Dvadsaťpäť rokov pracoval ako vyšetrovateľ najzávažnejších trestných činov. Na Ministerstve vnútra SR pôsobil ako riaditeľ Úradu vyšetrovania Policajného zboru i generálny riaditeľ sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností. Záver svojej profesionálnej kariéry "odslúžil" v pozícii dekana Fakulty práva na Paneurópskej vysokej škole. Dodnes patrí k najuznávanejším slovenským odborníkom na trestné právo. V rozhovore staršieho dáta, ktorý však otvára pre Slovensko stále bolestivé témy, hovorí aj o tom, že súdne procesy zastavené vďaka Mečiarovým amnestiám, by verejnosti odhalili mnohé machinácie nielen z prostredia Slovenskej informačnej služby (SIS). S generálom, profesorom JUDr. JAROSLAVOM IVOROM, DrSc. (69), sa zhováral PETER GALAN.
* V deväťdesiatych rokoch sa na Slovensku rodili mafiánske gangy ako huby po daždi. Vraždili, vydierali, likvidovali podnikateľské prostredie, ničili rodiny. Kde sa u nás tento fenomén vzal?
Príčin bolo viacero. Porevolučná zmena spoločensko-ekonomických pomerov, sloboda, ktorú si niektorí vysvetlili ako absolútnu. Problémy narobila i amnestia vyhlásená Václavom Havlom po zvolení do prezidentskej funkcie v januári 1990. Nebola na ňu pripravená spoločnosť ani samotní prepustení, z ktorých sa veľká väčšina po krátkom pobyte "vonku" do väzenia vrátila. Ale hlavným spúšťačom mafiánskych praktík bolo otvorenie hraníc, cez ktoré k nám prúdili skupiny organizovaného zločinu zo štátov bývalej Juhoslávie, Sovietskeho zväzu, z Číny, Albánska. Slovensko sa tiež stalo tranzitnou krajinou pre obchod s drogami, zbraňami, vojenským materiálom. Našinci sa od zahraničných „kolegov“ veľa naučili a začali vznikať domáce zločinecké skupiny, ktoré cudzincov nahradili.
* V úplných počiatkoch bolo hlavným zdrojom príjmov "domácich gangov" výpalníctvo. Poplatky za ochranu vyberali dokonca od majiteľov čerpacích staníc i stánkov PNS. Ako je možné, že boli takmer beztrestní?
Tieto praktiky u nás naozaj nadobudli obrovské rozmery. Bojovali sme s nimi dlho a neúspešne. Vydieraní podnikatelia sa totiž báli oznamovať páchateľov. Dôvod bol prostý. Strach na jednej strane a korupcia v polícii na strane druhej. Keď sa obete aj odhodlali požiadať o pomoc, neraz sa to výpalníci dozvedeli a pritvrdili. Preto ľudia radšej platili. Trvalo nejaký čas, kým občania zas polícii uverili a vďaka tomu sa nám darilo tieto aktivity eliminovať. Dnes už nemajú také obludné rozmery. Zločin však nemožno zo spoločnosti odstrániť úplne. V roku 1999 bol v Budapešti svetový kriminologický kongres. Jedným z jeho výsledkov bolo odporúčanie, aby sa občania naučili s kriminalitou žiť. To nie je rezignácia! Každý by mal poznať svoje práva, vedieť, ako sa zachovať v krízových situáciách, na koho sa obrátiť, čo robiť.
* Bol niekto z policajtov udávajúcich "neposlušné" obete podsvetiu potrestaný?
Niektorí boli prepustení zo zboru, iní dokonca skončili za mrežami.
* Na šafárení mafiánov mala údajne veľký podiel prvá Mečiarova vláda. Bolo príčinou obludnej rozpínavosti mafiánskych gangov práve ich prepojenie na politikov?
Vieme, že SIS v deväťdesiatych rokoch spolupracovala so šéfmi podsvetia. Konštatoval to aj rakúsky súd v prípade zavlečenia prezidentovho syna do zahraničia. Žiaľ, objasnenie mnohých kriminálnych deliktov, ktoré by sa dali pripísať na účet SIS, bolo znemožnené Mečiarovou amnestiou. Tá sa vzťahovala nielen na zavlečenie Michala Kováča, ale aj na súvisiace trestné činy. Preto došlo k zmene ústavy a kompetencie prezidenta sa zúžili.
* Bývalý policajný vyšetrovateľ Peter Vačok hovorí, že keby v tom čase existoval záujem o likvidáciu mafiánskych skupín, polícia by ich dokázala eliminovať. Súhlasíte?
Boli by tu, ale nie v takých rozmeroch. V tom nešťastnom období došlo k mnohým výmenám od ministra vnútra až po vedúce pozície v polícii, ktoré sa obsadzovali na základe politickej spoľahlivosti. Vyšetrovalo sa tak, ako sa chcelo, aby to dopadlo. Polícia bola zneužívaná na politické záujmy. Mafiánske skupiny mali určité krytie v oblasti násilnej, ale aj ekonomickej kriminality. Tiež sa im tolerovalo vzájomné vybavovanie účtov. A politická moc si doslova pripravila legislatívu na to, aby prechod vlastníctva štátu do rúk istých osôb bol čo najjednoduchší.
