Rád o sebe tvrdí, že ak niečo v živote dosiahol, tak len preto, že sa vždy spájal s tými najlepšími. Asi aj preto je redaktorom PLUS 7 DNÍ po rôznych prestávkach už tretíkrát. Pri príprave článkov a komunikáciach s respondentmi sa riadi heslom českého herca Vlastimila Brodského, s ktorým sa kedysi práve vďaka PLUS 7 DNÍ spriatelil. Na svojej chalupe mu raz povedal: "Veľkosť človeka sa nedá merať len na centimetre. Je totiž trojrozmerná. Určuje ju hĺbka duše, šírka srdca a výška intelektu. Je lepšie hovoriť s inteligentným človekom o niečom hlúpom ako s hlupákom o niečom múdrom."

Erik Kollárik

Skôr ako Július Satinský (†61) pred dvadsiatimi rokmi zomrel, pozornosť rodiny upriamoval na svoju pracovňu a obrovskú knižnicu. „Tu leží bohatstvo, ktoré vás zabezpečí po mojej smrti,“ prízvukoval aj dcére Lucii. A mal pravdu. Jeho denníky, korešpondencia či scenáre sa stali predlohou na niekoľko kníh, ktoré vyšli po skone legendy. „Ešte je tam toho dosť. Dúfam, že budem dlho žiť a stihnem to spracovať,“ zamýšľa sa dnes Lucia Molnár Satinská (36), introvertka, z ktorej sa stala uznávaná jazykovedkyňa.

S&nbsp;odstupom mnohých rokov prezrádza, ako veľmi po strate otca citovo strádala. Keď si zronená prezerala pozostalosť, našla denníky z&nbsp;roku 1985. Zistila, že otec sa so smrťou prvej manželky Oľgy Lajdovej, ktorá sa utopila v&nbsp;Amerike, vyrovnával po svojom. Písal jej listy. Aby Lucia ľahšie zvládla svoj smútok, rozhodla sa urobiť to isté.

„Prvý list som Julovi napísala približne mesiac po jeho smrti a&nbsp;trvalo to niečo vyše roka,“ rekapituluje, pričom otcovi hovorí krstným menom. V&nbsp;zápiskoch, ktoré si Lucia zaznamenávala perom do zošita, možno nájsť zmienky o&nbsp;mladšom bratovi Jánovi či mame, psychiatričke Viere Satinskej. Neopomenula ani nevlastnú sestru Júliu, o&nbsp;ktorej sa dozvedela až po otcovom skone. Nedávno, pri príležitosti dvadsiateho výročia Julovej smrti, listy Lucia zverejnila pod názvom Milý tato aj v&nbsp;knižnej podobe.

Július Satinský dôkladne mapoval všetky dôležité rodinné udalosti a&nbsp;túto tradíciu po ňom do veľkej miery prebrala dcéra Lucia. „Našla som nahrávky, ktoré vznikli, keď som mala dva roky,“ spomína najstarší rodinný klenot. „Keď si čítate knihu Chlapci z&nbsp;Dunajskej ulice alebo niektoré iné jeho texty, podvedome sa usmievate. Popritom opisuje aj bombardovanie Bratislavy a&nbsp;iné krušné chvíle. Napríklad osud môjho starého otca, ktorý mal v&nbsp;centre hlavného mesta, na mieste, kde je Manderlák, kaviareň a&nbsp;cukráreň. Keď mu ju znárodnili, spáchal samovraždu. Zaujímavé tiež je, že otcov materinský jazyk bola maďarčina a&nbsp;on sa stal maturitnou otázkou pre slovenčinu,“ dáva Satinského dcéra do pozornosti zvláštny paradox.

Napodobiť Julov ľahký, žoviálny štýl je asi nemožné. Kniha, ktorú Lucia zostavila zo svojich listov, je emotívnou výpoveďou tínedžerky. Papieru sa zveruje s&nbsp;najhlbšími intímnosťami. „V&nbsp;tých listoch sú zachytené aj stopy minulého sveta. Časy, keď nebol internet, počítače ani pandémia a&nbsp;nebolo normálne, že si odletím na študijný pobyt alebo dovolenku,“ vraví.

Keď Luciin otec zomrel, bola iba šestnásťročnou gymnazistkou, ktorá študovala štyri cudzie jazyky. „Bola som bifľoška, ktorá bola šťastná, že sa po škole môže ísť učiť domov. Vo voľnom čase som chodila do múzeí alebo na výstavy. Veľmi som túžila sa vzdelávať a&nbsp;byť múdra,“ hovorí. Zrazu sa však ocitla v&nbsp;novom, nepoznanom svete, zožieral ju obrovský žiaľ zo straty milovaného otca a&nbsp;nikto v&nbsp;jej okolí jej nerozumel.

