Jana Čavojská

Ak chce odfotiť divožijúce zvieratá počas takzvanej modrej hodinky, teda vo svetle, ktoré je približne počas&nbsp;poslednej hodiny pred východom slnka, často vstáva ešte pred druhou v&nbsp;noci. Vo vyhliadnutej lokalite musí byť v&nbsp;predstihu. Potichu čaká v&nbsp;stane, aby sa vtáky alebo zvieratá, ktoré svojím nočným príchodom vyplašila, ešte upokojili a&nbsp;vrátili. Barbora Gábrišová fotí divé zvieratá v&nbsp;ich prirodzenom prostredí a&nbsp;pritom dbá na každý detail. Žiada si to vraj veľmi veľa trpezlivosti a&nbsp;neustálu ochotu učiť sa nové veci.

Cvaknutie spúšte je asi to najjednoduchšie. Ak má Barbora budík nastavený na druhú v&nbsp;noci, najprv si umyje vlasy studenou vodou – rituál, aby sa prebrala. Nasleduje káva a&nbsp;v&nbsp;aute cestou na lokalitu ešte pár hltov koly. Keď zaparkuje na vybranom mieste, naloží si na chrbát takmer 10-kilovú výbavu – fototechniku a&nbsp;stan s&nbsp;maskovacími sieťami – a&nbsp;pokračuje pešo. Často v&nbsp;náročnom teréne. J Je tma, nepoužíva baterku, stačí jej mesačný svit, ktorý les krásne prežiari. „Poznám tam už každý padnutý strom, každú halúzku,“ rozpráva drobná tmavovlasá žena, ktorá pred samotným fotením venuje veľa času prieskumu terénu a&nbsp;pozorovaniu zvierat. Takýmto obhliadkam venuje v&nbsp;jednej lokalite aj týždeň. Zisťuje, kde sú pekné scény, na ktorých pozadí by mohla vytvoriť zaujímavú fotografiu.

Samozrejme, jej nočný príchod na vyhliadnuté miesto zvieratá vyplaší. „Sú veľmi vnímavé a&nbsp;opatrné. Ak si postavím kryt, identifikujú ho ako niečo nové. Brodivé vtáky sa zdvihnú a&nbsp;odletia, ak uvidia človeka vo vzdialenosti aj dvesto a&nbsp;viac metrov. Lenže ja ich potrebujem dostať pred kryt a&nbsp;objektív na osem, maximálne 20 metrov,“ vysvetľuje Barbora. Vie, že ak bude v&nbsp;stane úplne potichu, približne do hodiny sa zver alebo vtáky vrátia. Dúfa, že počas brieždenia ich bude mať pred objektívom. To však znamená ležať bez akéhokoľvek pohybu niekoľko hodín. V&nbsp;zime či v&nbsp;horúčave. V&nbsp;zime pri teplote mínus osem stupňov Celzia vydrží tri a&nbsp;pol hodiny, kým jej nezačne byť chladno. Priemerne však na záber vtákov čaká šesť hodín a&nbsp;viac. Na fotografiu vysokej zveri asi jeden a&nbsp;pol hodiny. Samozrejmosťou je nepoužiť žiadny parfum ani aviváž. To by zvieratám udrelo do nosa. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Gábrišovej FOTO divožijúcich zvierat nájdete v GALÉRII

Bratislavčanka Barbora Gábrišová mala vždy blízko k&nbsp;umeniu. Do svojich 21 rokov sa intenzívne venovala klasickému tancu. Potom vyštudovala medicínu a&nbsp;profesionálne sa zamerala na poruchy čeľustno-sánkového kĺbu. Práve otvára kliniku zameranú na liečbu temporomandibulárnych porúch, klinickú psychológiu a&nbsp;psychoterapiu. Kde sa v&nbsp;tom všetkom vzala fotografia? „Balet si roky vyžadoval všetok môj voľný čas. Ale hovorila som si, že keď s&nbsp;ním raz skončím, splním si sen a&nbsp;budem fotografovať,“ rozpráva Barbora, ktorá neváha v&nbsp;lese preležať hodiny a&nbsp;zablatiť si topánky, aby získala dokonalé snímky zvierat.

