Rád o sebe tvrdí, že ak niečo v živote dosiahol, tak len preto, že sa vždy spájal s tými najlepšími. Asi aj preto je redaktorom PLUS 7 DNÍ po rôznych prestávkach už tretíkrát. Pri príprave článkov a komunikáciach s respondentami sa riadi heslom českého herca Vlastimila Brodského, s ktorým sa kedysi práve vďaka PLUS 7 DNÍ spriatelil. Na svojej chalupe mu raz povedal: "Veľkosť človeka sa nedá merať len na centimetre. Je totiž trojrozmerná. Určuje ju hĺbka duše, šírka srdca a výška intelektu. Je lepšie hovoriť s inteligentným človekom o niečom hlúpom ako s hlupákom o niečom múdrom."

Erik Kollárik

Spevák Robo Opatovský (51) zdedil muzikantský talent po otcovi, ktorý v mladosti hral s rôznymi kapelami a mal našliapnuté na veľkú kariéru. Miesto toho sa stal jedným z najvychytenejších dídžejov sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. „V kluboch sme púšťali hudbu, ktorú ľudia v rá­diách nepočuli,“ vracia sa Pavel Opatovský (70) do obdobia, keď neexistovali mobily ani sociálne siete. V prepychových interhoteloch sa k muzike pridali aj iné špeciality. „Keby nemali na diskotékach Arabov a prostitútky, nezarobia ani na slanú vodu,“ spomína.

On sám najčastejšie hrával v&nbsp;trnavskom klube Fortuna, ktorý bol známy po&nbsp;celom Československu. „Poviem vám, mali sme takú úroveň, že keby prišli Beatles, boli by nadšení,“ hovorí významne. No aby uživil rodinu, priebežne mal niekoľko zamestnaní. Po&nbsp;rozvode s&nbsp;prvou manželkou alkoholičkou to chvíľu vyzeralo, že vtedy päťročný syn Robo skončí v&nbsp;detskom domove. Do&nbsp;starostlivosti sa mu ho podarilo dostať zázrakom.

Pavel Opatovský odjakživa túžil po&nbsp;muzikantskej kariére, no rodičia jeho talent nepodporovali a&nbsp;pod vplyvom politického zriadenia rozpustil aj svoje kapely. „Hrali sme britskú a&nbsp;americkú produkciu, čo nebolo v&nbsp;súlade s&nbsp;ideálmi, ktoré prezentoval vtedajší režim,“ začína rozplietať svoj príbeh. Upozorňuje najmä na&nbsp;tvrdé móresy, ktoré panovali v&nbsp;ponurých časoch. „Raz sa nám so skupinou The&nbsp;&nbsp; &nbsp; Toast podarilo účinkovať s&nbsp;Helenou Vondráčkovou, Josefom Laufe­rom a&nbsp;inými v&nbsp;rozhlasovej verejnej nahrávke Modrá vlna. Keďže nesmela zaznieť angličtina, zahrali sme len inštrumentálku.“

Napriek opatreniam si vtedy Opatovský zahral pred publikom naposledy. „Zoznámili sme sa tam s&nbsp;veľmi slávnou poľskou skupinou No To Co. Ponúkli nám spoločný koncert v&nbsp;Žiline, po&nbsp;ktorom sme s&nbsp;nimi mali ísť na&nbsp;európske turné. Keď sa rozkríklo, že s&nbsp;nimi budeme hrať, v&nbsp;Žiline pred vystúpením na&nbsp;nás už čakali páni v&nbsp;dlhých kožených kabátoch a&nbsp;nedovolili nám vstúpiť ani do&nbsp;foyer. Kolegovia muzikanti, študenti univerzít, sa zľakli, že ich vyhodia zo školy, tak sme sa radšej rozpadli a&nbsp;ja som sa začal venovať diskotékam.“

Tancovačky v&nbsp;socialistickom Československu vyzerali diametrálne inak ako dnes. „To boli časy, keď po&nbsp;Beatles prišli nové kapely a&nbsp;ľudia na&nbsp;diskotékach sa zabávali aj na&nbsp;ro­ckovejšiu hudbu Black Sabbath. Veľmi žiadaní boli John Mayall, samozrejme, Garry Glitter, Suzi Quatro alebo Donna Summer. Nič z&nbsp;toho ľudia v&nbsp;rádiách nemali šancu počuť,“ pripomína.

