvetisíc metrov. Oveľa ťažší je život v&nbsp;dedinách než v&nbsp;Jerevane,“ opisuje.

Čo arménski muži? V&nbsp;čom sú iní než naši? „Sú silní, zdatní, cítia veľkú zodpovednosť za rodinu, aby sa o&nbsp;ňu postarali, ochránili. Ženy rozmaznávajú, dvoria im, lichotia. Na Slovensku je viac ratia a&nbsp;vyrovnanosti medzi pohlaviami. Žena, ktorá má rada dobýjanie, na Slovensku by možno neuspela, ale v&nbsp;Arménsku by si to vychutnala,“ vysvetľuje. Nie je potom žena podriadená mužovi a&nbsp;jeho rozhodnutiam? „Nie, veď stále je tým krkom,“ dodá potmehúdsky.&nbsp;

„Slovensko zbožňujem,“ hovorí. Oceňuje krásnu prírodu aj vhodné podmienky na život. „Páči sa mi vaše dodržiavanie niektorých zvykov - napríklad obed v&nbsp;nedeľu o&nbsp;dvanástej,“ smeje sa. „To ma fascinuje! Ako to tí ľudia presne na čas stíhajú - urobiť polievku, rezance do nej aj druhé jedlo? Možno v&nbsp;Bratislave to až tak nevidno, ale keď som žila v&nbsp;Starej Turej alebo v&nbsp;Novom Meste nad Váhom a&nbsp;prešla som sa v&nbsp;nedeľu o&nbsp;dvanástej po meste, všade z&nbsp;okien bolo počuť cinkanie príborov,“ spomína.

Vrátila by sa žiť do Arménska? Na to sa jej ťažko odpovedá. Nedá na rodnú krajinu dopustiť, ale na Slovensku má všetko, čo potrebuje. S&nbsp;komunitou Arménov sa síce často nestretávajú, ale na veľké sviatky chodia do arménskeho kostola do neďalekej Viedne. Na Slovensku už žije pridlho, takže jej prirástlo k&nbsp;srdcu. Má tu rodičov, jej mladší brat sa oženil so Slovenkou a&nbsp;usadil v&nbsp;Novom Meste nad Váhom. Ich dcéra sa takisto volá Lilit Mamikonyan. „Záleží na podmienkach a&nbsp;okolnostiach, prečo by som sa mala vrátiť, ale teraz určite nemám dôvod,“ dodáva.

Atrakcia z Arménska. Lilit fascinujú slovenské tradície. Ako sa jej žije na Slovensku?

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Výber pre vás