Bolo päť hodín večer a pred jednou z víl bratislavského Starého Mesta sa mihol Róbert Bezák (61). Prišiel na minútu presne, ako sľúbil. Pôsobil ako zjavenie, lebo pred vilou známeho producenta zábavy Štefana Wimmera (68) sa odohrával bizarný akt, o akom sme sa do minulého týždňa neodvážili ani snívať. Na stožiari začala stúpať vlajka pána domu, zatiaľ čo z reproduktora znela jeho hymna, ktorú si osobne naspieval v štúdiu. Zo strechy viseli jeho portréty s Milanom Lasicom (†81) a v predzáhradke bola bielym plátnom zahalená replika starobylej hradnej studne, ktorú dal zhotoviť. Práve ju mal spustiť do estetickej prevádzky emeritný arcibiskup. „Studňa lásky je viac než nešťastný dom,“ povedal nám významne Wimmer, len čo dohral s prítomnou cimbalovkou.

S Iľkom na telefóne

Pozvanie na bizarné divadlo neodmietol v medzicovidovom období azda nikto, ani Rasťo Piško, ktorého sme v spoločnosti nevideli roky. Koncentrácia prominentov konkurovala Plesu v opere. „Celý týždeň som si dvakrát denne volal s meteorológom doktorom Iľkom. Dnes o desiatej povedal, že na 70 až 80 percent budú zrážky. Rýchlo som pochopil, že to treba zastrešiť,“ dumal spod stanu Pišta a vyzeral do neba prvú kvapku. No voda nebola ani v hradnej studni, tá pôvodná totiž dávno vyschla. „Pred mnohými stáročiami vytekala v týchto miestach pramenitá voda, ktorú neskôr mulice v kožených vakoch uložených na chrbtoch nepretržite prenášali na Bratislavský hrad, kde dopĺňali zásoby pitnej vody,“ stálo na zlatých tabuľkách, ktoré Štefan vyvesil na svoj plot. V štyroch jazykoch.

Zvyšky hradnej studne, ktorú si vraj pochvaľovala Mária Terézia či Napoleon Bonaparte, sa zrejme nachádzajú pod základmi Wimmerovej vily. Nápad vytvoriť jej repliku mu skrsol niekedy v apríli, s realizáciou mu pomohol záhradník a pokrstiť ju podľa pôvodných plánov sľúbil maestro Milan Lasica. „Môžem dosvedčiť, že mal Štefana veľmi rád, aj keď nechápem prečo,“ vtipkoval pred všetkými humorista Oliver Andrásy.

Podľa Wimmera však Lasica chápal jeho bizarný svet. „Mal som šestnásť rokov, keď som prechádzal parčíkom pred Prezidentským palácom, ktorý tam ešte bol. Milan s Julom Satinským sedeli na lavičke a veľmi sa rehotali. Strašne ma hnevalo, že oni sa smejú a ja nie. Tak som išiel za nimi, nech aj mne povedia niečo smiešne,“ ozrejmil nám, ako vzniklo ich priateľstvo.

Pár dní pred smrťou Milana Lasicu ho zlanáril producent na ďalší zo svojich krstov. „Keď som mu povedal, že ako budem vychádzať z garáže, bude znieť moja hymna a vlajka s mojím erbom pôjde zo stožiara dole, začal sa tak strašne smiať, že skoro spadol vedľa mňa zo stoličky. Že také ešte nepočul, že to žiadny prezident na svete nemá. A vtedy mi sľúbil, že mi to pokrstí.“

Nikoho presviedčať nemusel

Ibaže legendárny humorista v júli zomrel. „Povedal som si, že keď nebude on, nebude nikto,“ reagoval Pišta skormútene. A potom ho osvietil Duch Svätý. „Zavolal som cez kamarátku sestre Róberta Bezáka. Lebo monsignora som si vždy veľmi vážil, je to moja krvná skupina. Nato mi povedala, že brat si o mne musí nejaké veci zistiť a potom mi zavolá. V sobotu večer sa ozval, že s potešením prijíma pozvanie. Asi som prešiel Googlom,“ krčil plecami.

Emeritný arcibiskup do cirkusu plného humoristov a zábavychtivých dorazil. Chvíľu debatoval s profesorom Pavlom Traubnerom, aby potom vystúpil pred zhromaždený dav. „Ako ste už počuli, ja som tu záskok. Pán Wimmer ma získal preto, že tu mal byť pôvodne pán Milan Lasica. Ešte by som pripomenul aj jeho priateľa Júliusa Satinského, ja som ich mal veľmi rád,“ vysvetlil na úvod, čo ho presvedčilo. „Ale nenesie voda v sebe Božie posolstvo? Kyslík chytí za ruku dva vodíky a vytvoria život,“ povedal navážno krátko pred tým, ako studňu lásky pokropil vodou, údajne dovezenou priamo z Fatimy.

Po návšteve pápeža Františka bolo badať, že duchovného množstvo hostí zaskočilo a od prílišnej pozornosti si chce oddýchnuť. „Ja už nedám žiadny rozhovor, už toho bolo veľa,“ vystríhal nás s úsmevom a celebritné mecheche v tichosti opustil. Tak sme sa Štefana Wimmera spýtali, či sa za zdarený večer pôjde pomodliť do kostola. „Cítim sa hlboko veriacim. Napísal som aj jednu knihu Čo mi Všemohúci doprial. A na rázcestiach v mojom živote ma vždy tak dobre usmernil. Odvtedy každý večer, keď idem spať, ho velebím. A každé ráno, keď vstávam, ho znova velebím.“ Čo vraj býva neraz okolo poludnia. „Podľa toho, ako ma bolí hlava,“ uťahoval si Wimmer a utekal baviť ďalších hostí. Mimochodom, doktor Iľko sa nemýlil. Spŕchlo však až v momente, keď Róbert Bezák miesto opustil.