Na&nbsp;diskotékach komunisti oficiálne povolili púšťať len dvadsať či tridsať percent svetovej hudby, ostatné museli byť domáce skladby alebo hity krajín východného bloku. „Samozrejme, nedodržiavali sme to. Keď prišla kontrola, zahlásil som, že teraz si dáme niečo zo socialistického tábora, a&nbsp;pustil som napríklad Allu Pugačevovú. Ľudia neprotestovali, vedeli svoje.“ Neskôr v&nbsp;osemdesiatych rokoch popri hitoch od&nbsp;Erasure, Delegation alebo Kool &amp; the Gang sa návštevníci dobrovoľne zabávali aj na&nbsp;domácich hitoch od&nbsp;Mira Žbirku, Michala Davida, skupiny Elán a&nbsp;veľmi slávne bolo aj duo Kotvald a&nbsp;Hložek.

„Baby boli prirodzene krásne, štíhle a&nbsp;neprekážala im ani spoločnosť nemajetných, obyčajných chlapcov. Boli to časy, keď sa nikomu ešte ani nesnívalo o&nbsp;internete či mobilných telefónoch, takže ľudia sa zoznamovali na&nbsp;takýchto akciách,“ vraví niekdajší dídžej.

Dídžejské umenie najčastejšie predvádzal v&nbsp;trnavskom klube Fortuna, inak hrával po&nbsp;celom Československu. Neraz sa aj s&nbsp;aparatúrou presúval vlakom. „Cestovali sme v&nbsp;partii aj dvadsiatich ľudí. Taxikár na&nbsp;stanici v&nbsp;Piešťanoch vždy zalamoval rukami, čo všetko musel nakladať do&nbsp;kufra. Nikdy nezabudnem, že cesta do&nbsp;hotela Magnólia stála dvadsaťpäť korún. Bola to bankovka so Žižkom.“

V&nbsp;Piešťanoch a&nbsp;zvlášť v&nbsp;interhoteloch panovali iné pomery ako vo zvyšku krajiny. „Výrazne profitovali z&nbsp;Arabov a&nbsp;prostitúcie. Keby nebolo ich, nezarobia ani na&nbsp;slanú vodu,“ myslí si Pavel Opatovský. Všetko sa podľa neho dialo pod drobnohľadom tajných. „Vedel som, že sa zaujímajú aj o&nbsp;mňa, ale nič na&nbsp;mňa nemali. Chceli zo mňa spraviť protištátny živel, ktorý šíri protisocialistickú kultúru. V&nbsp;agentúre Slovkoncert som absolvoval povinné prehrávky, takže z&nbsp;hudobnej stránky mi nemali čo vytknúť,“ hovorí a&nbsp;ďalej opisuje situáciu, keď mu nebolo všetko jedno. „Raz za&nbsp;mnou prišli zo Štátnej bezpečnosti s&nbsp;obvinením, že pasiem ,arabesky‘, ako sa hovorilo prostitútkam, ktoré boli spojené s&nbsp;interhotelmi a&nbsp;točili sa okolo Arabov. Normálne ma zadržali. To bola doba, keď stačilo niekde niečo neprípustné povedať a&nbsp;bolo zle. Na&nbsp;diskotéky totiž chodili aj rôzni donášači.“

S&nbsp;človekom, ktorý prišiel známeho dídžeja zadržať a&nbsp;odviesť, sa Pavel Opatovský poznal. „Hovorím mu: Čo blázniš? No on len odvrkol: Poď s&nbsp;nami a&nbsp;netykaj mi.“ Za&nbsp;mrežami strávil našťastie len jeden deň. „Samozrejme, išlo o&nbsp;falošné obvinenie, tak ma museli pustiť. Zistil som, že ma udal jeden spolupracovník Štátnej bezpečnosti. Nemal ma evidentne rád. Keď niekto vytŕčal z&nbsp;radu a&nbsp;mal sa trošku lepšie, už bol podozrivý. Lenže aby som sa mal lepšie, mal som dve práce. Okrem diskoték som bol čašníkom v&nbsp;dennom bare. To už nezávidel nikto.“

Upriamuje tiež pozornosť na&nbsp;piešťanský N-klub, kde sa stretávala „vyššia“ spoločnosť. „Aj tam chodili baby za&nbsp;Arabmi a&nbsp;občas sa objavili aj nejakí súdruhovia, z&nbsp;Česka napríklad Lubomír Štrougal,“ prekvapuje informáciou. Prízvukuje, že išlo o&nbsp;skutočne bohatú klientelu. „Nie ako zobáci, ktorí sa predvádzajú na&nbsp;diskotékach dnes,“ smeje sa. On sám sa najlepšie cítil v&nbsp;domácom prostredí, v&nbsp;trnavskej Fortune. „Tam prostitútky nechodili. Čo by tam robili s&nbsp;chlapcami, čo mali desať korún na&nbsp;celý večer?“

S&nbsp;diskotékami Pavel nadobro skoncoval pod vplyvom udalostí, ktoré nastali po&nbsp;Nežnej revolúcii v&nbsp;roku 1989. „V&nbsp;jednom hoteli som si prenajal bar, kde som sa ešte chvíľu snažil hrať, ale musel som sa toho vzdať. To obdobie bolo veľmi negatívne poznačené výpalníctvom. Čelili sme rôznym skupinám vagabundov, Albáncom, Ukrajincom, Rusom… Nerád na&nbsp;to spomínam. Ja som nezaplatil nič, ale stálo ma to veľa psychickej námahy,“ hovorí.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/estebaci-akcii-otca-roba-opatovskeho-kedysi-obvinili-arabom-dohadzoval-prostitutky" target="_blank" rel="noopener">Dobové zábery z rodinného albumu: Robo Opatovský ako dieťa so svojim otcom: FOTO v GALÉRII&nbsp;</a>

Po&nbsp;čase si Opatovský otvoril menej nápadnú reštauráciu. „Výpalníci potom pochopili, že Trnava nie je pre nich extra atraktívna. Mali informácie z&nbsp;bánk, kde zistili, že väčšina podnikateľov má len plno vysokých pôžičiek. Tak si dali pokoj a&nbsp;zamerali sa na&nbsp;tých, ktorí mali lukratívne podniky z&nbsp;privatizácií.“

Po&nbsp;revolúcii sa zhoršili aj medziľudské vzťahy. „Ľudia boli zrazu ako odtrhnutí z&nbsp;reťaze. Zvlášť tí, ktorí sa nejakým spôsobom dostali k&nbsp;peniazom. Bežne som počúval výsmešné poznámky, že niekto má doma lepší aparát aj nahrávky. Definitívne som sa rozhodol skončiť po&nbsp;jednej stužkovej, kde mladí mohli úplne všetko a&nbsp;učitelia sa prispôsobovali požiadavkám ich bohatých rodičov. Aj za&nbsp;mnou chodili a&nbsp;hovorili mi, čo mám púšťať. Stavali ma do&nbsp;čudnej pozície. Cítili sa absolútne nedotknuteľne, keďže mali za&nbsp;sebou vplyvných rodičov.“

A&nbsp;tak sa Opatovský senior aj s&nbsp;požehnaním populárnejšieho syna vrátil k&nbsp;živému hraniu. „S&nbsp;kamarátom sme začali v&nbsp;duu koncertovať v&nbsp;rôznych podnikoch a&nbsp;to trvá dodnes. Všetko uletelo veľmi rýchlo. Keby ma kedysi komunisti hudobne nezastavili, verím tomu, že dnes by som na&nbsp;svojej stoličke sedel inak,“ uvažuje na&nbsp;záver.

Do vysokého pracovného nasadenia hnala Pavla Opatovského aj túžba čo najlepšie zabezpečiť syna, dnes známeho speváka. Zvlášť, keď doma nemal ideálne rodinné zázemie. Keď sa narodil, matka mala osemnásť, otec bol devätnásťročný vojak. O detstve plnom príkoria Robo prehovoril pre PLUS 7 DNÍ.

„Z&nbsp;toho obdobia si pamätám len krik. V&nbsp;noci mama takmer nebola doma, cez deň som radšej sedával na&nbsp;schodoch nášho pavlačového bytu a&nbsp;utekal som k&nbsp;zvieratám. Vyrastal zo mňa samotár a&nbsp;introvert. Iba dedko ma brával so sebou do&nbsp;zafajčenej krčmy,“ zaspomínal si.

Rodina sa rozpadla, keď matka prestala zvládať vášeň pre alkohol. Ako bolo v&nbsp;socialistickom zriadení zvykom, malého, vtedy päťročného chlapca súd pridelil pri rozvode do&nbsp;opatery matky. Istý čas hrozilo, že pre jej nezáujem poputuje do&nbsp;detského domova. „Keď som zistil, že exmanželka požiadala svoju matku, aby si Róberta osvojila, povedal som si, že to nemôžem dopustiť. Aj rodičia ma nabádali, aby som o&nbsp;neho zabojoval. Nakoniec mi ho prisúdili,“ hovorí Pavel Opatovský.

So synom sa potom uskromňovali, ako vedeli. „Bývali sme v&nbsp;slobodárni. V&nbsp;tom čase som veľmi diskotéky robiť nemohol. Všetko sa vyriešilo o tri roky, keď som sa zoznámil s&nbsp;druhou manželkou Beatkou. Ja som pracoval a&nbsp;ona sa starala o&nbsp;Róberta. Nikdy s&nbsp;ním neboli problémy. Vždy sa dobre učil a&nbsp;prejavoval aj záujem o&nbsp;hudbu.“

Keď Roba ako mimoriadny talent prijali na&nbsp;konzervatórium, otec sa plesol po&nbsp;vačku a&nbsp;kúpil mu gitaru za&nbsp;trinásťtisíc korún. „Vyrobili ju v&nbsp;Brne a&nbsp;dodnes ju má. Bol som na&nbsp;neho veľmi pyšný, pretože ho zobrali na odbor gitara ako jediného. Hneď sa ma všetci pýtali, koľko som za&nbsp;to zaplatil, keďže som bol len obyčajný človek a&nbsp;na&nbsp;takúto školu sa dostávali iba deti bratislavských umelcov,“ vracia sa späť v&nbsp;čase.

Na&nbsp;základnej škole Roba od&nbsp;konzervatória odrádzali, lebo vraj „naše zriadenie nepotrebuje žiadneho hudobníka, ale sto pekárov“. Na&nbsp;konzervatóriu napokon pričuchol aj k&nbsp;spievaniu. „Mali tam spevokol, ku ktorému sa pridal. Stále je to dobrý chlapec. Má už svoju rodinu, veľké srdce, pokoru a&nbsp;je veľmi zodpovedný. Mnohé z&nbsp;toho, čo som nemohol mať ja, má on a&nbsp;tak je to v&nbsp;poriadku. Som spokojný,“ uzatvára Opatovský senior.

Eštebáci v akcii: Otca Roba Opatovského obvinili, že Arabom dohadzoval prostitútky

Erik Kollárik

Autor článku

Erik Kollárik

Plus TV

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Výber pre vás

Eštebáci v akcii: Otca Roba Opatovského obvinili, že Arabom dohadzoval prostitútky

Erik Kollárik

Súvisiace články

Nové sídlo Ondreja Kandráča v Bratislave už dostáva reálnu podobu: To je ale hacienda FOTO

Nič sa jej už dlho nedarí: Gottovú pripravila o prácu obrovská tragédia!

Utrhnutá z reťaze po rozchode: Malachovskej dcéra Kristína si bez manžela takto užíva

Seriálová Iveta v slávnom ročníku Miss: Jedna finalistka sa zabila, druhú zbalil milionár FOTO

Prvé zábery Simy Magušinovej s kočíkom: Zababušená na nepoznanie

Autor článku

Erik Kollárik

Plus TV

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Výber pre vás