S&nbsp;vtedajšími pocitmi sa tatovi zdôverila v&nbsp;jednom z&nbsp;prvých listov. „Uvedomila som si, že moji rovesníci nemajú ani šajnu o&nbsp;tom, čo prežívam. Ani sa o&nbsp;to nezaujímajú. Cítim, že nechcú, aby som im hovorila o&nbsp;ťažkých chvíľach, ktoré som zažila,“ vyliala si srdce. „Také niečo do ich sveta nepatrí. Ostatne, vždy som bola trochu inde. Len sa teraz musím ešte častejšie akoby pretvarovať. Aj keď im naznačím, že mi je smutno a&nbsp;som zo všetkého akási psychicky unavená, myslia si, že mi pomôžu, ak ma budú rozveseľovať. A&nbsp;ja by som sa s&nbsp;nimi asi skôr potrebovala otvorene porozprávať. Na druhej strane viem, že potom by bolo smutno aj im, a&nbsp;toho sa asi chcú vyvarovať. Chýbajú mi naše rozhovory, na ktoré som si zvykla.“

V&nbsp;období po smrti Satinského sa rodina ocitla v&nbsp;centre pozornosti. Nie všetky mediálne výstupy im boli po vôli, no zúčastňovali sa na nich aj z finančných dôvodov. „Za knihu o&nbsp;tebe nám ponúkli takú sumu, že sme nemohli len tak odmietnuť. Najmä ak chcem ísť študovať do Prahy na Karlovu univerzitu. Ozaj, na polroku mám nielen samé jednotky, ale som aj najlepšia z&nbsp;celej triedy. Dúfam, že si na mňa pyšný,“ oznámila Lucia v&nbsp;liste otcovi.

S&nbsp;cenami pre zosnulého umelca sa v&nbsp;tom čase roztrhlo vrece. Vyznamenanie im memoriam mu stihol dať aj český prezident Václav Havel, ktorého Lucia túžila spoznať. „Dagmar mala krásny kostým a&nbsp;lodičky potiahnuté tou istou látkou. Po odovzdaní cien mňa a&nbsp;Janka maminka predstavila pánovi prezidentovi Havlovi aj Dagmar. Boli veľmi milí. Večer sme potom už bez Janka, vieš, aký je, šli do Veľkých františkánov. A&nbsp;predstav si, bola tam aj Zuzka Mináčová. Aj nás fotila,“ zhodnotila dcéra.

S&nbsp;väčším dešpektom sa tínedžerka vyjadrila na adresu prezidenta Rudolfa Schustera. „Správal sa ako pravý manták z&nbsp;Medzeva. Akoby bola celá párty jeho. Pri odchode, keď som si podávala ruku s&nbsp;Havlom, s&nbsp;ním som si ruku viac-menej naschvál nepodala,“ opísala bizarnú situáciu očami dievčaťa, ktoré sa predtým spoločenských udalostí stránilo.

S&nbsp;mladším bratom Jánom sa ocitli aj na odovzdávaní cien popularity OTO. „To bol program, ktorý sme doma často prepínali. Boli tam ľudia ako Pročko, cicušky z&nbsp;STV a&nbsp;Markízy, naša obľúbená Jana Kirschner, Milka Vášáryová aj pán Chudík. Mal si standing ovation. Okrem teba už len Chudík,“ oznámila Julovi na diaľku.

Obdobie, keď bolo humoristovo meno pretriasané častejšie než v&nbsp;časoch, keď žil, vtipne glosovala aj jeho vdova. Lucia jej slová otcovi, samozrejme, sprostredkovala. „Mama povedala, že si v&nbsp;poslednom čase najobľúbenejšia slovenská mŕtvola. Kto by povedal, že má taký zmysel pre čierny humor.“

Otcovi sa Lucia Satinská zdôverovala aj so živými snami, v&nbsp;ktorých vždy hral hlavnú úlohu. „Niekedy v&nbsp;nich umieraš, inokedy si zas živý a&nbsp;zdravý. Pokojne by som obetovala svetový mier za to, aby som raz mohla ísť dať pusu mame do postele a&nbsp;bol by si tam aj ty. Potom by som išla pokojne spať a&nbsp;ráno, keď by som sa zobudila, mama by bola v&nbsp;kuchyni alebo kúpeľni a&nbsp;ja by som šla do tvojej pracovne, kde by si ty niečo písal do počítača. Dala by som ti pusu na dobré ráno. Možno by sme prehodili zopár slov. Potom by som sa šla obliekať a&nbsp;pri odchode do školy by si mi dal na čelo tri krížiky ako každé normálne ráno. A&nbsp;toto celé by nebol len sen,“ povzdychla si.