Najprv chcela fotografovať vinice. Rodina jej babičky vlastnila vinohrady v&nbsp;Hlohovci. „Lenže potom som zistila, že vo viniciach sú zajace, bažanty, srnky. To ma zaujalo viac. Netušila som, aké zložité je odfotiť ich.“ Asi rok sa učila. Každý deň, keď skončila v&nbsp;ambulancii, zobrala fototechniku a&nbsp;utekala do lesa. Do západu slnka pozorovala zver a&nbsp;snažila sa odsledovať jej správanie. Informácie o&nbsp;správaní zvierat získavala aj z&nbsp;odbornej literatúry. Radila sa s&nbsp;poľovníkmi a&nbsp;ornitológmi. Dodnes je v&nbsp;kontakte s&nbsp;ornitológmi, ak potrebuje skonzultovať, ktorého vtáka má na fotografii alebo ako sa ozýva nejaký, ktorého ešte nepozná. S&nbsp;organizáciou Ochrana dravcov na Slovensku spolupracuje aj pri mapovaní zimovísk a&nbsp;nových hniezdení vtákov. „Vždy sa pri tom veľa na­učím. Myslíte si, že už toho viete veľa, a&nbsp;vždy zistíte, že stále sa máte čo učiť,“ konštatuje. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Túto zimu náhodne objavila zimovisko myšiarok ušatých. Po rodinnej oslave na Silvestra sa o&nbsp;druhej v&nbsp;noci zastavila pri Kostole svätého Jána Krstiteľa v&nbsp;Slovenskom Grobe. Chcela odfotiť krásnu zimnú atmosféru. „Keď som stlačila spúšť, zdvihlo sa zo stromu viac ako 20 myšiarok ušatých,“ spomína. „Samozrejme, následne si to vyžadovalo opakované návraty na dané miesto. Bolo treba zistiť, či tam sovy naozaj zimujú alebo tam sadli len náhodne.“

Mimochodom, stlačenie spúšte. Medzi „wildlife“ fotografmi je to veľká téma. Mnohí vraj prechádzajú na takzvané bezzrkadlovky, lebo cvaknutie zrkadla vyruší vtáctvo a&nbsp;zver. Barbora v&nbsp;tom vidí výhodu. „Je pravda, že na zvuk uzávierky zareagujú. Zviera zdvihne hlavičku, ale keď nevidí v&nbsp;okolí žiadny prudký pohyb, neidentifikuje to ako hrozbu a&nbsp;neodíde. A&nbsp;ak sa sústreďuje na lov alebo sa kŕmi, zvuk uzávierky ho podľa mojich skúseností už absolútne nezaujíma. Preto vždy čakám, kým sa vtáctvo alebo zver začne kŕmiť, a&nbsp;až potom fotím.“ Niekedy cvaknutie zrkadla zviera vyslovene zaujme. Zdvihne hlavu, nastraží uši. Občas dokonca kráča priamo k&nbsp;Barbore. Ale necíti ju – fotografka si dáva veľký pozor na smer vetra. „Tak vznikajú moje portrétne zábery aj zaujímavé alebo vtipné momentky.“ POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Barbore sa už podarilo nafotiť aj veľmi vzácnu čapličku vlasatú. V&nbsp;tom roku pozorovali na celom Slovensku len päť hniezdiacich párov. Takže to bol za­ujímavý údaj aj pre ornitológov. Čakala pritom na bociany čierne. „Od štvrtej ráno som ležala v&nbsp;stane pri rybníku a&nbsp;o&nbsp;jedenástej som zistila, že som si doma zabudla raňajky. Bola som už veľmi hladná a&nbsp;prichádzali na mňa mikrospánky. Cítila som, že to už dlho nevydržím a&nbsp;budem musieť odísť. K&nbsp;autu ma čakala ešte dlhá náročná cesta cez strmé polia a&nbsp;hustú vegetáciu. Náhle som však zaspala. Keď som sa prebrala a&nbsp;zdvihla hlavu, neverila som vlastným očiam. Myslela som si, že sa mi sníva, keď som zistila, že sa pozerám na čapličku vlasatú.“