* Vy ste vypočúvali aj Vladimíra Mečiara. Nič z toho, z čoho bol obvinený, sa mu nepreukázalo?
Podozrenie z trestnej činnosti možno preukázať len na základe zákonných dôkazov. Problém je, ak svedkovia nechcú hovoriť alebo ak vzniknú procesné prekážky. K nim patrila aj spomínaná amnestia. Keby sa vtedy všetci obžalovaní postavili pred súd, dozvedeli by sme sa veľa zaujímavých informácií nielen o príslušníkoch SIS. Mrzelo ma, že poškodení v kauze zavlečenia nepodali občianskoprávnu žalobu. V takom prípade by bolo možné amnestie obísť.
* Spomeniete si na najotrasnejšie prípady za posledných dvadsaťpäť rokov?
Azda najviac som bol šokovaný pri desaťnásobnej vražde pápayovcov. Pohľad na množstvo mŕtvol v jednej miestnosti bol hrozný. Za štvrťstoročie vyšetrovateľskej kariéry som niečo také nezažil. Šokovali ma aj prípady Diničovcov, Steinhübela, Čongrádyho či Slobodu, kde si podsvetie krvavým spôsobom vyrovnávalo účty. Tragická bola šesťnásobná vražda vietnamskej rodiny vrátane niekoľkomesačného dieťaťa. Páchateľov po týždni policajti chytili vďaka odtlačku prstov na zárubni dverí. Podieľal som sa aj na vyšetrovaní leopoldovskej vzbury i krvavého úteku Polgáryho so spoločníkmi z väzenia. Tých prípadov je veľa a majú spoločný znak - neúctu k životu.
*Dolapenie deväťnásobného vraha Ondreja Riga, ktorý svoje obete najprv surovo zavraždil a potom na nich vykonal súlož, bolo svojho času výnimočné...
Áno. Vtedy sa na Slovensku prvýkrát využila expertíza DNA. Vďaka nej bol usvedčený a odsúdený na doživotie.
*Mnoho prípadov sa však vyriešiť nepodarilo. Napríklad vražda Ernesta Valka, Daniela Tupého, Róberta Remiáša či kauza Hedvigy Malinovej. Nezvládli vyšetrovatelia svoju prácu?
Nie každá vražda sa dá objasniť. Ale vyšetrovanie vraždy Ernesta Valka bolo skutočne sporné. Miesto činu je pre kriminalistov alfou a omegou. Zlé zabezpečenie či neefektívne zaistenie stôp sú polovicou neúspechu. Nehovoriac o opakovanej obhliadke. Tá sa robí len výnimočne, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Je neuveriteľné, že nedokázali nájsť ani len pištoľ pod vankúšom. Prípad Hedvigy Malinovej bol zase zbytočne spolitizovaný. Nebol náročný na dokazovanie a mohol byť dávno vyriešený.
Splniť si občiansku povinnosť v pozícii svedka trestných činov si neraz vyžaduje veľa odvahy. Vo väčšine prípadov musia obete ukázať prstom aj na nebezpečných zločincov priamo na súdoch. Nielenže svoju traumu znova prežívajú zoči-voči agresorom, ale vystavia sa i hrozbe pomsty po ich prepustení...
Práve preto sme v minulosti zaviedli inštitút korunného, utajeného i chráneného svedka. Niekedy totiž skutočne bolo zastrašovanie či ohrozovanie svedkov bežné. Dnes môžu vypovedať dokonca cez telemost, aby vôbec nemuseli do budovy súdu prísť. Tie možnosti sú tu, je otázne, prečo sa nevyužívajú efektívnejšie.
Ako sa teda tento inštitút osvedčil v praxi?
Jeden z chránených svedkov napríklad ukázal polícii miesto, kde leží Grzegorz Szymanek, opísal spôsob vraždy aj páchateľa. Bol to prvý prípad, keď bol Mikuláš Černák obvinený z vraždy. Počas ochrany sa však stretol s Černákovým obhajcom a za desať miliónov na hlavnom pojednávaní menil výpovede. Nepomohla ani nahrávka svedka so spomínaným advokátom, kde mu peniaze za zmenu výpovede ponúkol. Na základe vtedajšej právnej úpravy súd tento dôkaz odmietol. Bol to totiž rozhovor medzi svedkom a advokátom. Preto nebol Mikuláš Černák za vraždu Szymaneka odsúdený.
* Je smutné, že dosiahnutie spravodlivosti je neraz vecou peňazí. Paradoxne práve zločinci získajú najlepších právnikov...
Súhlasím. Najlepších ľudí by si mal zaplatiť štát. V radoch polície i na súdoch. Buď chce odhaľovať a trestať zločinnosť, alebo nie. V policajnej akadémii som poznal veľa šikovných ľudí, odborníkov, ale nikde ich nevidím vo funkciách. Zrejme ich zaplatili iné zložky, súkromné služby, možno podsvetie...