Ponárala sa tiež do detských spomienok. Tato v&nbsp;nich vystupoval ako vystrihnutý z&nbsp;komédie S&nbsp;tebou ma baví svet. „Sedeli sme obaja na tvojom chrbte ako na koni. Ty si po štvornožky obchádzal celý byt a&nbsp;spieval: Umta umta, naša zem je guľatá.“ Zabudnúť dcéra nedokázala ani na to, ako raz s&nbsp;bratom ochoreli a&nbsp;otec kvôli nim ostal doma. „Odpratal si zo svojej izby kreslo a&nbsp;z&nbsp;manželskej postele si odmontoval veľké epedo. Oprel si ho o&nbsp;stenu a&nbsp;šmykľavka bola hotová. Siahala až tesne pod knižnicu, takže šmyknutie vôbec nebolo krátke, ale porovnateľné s&nbsp;normálnym na detskom ihrisku. Úplne sme sa s&nbsp;Jankom rozbláznili a&nbsp;tvoja izba bola plná prachu. My choré deti sme z&nbsp;toho dosť kašlali.“

Iný obrázok rodinu zobrazuje pri večernej domácej pohode. „Mama vždy sedela v&nbsp;kresle pod lampou, my deti na jej kolenách a&nbsp;ty na svojej stoličke pri písacom stole. Niekedy som prebehla od mamy k&nbsp;tebe a&nbsp;sadla si ti na kolená. Vždy som si uvedomovala rozdiel medzi tebou a&nbsp;mamou. Mama voňala a&nbsp;dalo sa na nej rozvaľovať. Na tebe mohol človek sedieť len vzpriamene, lebo ostatný priestor zaberal tvoj bachor,“ spomínala na bezstarostné obdobie.

Dozvedáme sa tiež, čo majster Satinský skrýval v&nbsp;ikonickom žobradle. „Záviselo to od toho, kam si ho bral. Vždy tam bol hrebeň, šnupák, dýka, nivea, voľne porozhadzované perá a&nbsp;ceruzky, doklady v&nbsp;slamenom puzdre, slnečné okuliare, peniaze v&nbsp;obálke, občas kniha, scenár, rezeň a&nbsp;iné potraviny. A&nbsp;neskôr často lieky, okuliare na čítanie a&nbsp;tiež žuvačky,“ vymenúvala Satinského dcéra.

Lucia sa nevyhla ani pikantnej téme, keď sa niekoľko mesiacov po otcovej smrti nečakane dozvedeli, že mal ešte jednu dcéru. Júlia, ktorú Július Satinský do konca života pred svetom tajil, sa narodila len tri mesiace po svadbe s&nbsp;Vierou Satinskou. Lucia bola pritom od Júlie mladšia len o&nbsp;pol roka. Napriek prvotnému šoku ju napokon prijali do rodiny. „Dnes som Júliu videla prvýkrát. Zatiaľ je tichá. Ešte ju nepoznám. Janko s&nbsp;ňou nevychádza,“ napísala otcovi do neba stroho.

Ľady sa lámali postupne. O&nbsp;ďalšie dva týždne Lucia podala ďalšiu správu. „Prvýkrát som sa s&nbsp;ňou porozprávala aj o&nbsp;vážnych veciach a&nbsp;minulosti, ktorú si nepamätáme. Asi ju mám rada. Bol to pre mňa dôležitý, aj keď možno ťažký rozhovor. Chcela by som sa vrátiť do roku 1985 a&nbsp;vedieť, ako to bolo naozaj. Máme pre teba toľko otázok, už nám chýba len časostroj,“ skonštatovala.

Ďalší list Lucia otcovi napísala až po ročnej pauze. Pochválila sa, že s&nbsp;nevlastnou sestrou boli na bále, kde sa odovzdávala „jeho“ cena Bratislavská čučoriedka. „Boli sme tam uvedené do spoločnosti. Ja aj Júlia sme zmaturovali a&nbsp;dostali sa na vysokú školu. Tato, ja budem študovať na Karlovej univerzite. Nakoniec až tri odbory. Komparatistiku, anglistiku - amerikanistiku a&nbsp;slovakistiku. Dúfam, že by si bol na mňa pyšný. Toto leto som začala písať anglický tínedžerský román nazvaný A&nbsp;DAD. Je o&nbsp;vyrovnaní sa s&nbsp;novým súrodencom po otcovej smrti. Ja si s&nbsp;July už dobre rozumiem. Aj Janko ju už znáša lepšie. V&nbsp;lete sme dokonca boli s&nbsp;jej rodinou, mamou a&nbsp;dvomi sestrami na Orave,“ ukončila Lucia svoje písanie do neba.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/dcera-jula-satinskeho-konecne-prehovorila-utajovanej-nevlastnej-sestre-intimna-spoved" target="_blank" rel="noopener">Pozrite si aj FOTO GALÉRIU: Vzácne rodinné zábery</a>

Na ďalší list od dcéry musel nebohý Julo čakať dlhých sedemnásť rokov. Oznámila mu v&nbsp;ňom, že svoju korešpondenciu „venuje čitateľstvu na tvoje okrúhle smrtiny“. „Rozhodla som sa nič z&nbsp;nich nevynechať, sú upravované len minimálne. Na komparatistike nás učili, že v&nbsp;literatúre je autor mŕtvy. Autorka týchto listov nezomrela, len už neexistuje. Ani svet, v&nbsp;ktorom sme žili my, už neexistuje,“ uzavrela.