Dcéra nebohého Milana Lasicu (†81) a expolitičky Magdy Vášáryovej (74) prehovorila o tom, ako sa rodina vyrovnáva so stratou humoristu. Spisovateľka a scenáristka Hana Lasicová (41) opísala, ako smúti za chvíľami, ktoré s otcom prežila od útleho detstva až po jeho posledné hodiny. Neľahko sa vyrovnáva s pocitom, že si už nikdy nevypočuje otcove svojské poznámky, že jej práve on nezanalyzuje tvorbu a hlavne, že sa s ním nevyberie na prechádzku v jeho obľúbených klobúkoch. Práve tie si s dcérami Ester (11) a Stelou (9) po jeho skone prisvojili.
FOTO Lasicových vnučiek nájdete v GALÉRII
Dovtipkované
Od momentu, čo Milan Lasica umrel priamo na javisku Štúdia L+S, prešiel rok a pol. „V rodine sa snažíme nastaviť tak, aby sme za ním neustále nevyplakávali. Práve naopak. Ak sa to dá, myslíme na pekné veci, ktoré sme pri ňom všetci zažívali. Sú to krátke, no silné záblesky,“ rozpráva spisovateľka.
Rodina po smrti humoristu vraj nezaviedla žiadny špeciálny rituál, s odchodom blízkeho sa vyrovnáva ako každá iná. „Máme vystavené fotky, často zapaľujem sviečku a, samozrejme, pravidelne za ním chodíme na cintorín,“ vraví Hana. S dcérami si vzali všetky otcove klobúky, ktoré sú dnes neodmysliteľnou súčasťou ich šatníka. „Staršia Ester má jeden najobľúbenejší, veľmi často ho nosí. Mám pocit, akoby vtedy asi cítila jeho prítomnosť.“
Keď sa Hana s rodinou vyberie do opery alebo pozrieť si balet, vždy premýšľa nad tým, aké by to bolo, keby s nimi išiel otec. „Kamkoľvek prídeme a niekto niečo vtipné povie, pozrieme sa na seba a zamyslíme sa nad tým, aký bol jeho humor skvelý. Žiaľ, už si ho v priamom prenose nikdy nevychutnáme.“
Čo ju utešuje
Žiaľ prežívala nielen manželka Magda s dcérami Hanou a Žofiou, ale odchod Milana Lasicu ranil aj jeho vnučky. „Už chápali, že opapa nás navždy opustil. Viac to prežívala staršia dcéra, ona to vážnym spôsobom celé odplakala. Ani dnes neprejde deň, keď by sme si o ňom niečo nepovedali, nespomenuli si na neho. Bol to skvelý otec, manžel, starý otec a umelec, samozrejme. Takže naše spomienky sú stále veľmi intenzívne a živé,“ zamyslela sa Hana Lasicová.
Človek sa najviac trápi prvý rok od smrti milovaného a hoci je bolesť neskôr o trošku menšia, podľa spisovateľky už nikdy nevymizne. „Utešuje ma aspoň to, že sa otec dožil pekného veku. Babinka mi umrela pred pätnástimi rokmi a vždy, keď si na ňu spomeniem, tak ma to vnútri zabolí. A dožila sa ešte vyššieho veku, deväťdesiatdva rokov.“
Navždy vďačná
Hana Lasicová tvrdí, že jej otec nikdy nebol prísny. „Bol to hlavne gaučový ocko. Keď sa nám mal venovať, vždy dokázal vymyslieť takú hru, aby pri nej mohol ležať na gauči. Neskôr, keď sme boli so sestrou Žofiou staršie, tak sa nás snažil podporovať vo všetkých našich snoch.“
Dcéra zosnulého humoristu zjavne narážala na vlastnú tvorbu, ktorá naberá na obrátkach. Po tom, čo spisovateľke v roku 2013 vyšiel román Slúžka, sa jej príbeh dostal aj na plátna kín. „Nikdy otcovi nezabudnem, ako mi s knihou pomáhal. Bol prvý, kto ju čítal, a stal sa aj prvým dobrovoľným dramaturgom filmu,“ doplnila.
S nápadom spraviť z knihy film oslovila Hanu režisérka Mariana Čengel Solčanská. Od prvej idey po premiéru uplynulo deväť rokov. Ako to býva, borili sa s niekoľkými prekážkami vrátane tých finančných. „Vždy budem mať v pamäti vryté, ako sme s otcom boli na jednom filmovom festivale a on mi povedal: Predstav si, Hanka, že raz by sa aj tu premietal tvoj film! Mrzí ma, že sa premiéry Slúžky nedožil. Dosť som si preto poplakala, keďže ja plačem veľa a nazývam sa profesionálny plačko. Teraz ste mi vnukli dobrý nápad, že po odpremietaní fmu pôjdem zapáliť sviečku na hrob a poďakovať sa mu za pomoc s knihou aj filmom.“
FOTO, ako sa Lasicove vnučky premávajú po meste v jeho klobúkoch, nájdete v GALÉRII
Hanu Lasicovú pri tvorbe Slúžky inšpirovala rodinná pestúnka Anka, ktorá vychovala Magdu a Emíliu Vášáryové. „Inšpirovaná je vlastne osudom mnohých slovenských dievčat, ktoré ako veľmi mladé, väčšinou už dvanásť- či trinásťročné poslali slúžiť do veľkých miest, ako je Viedeň, Budapešť alebo Praha. Ja si starú pestúnku ešte pamätám, keďže zomrela v osemdesiatych rokoch. Mama mi rozprávala, že z jednej služby si ,vyslúžila‘ panskú slečnu, ktorú jej rodina nechcela so sebou vziať do emigrácie, pretože bola zvláštna, nerozprávala a len háčkovala. Tú potom ešte doopatrovala. Je to taký obyčajný osud, a predsa inšpiratívny. Zaujalo ma, ako niekto prežije život len v službe druhým, vytvára im zázemie, aby mohli žiť svoj život.“
