Nazývajú ju legendou aj dušou Slovenského národného divadla. Už šesťdesiat rokov tu pracuje ako korepetítorka. Každý, s kým táto láskavá, pracovitá dáma príde do kontaktu, pookreje. Onedlho oslávi deväťdesiatku, ale entuziazmu a energie má na rozdávanie.
Na vzácnu ženu nedajú dopustiť najväčšie operné esá. Pamätá si začiatky výnimočne talentovaného Petra Dvorského aj večne veselého študenta, dnes známeho herca a operného speváka Filipa Tůmu. Jej bývalá žiačka, sopranistka Adriana Kučerová, dokonca nosí fotografiu svojej pedagogičky v peňaženke. Tak veľmi si ju obľúbila, že Milada Synková zostala jej veľkým vzorom. „Raz som ju stretla v meste a ukázala mi ju,“ usmeje sa dáma, ktorej SND poslednú aprílovú sobotu po predstavení opery Maria Stuarda pripravilo na javisku veľkolepú oslavu. „Prišli obaja riaditelia, šéf divadla aj šéf opery. Bolo to nádherné a vo veľmi prajnej nálade,“ spomína s dojatím.
V prvej úlohe hrala princa
So štíhlou elegantnou dámou ako vystrihnutou z anglického filmu sme sa stretli na pôde divadla. Skúšobni, v ktorej sme sa usadili, dominuje klavírne krídlo a miestnosťou sa rozlieha zvučný hlas našej spoločníčky. Vôbec sa netají tým, že v jej bohatom a naplnenom živote neraz zohrala úlohu náhoda a stretnutie so správnymi ľuďmi.
Vyrastala na Morave v meste Vsetín ako najstaršia z piatich súrodencov. Odmalička bola veľmi šikovné dieťa, ktoré domov nosilo samé jednotky a rado sa učilo jazyky. Už ako štrnásťročnú ju mama na odporúčanie učiteľa poslala na letné prázdniny do Anglicka, aby sa zdokonalila v angličtine. Nie, nebolo jej smutno. „Páčilo sa mi tam, dodnes rada cestujem a vždy som bola odvážna,“ reaguje žena, ktorá sa dorozumie aj po nemecky, po francúzsky či po španielsky.
Od šiestich rokov hrala na klavíri a celé detstvo a dospievanie spievala v zboroch. „Mala som učiteľov, ktorí pre nás napísali opery a mamy šili kostýmy. Bola som vysoká, a tak mojou prvou úlohou bolo spievanie princa,“ usmeje sa.
Po strednej škole však začala študovať v Brne medicínu. „Dnes to už môžem priznať - bolo to kvôli láske. Mala som mládenca a myslela som si, že keď pôjdem s ním na školu a budeme sa stretávať na prednáškach, zachráni to náš vzťah. To sa však nepodarilo,“ pokrčí plecami. „Štúdium medicíny som opustila a ako 22-ročná sa vydala za chlapca, ktorý mal o mňa záujem.“
Do Bratislavy sa pribicyklovala
Vrátila sa teda z Brna do Vsetína. Tam však mali mladomanželia problémy s režimom. „Muž bol z rodiny kapitalistov, vlastnili obchodík so zeleninou a navyše niektorí emigrovali. Môj otec bol inžinier, takže som mala tiež buržoázny pôvod. Rozhodli sme sa odísť niekam, kde naše rodinné zázemie nebudú poznať. Náhodou sa nám ozval mamin brat, ktorý býval v Bratislave a kúpil si domček s jednou voľnou izbou. Ponúkol nám ju, aby sme mali pokoj,“ spomína.
Necelý rok po svadbe teda dvojica, ktorá nemala žiadny majetok, sadla na bicykle a zamierila do svojho nového domova. „Myslím, že to patrí medzi najväčšie rarity v mojom živote - do Bratislavy sme sa nepresťahovali, ale pribicyklovali. S mužom sme radi športovali, pár vecí, čo sme mali, sme poslali vlakom, ráno sadli na bicykle a do večera sme boli v Bratislave. Potom som tu ešte jazdievala na bicykli, ale už to nebolo také ako na prázdnych cestách popri krásnej prírode na Valašsku.“ Postupne vymenila dve kolesá za štyri. Milada Synková totiž veľmi rada šoféruje, vozí sa autom do práce, ale aj po celom Slovensku a do Česka za rodinou.
Náhoda a talent
Keďže od detstva spievala v zbore, chcela sa aj v Bratislave uberať touto cestou. Vybrala sa na konkurz Zmiešaného zboru Československého rozhlasu, dnes je to Slovenský filharmonický zbor, so zbormajstrom a dirigentom Ladislavom Slovákom a od 2. septembra 1956 ju prijali. „Zostala som v ňom na skrátený úväzok 23 rokov,“ upresní.
Medzitým však zaúradovala náhoda, ktorá nasmerovala jej život novým smerom. „Michal Plško, vtedajší archivár opery, mi povedal, že v Slovenskom národnom divadle sa uvoľnilo miesto korepetítorky. Išla som na konkurz, kde sedelo v komisii päť prísnych dirigentov a urobila som ho. Dostala som zmluvu od 1. mája 1963, a to je tých 60 rokov, čo práve uplynulo.“
Z novej práce bola nadšená. „Dostávala som na výplatu 1 400 korún. Toľko peňazí naraz! Dodnes si pamätám tú sumu,“ dodá šibalsky.