Pri lovnej zveri sa Barbora riadi pachom. Po rokoch dokáže už presne rozoznať pach srnčej, danielej či vysokej zveri. Keď na nejakom mieste zver necíti, ani tam nezostane. Vraj neexistuje zviera, ktorého by sa bála. Len zatiaľ nemá skúsenosti s&nbsp;vlkom alebo medveďom, lebo v&nbsp;okolí Bratislavy sa nevyskytujú. Hovorí, že fotografi divej zveri sú na zvieratá a&nbsp;rôzne situácie zvyknutí a&nbsp;hlavne sa vedia v&nbsp;prírode správať. „Medveď a&nbsp;vlk nie sú pre mňa osobne žiadnym cieľom. Nie som typ fotografa, ktorý potrebuje mať odfotený každý jeden druh. Skôr sa snažím jednotlivým druhom podrobnejšie venovať. Dokonale ich spoznať, čo najviac sa o&nbsp;nich naučiť,“ vysvetľuje. Hovorí sa, že stretnutie s&nbsp;diviakom nemusí vždy dobre dopadnúť. „Často ho mám na meter a&nbsp;pol. Raz mi odpichol ,rittbergera‘ priamo spod nôh. Ležal pod suchou trávou, takže som ho nezbadala. Zrazu sa postavil a&nbsp;zafunel. Vedela som, že je zle. Zastala som a&nbsp;len som povedala: ,Hej, hej, hej!‘ A&nbsp;on odišiel. Najdôležitejšie je nepanikáriť a&nbsp;nerobiť žiadne prudké pohyby.“ POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Barbora občas prejde diviačie tunely v&nbsp;hustom poraste a&nbsp;kroví. Vstupuje do nich len vtedy, keď ju jej citlivý čuch ubezpečí, že diviaky momentálne nie sú „doma“. „Urobili si tam doslova obývačku alebo niekoľkoizbový byt,“ smeje sa. „Chcela som vidieť, ako si to doma urobili, a&nbsp;kvôli fotografovaniu odsledovať, kadiaľ vychádzajú.“ Tam si potom postavila stan a&nbsp;čakala. Po dvoch hodinách jej zrazu niečo ťuklo do nôh, ktoré jej trčali zo stanu. „No dokelu, asi to bude malý diviačik, len nech nezakvičí,“ v&nbsp;duchu si hovorila. Lebo ak by zakvičal, mala by v&nbsp;stane bachyňu.

Barborine fotky sú krásne, no ona skromne hovorí, že sa stále má čo učiť. A&nbsp;že práve zložitosť a&nbsp;náročnosť fotografovania divožijúcich zvierat vo svojom prirodzenom prostredí ju na tom celom lákajú najviac. Snaží sa vložiť do fotografií umelecký prvok. „Mojím vnútorným cieľom je urobiť nimi niekomu radosť,“ hovorí. Často ide až na okraj svojich fyzických síl. Na bociany čierne raz v&nbsp;kryte a&nbsp;v&nbsp;30-stupňových horúčavách čakala štrnásť a&nbsp;pol hodiny. „To už nikdy viac,“ smeje sa. Mňa zaujíma, prečo sa nezbalila a&nbsp;neodišla. „Lebo nie som zvyknutá sa vzdávať.“​

Barbora Gábrišová neváha vstávať o druhej v noci, kráčať kilometre a hodiny ležať bez pohybu

Jana Čavojská

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Barbora Gábrišová neváha vstávať o druhej v noci, kráčať kilometre a hodiny ležať bez pohybu

Jana Čavojská

Súvisiace články

Život spojený s hradom: Kastelána Sklabine nestrašia duchovia, ale nepochopenie štátnych úradov

Najkrajšiu európsku železničnú trať nájdete na Balkáne: Zarazili nás kontrasty

Utrápená Rojava: Neuznaný kurdský štát žije v strachu pred susedmi a spomína na smrť

Záhady starého Egypta: Predavačka melónov pomohla Slovákom k unikátnemu objavu

Únava a nedostatok vojakov: Navštívili sme prvé frontové línie

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás