Kotleba je rovnaký fašista, akým som bol kedysi ja. To, že dnes nenosí uniformu a nemáva fakľami, neznačí, že sa zmenil. Vaši neonacisti iba opakujú to, čo sme robili my, - hovorí Christian Picciolini, bývalý líder prvého nazi-skinhedského gangu v USA, ktorý navštívil Slovensko a snaží sa varovať pred zlom, aké kedysi robil sám.

Krvavý hákový kríž

„Neger, neger, prídeme rýchlo - neger, neger, vymažeme ťa... Vezmeme si späť svoju krajinu, biela rasa nikdy nezomrie... Sme noví bojovníci, znovuzrodená SS, Hitler je náš vodca, židovské svine vykopeme späť, kam patria... Žiadna rovnosť pre menejcenné rasy, to, čo chceme, je viac než tých šesť miliónov mŕtvych - chceme ďalšie konečné riešenie! Konečné riešenie opäť! Sieg heil, sieg heil!“

Takéto „posolstvá“ spieval v americkej neonacistickej skupine jej spevák Christian Picciolini. To, že ich myslel vážne, dokazuje názov kapely Final Solution - Konečné riešenie, jeho členstvo v Ku-klux-klane a šéfovanie nazi-skinhedskému gangu. Začal už ako štrnásťročný.

„Poflakoval som sa po ulici, kde som stretol kohosi z hnutia Chicago Area Skinheads. Vytiahol mi z úst joint, rozšliapol ho a povedal, prečo to robím. Že to je predsa to, čo chcú Židia a kapitalisti, aby sme boli poslušní. Že musím niečo robiť so svojím životom,“ rozpráva Christian.

Minulosť a dnešok: Christian Picciolini stojí pred pamätnou tabuľou Violy Valachovej, ktorú ako šestnásťročnú nacisti dotĺkli na smrť.
Minulosť a dnešok: Christian Picciolini stojí pred pamätnou tabuľou Violy Valachovej, ktorú ako šestnásťročnú nacisti dotĺkli na smrť.
Zdroj: Tony Štefunko

Minulosť a dnešok: Christian Picciolini stojí pred pamätnou tabuľou Violy Valachovej, ktorú ako šestnásťročnú nacisti dotĺkli na smrť. Foto: Tony Štefunko

Podľa neho je typické, že neonacisti regrutujú medzi tínedžermi, ktorí sú ovplyvniteľní, hľadajú vzory a ľahko sa dajú nalákať na „vzburu“ proti systému. Medzi nazi-skinhedmi bol osem rokov, v rokoch 1987 až 1995. Vyholili si vlasy, bili ľudí, verili tomu, že Židia ovládajú svet a menejcenné rasy ohrozujú bielych, nenávideli homosexuálov a chceli zničiť systém.

Christian Picciolini nebol žiadna malá figúrka. Z pešiaka sa zanedlho stal lídrom gangu, ku ktorému vzhliadali náckovia z celého sveta. „Lídrom som sa stal vďaka prvému americkému rasistickému skinhedovi Clarkovi Martellovi. Nahradil som ho, keď šiel do väzenia, lebo spolu s ďalšími vtrhli do bytu našej kamošky, ktorú videli na zastávke s černochom. Vtrhli k nej, zmlátili ju do krvi pažbou zbrane a jej vlastnou krvou pomaľovali stenu hákovými krížmi.“

Kotlebovskí paraziti

Medzi našimi fašistami a Christianovou minulosťou jestvuje prepojenie. Keď v západnej Európe z krajnej pravice vykvasilo neonacistické hnutie a šírilo svoje idey do zvyšku sveta, Christianova kapela bola na začiatku deväťdesiatych rokov jednou z hlásnych trúb. Napríklad v Nemecku koncertovali pred tisícmi európskych neonacistov.