Čakalo ju veľa povinností a oboznamovania sa s náplňou svojej novej pozície. Prvé roky teda nazýva učňovské. Čo práca korepetítorky zahŕňa? „Najprv vysvetlím to slovo - vychádza z latinčiny a znamená, že s niekým niečo opakujem. Ako klaviristka sprevádzam sólistov, prípadne zbor počas celého štúdia operného titulu. Všetky skúšky sa odohrávajú pri klavíri. Orchester nacvičuje sám a sólisti sa s ním začnú stretávať až niekoľko týždňov pred premiérou,“ trpezlivo vysvetľuje. Najprv sa teda interpreti pripravujú s korepetítorom v skúšobni a až potom idú na skúšky s režisérom a s orchestrom.
„Ďalšou povinnosťou korepetítora je hrať na konkurzoch, sprevádzame na rôznych súťažiach a koncertoch. Sme oporou, akousi istotou pre interpreta.“ V opere SND sú štyria a okrem spomínaného ešte hrajú v orchestri. „Tam sa tiež používajú klávesové nástroje, či už klavír, čembalo, organ, čelesta alebo harmónium.“
S Bednárikom na javisku
Čo všetko sa dá stihnúť za taký dlhý život? V prípade Milady Synkovej naozaj veľa. Popri práci v divadle učila 35 rokov na Vysokej škole múzických umení v Bratislave na Katedre skladby a dirigovania a neskôr aj na Katedre spevu. „Každý deň som bola od štrnástej do osemnástej hodiny v škole. Mám krásne vzťahy s bývalými poslucháčmi.“
Popri tom všetkom ešte chodila do filharmonického zboru a zoznámila sa s mnohými oratoriálnymi dielami, ako je napríklad Mozartovo Requiem či oratóriá od Verdiho a Dvořáka. „Naštudovala som si ich okolo dvesto, mnohé som vedela naspamäť, sú to nádherné skladby,“ rozplýva sa.
Občas sa aj ona objavila v nejakej opere či inscenácii. Napríklad spievala Moreny v opere Svätopluk. Režisér Jozef Bednárik v nej videl vznešenú aristokratku, a tak ju vytiahol spoza klavíra na javisko do opery Dcéra pluku, kde stvárnila vojvodkyňu. „Kostymérka mi navrhla krásne oblečenie, mala som veľký klobúk, psíkov aj lorňon,“ teší sa z účinkovania vo veselej inscenácii plnej farieb.
Osudový Sládek a spievanie pre pápeža
Ďalšie nové výzvy v jej živote sa objavili vďaka ponuke svetoznámeho míma Milana Sládka. Ako korepetítorka sa podieľala na jeho bábkovom stvárnení opery Figarova svadba. „Spolupráca s ním bola úžasná, je neuveriteľne inšpiratívny umelec. Šli sme na festival do juhokórejského Soulu a hrali sme tam asi desať predstavení s obrovským úspechom. Zoznámila som sa tam s tamojším sólistom, ktorý hovoril po nemecky a navrhol mi, aby som na ich vysokej škole robila kurzy slovanskej hudby.“ Ponuku prijala a okrem toho sedem rokov počas divadelných prázdnin odlietala do ďalekého Soulu, aby na letných hudobných kurzoch viedla interpretačné kurzy klasickej hudby.
Cestovanie je súčasťou jej života. So zbormi navštevovala najmä Taliansko a Španielsko, ale práca ju zaviala aj do Nemecka či Holandska. So Speváckym zborom mesta Bratislavy, v ktorom spieva aj korepetuje od roku 1975, trikrát vystúpila pred pápežom Jánom Pavlom II. v jeho letnom sídle Castel Gandolfo. „Vybral si skladby, ktoré sme sa naučili spievať a predviedli ich na tom úžasnom nádvorí.“
Recept na šťastný život
O pár dní, presnejšie 16. mája, oslávi deväťdesiat rokov, ale ešte pred dvoma rokmi cestovala do Thajska a predtým sama do Austrálie na pozvanie svojho žiaka a jeho manželky. „Všade sa nájdu dobrí ľudia, ktorí sa snažia niečo zo svojho života urobiť,“ pripomenie.
Aký je jej recept na spokojnú a dlhú existenciu na tomto svete? „Viete čo, treba byť optimista,“ reaguje na našu otázku dáma, ktorá si dopraje pravidelnú stravu aj spánok. „Možno u nás nie je všetko najkrajšie, ale keď si človek uváži, ako na polovici sveta ľudia biedne žijú, môžeme si gratulovať, že sme sa narodili v tejto malej európskej krajine.“ Stále sa zaujíma o dianie doma i vo svete aj o ľudí okolo seba, o ich radosti a starosti. „Veľmi si pestujem priateľstvá. Treba tomu niečo obetovať, občas zavolať, pristaviť sa na ulici. Mám aj veľkú rodinu a výborné vzťahy. Všetci žijú na Morave, chodím za nimi, stretávame sa, spolu dovolenkujeme. Keďže môj brat sa narodil takmer presne o desať rokov neskôr ako ja, plánujeme aj spoločnú oslavu narodenín niekde v hoteli v prírode,“ teší sa. Jej milovaná sestra, najmladšia zo súrodencov, však zomrela na rakovinu.
FOTO V GALÉRII
Ani Milada Synková nemala vždy na ružiach ustlané. S manželom sa rozviedli, pred viac ako troma rokmi pochovala životného druha. „Žijem sama, ale zvykla som si,“ dodá bez sebaľútosti aktívna a inšpiratívna žena, ktorá tvrdí, že problémy sa majú riešiť a nie nad nimi nariekať.