Práve tu sa inšpirovala slovenská extrémistická scéna, ktorá sa začala transformovať z pouličných gangov a podľa vzoru nemeckých neonacistov si zakladala účelové združenia na zničenie „zhnitej demokratickej spoločnosti“. Tak vzniklo občianske združenie a neskôr politická strana Slovenská pospolitosť, z ktorej vzišla dnešná Kotlebova Ľudová strana Naše Slovensko.

„Dnes sa hanbím, keď si uvedomím, že aj my sme svojím spôsobom prispeli k tomu, čo sa deje u vás. Viem, že dnes sú títo ľudia u vás dokonca v parlamente,“ hovorí Christian.

Hoci kotlebovci tak často hovoria o „parazitoch“, oni sami sú parazitmi - vyrástli v neonacistickom hnutí priamo inšpirovanom medzinárodnou sieťou, vykradli heslá zahraničných fanatikov volajúcich po rasovej vojne a „hrdinskú“ SS a Hitlera doplnili o Tisa a Hlinkovu gardu.

„Kotleba má rovnakú minulosť, akú som mal ja, vidím to veľmi dobre. Dnes už síce nenosí uniformu a nemáva vlajkami a fakľami, obliekol sa do saka, ale k žiadnej zmene nedošlo,“ podotýka Christian.

„Používajú taktiku, akú sme neskôr používali aj my - uvedomili si, že pre svoju vec prilákajú viac ľudí, keď nebudú hajlovať a nosiť hákový kríž. O to presne ide. Aj my sme zmenili štýl, odložili skinhedské kanady a upravili rétoriku tak, že treba brániť krajinu, treba byť hrdý a zbaviť sa politikov, migranti vám pokazia život a my vám pomôžeme a ochránime vás. Slovensko patrí Slovákom, to je presne to isté. Čo dokazuje, že Kotleba je iný človek? Zmena oblečenia? To predsa nestačí.“

Kult hákového kríža: Christianov príbeh inšpiroval známy film s Edwardom Nortonom, na snímke.
Kult hákového kríža: Christianov príbeh inšpiroval známy film s Edwardom Nortonom, na snímke.
Zdroj: archív

Neverte Kotlebovi

Christian Picciolini opustil rasistické hnutie, keď si podľa svojich slov uvedomil „prázdnotu nenávisti“. Rozpadlo sa mu pre to manželstvo, vykopli ho z viacerých škôl. Jeho príbeh inšpiroval aj tvorcov známeho filmu Kult hákového kríža s Edwardom Nortonom v hlavnej úlohe. Filmový hrdina prineskoro pochopí nezmyselnosť rasovej nenávisti a jeho mladšieho brata, ktorý ho nasleduje - podobne ako Christianovho -, zavraždia.

„S bratom som mal veľmi blízky vzťah, ale zmenilo sa to, keď sa zaplietol do neonacistického hnutia,“ hovorí Christian. „Namočil sa do nebezpečných vecí, no nevšimol som si to. Jedného dňa ho zastrelil člen černošského gangu v zlej štvrti. Dlho som sa vinil za jeho smrť.“

Dnes Christian píše knihy, šéfuje organizácii Život po nenávisti a cestuje po svete, aby hovoril o svojej skúsenosti. Po Berlíne a Prahe zavítal aj na Slovensko a živo sa zaujíma o dianie u nás. „Situácia je pre mňa o to nepochopiteľnejšia, že vaša krajina zažila hrôzy fašizmu. Nenávisť voči iným nikomu nepomôže, či je to Žid, Róm, homosexuál, emigrant... Nenávisť nie je cesta a môj život to dokazuje.“

Bývalý popredný neonacista varuje pred Kotlebom a jeho pätolizačmi. „Neverte Kotlebovi a jeho hnutiu. Sú to neonacisti. Nazývajme veci pravými menami. Ľudia môžu mať extrémne názory a volajú ich extrémistami, ale ak sú nasmerovaní proti iným ľuďom, aby im škodili, to je predsa terorizmus. Za to, že sú v parlamente, dostávajú peniaze a tie podľa zahraničných skúseností slúžia na výcvik neonacistov.“

Vidí aj paralely medzi nami a USA. „Vy máte Kotlebu, my Trumpa. Kotleba hovorí, že ho nezaujíma holokaust, Trump tvrdí, že nevie, čo je Ku-klux-klan. Kedysi chodil po baroch chlapík, zhováral sa s ľuďmi, aký je život nanič a že je z toho ľahká cesta. Tým človekom bol Adolf Hitler.

Pri Kotlebovi a Trumpovi sa história opakuje. Chápem, že pre mladých vojna a fašizmus sú vzdialené ako stredovek a obyčajní ľudia sú frustrovaní a sklamaní. Ale nemali by privierať oči nad realitou. Chcem povedať - majte sa na pozore, keď vám niekto sľubuje raj na zemi. Treba sa spýtať - za akú cenu a pre koho bude? Ste si istí, že aj pre vás a vašich blízkych?“

Je návrat možný?

Pri snahe opustiť kruhy fašistov a neonacistov funguje v zahraničí viacero projektov. Aká je situácia u nás? Spýtali sme sa Radky Vicenovej z Reach Institute.

Opustiť neonacistické prostredie je vraj podobne ťažké, ako opustiť sektu.

Členstvo v neonacistických organizáciách nemusí byť iba otázkou ideológie. To, že človek takéto kruhy vyhľadáva, často súvisí so snahou o sebaidentifikáciu, s hľadaním identity, podpory, spolupatričnosti a priestoru na sebarealizáciu.

S členstvom sa spája aj veľa ďalších sociálnych väzieb a tie nie je ľahké len tak pretrhnúť, keďže to vyžaduje mnoho ďalších krokov - od hľadania nových kamarátov a známych až po hľadanie novej práce či bývania.

V zahraničí majú projekty ako EXIT pre neonacistov, ktorí opúšťajú scénu, podobne projekt DERAD na deradikalizáciu.

Tieto projekty vychádzajú z predpokladu, že práve sociálne väzby a potreba sebazaradenia sú jedným z najdôležitejších dôvodov na vstup do týchto kruhov. To zároveň vytvára zásadnú bariéru pri potenciálnom vystúpení z ich štruktúr. EXIT pomáha ľuďom odhodlaným toto prostredie opustiť, začať nový život, ale aj vyrovnať sa s potenciálnym fyzickým či psychickým nátlakom zo strany neonacistických hnutí.

Ako to prebieha?

Program spočíva v individuálnych konzultáciách so psychológmi, v podpore pri nadväzovaní nových vzťahov, pri pomoci v hľadaní novej práce alebo bývania, často sa to spája aj s presťahovaním do nového prostredia. Dôležité je, že medzi zakladateľmi tejto iniciatívy boli bývalí členovia neonacistických hnutí.

Môže „nácka“ zmeniť súčasný systém, ktorý ho dokáže nanajvýš pokutovať či uväzniť?

Na Slovensku jednoznačne chýbajú komplexné mechanizmy, ktoré by pracovali s neonacistami, a to nielen počas väzby, ale aj po návrate do normálneho života.

Represia sama osebe nie je dostatočný spôsob boja proti extrémizmu, kľúčová je najmä prevencia. Prioritou by malo byť zabrániť, aby sa mladí k takým skupinám uchyľovali, rovnako ako docieliť, aby pre nich neonacistická ideológia nebola relevantnou alternatívou.

Fungujú u nás projekty ako DERAD alebo EXIT?

Projekt, ako je EXIT, sa zatiaľ na Slovensku nerealizoval. Pokiaľ ide o deradikalizačné projekty, sme stále v začiatkoch. U nás je momentálne centrom pozornosti silnejúca sympatizácia ľudí s pravicovým extrémizmom.

Projekty sa sústredia najmä na to, ako zabrániť rozširovaniu voličskej základne Ľudovej strany Naše Slovensko a podobných strán, samostatnou kapitolou sú extrémne pravicové paramilitantné skupiny. Dôležité je venovať sa zvyšovaniu povedomia o povahe a ideologickom pozadí takýchto organizácií.