Martina 'Muffy' Korkobcová (30) je divákom známa z reality šou Farma, v ktorej sa stále úspešne drží. Málokto vie, že si prežila smutné detstvo aj dospievanie, píše týždenník Život.
Ako dieťa ste zažili absolútnu chudobu, vaša mama je ťažko chorá, ako sa na toto obdobie pozeráte spätne ako mama?
Je pravda, že sme vyrastali veľmi skromne. Mamka má už skoro 30 rokov sklerózu multiplex, boli to ťažké časy, keď ležala na posteli a my sme nevedeli, čo bude… Keď ju lekár u nás doma vyšetril, miesto toho, aby ma povzbudil, dal nádej, že to s ňou dobre dopadne (neustále vracala), povedal mi ako pätnásťročnej: „Volajte márnicu, toto už nemá význam…“ Bolo to hrozné, neprajem nikomu zažiť v takom citlivom veku to, čo som prežívala.
A vzali ju potom zdravotníci do nemocnice ?
K nám domov prišla napokon až druhá sanitka. Mame podali infúzie, ktoré som držala ja s mojím bratom. Ten mal v tom čase iba desať rokov. Nerobili to zdravotníci, ale my – malé deti… Napokon ju do nemocnice zobrali, dokonca si ešte u nás doma zabudli injekčné striekačky, s ktorými sme si pokojne mohli ublížiť, ale teda hospitalizovali ju. Žiaľ, neumiestnili ju na oddelení neurológie (keďže má neurologickú chorobu), ale na chirurgii. Bolo to príšerné obdobie. Lekárom sme dookola opakovali, že mamka je chorá, má konkrétnu diagnózu, kvôli ktorej nemôže užívať hocijaké lieky. Museli sme na to dať pozor, lebo nesprávne nasadenou liečbou ju mohli pokojne zabiť.
Ako si po rokoch vysvetľujete vtedajší prístup lekárov?
Možno to bolo preto, že sme pochádzali zo skromnejších pomerov, tak k nám akoby dovoľovali. Myslím, že žijeme dobu, v ktorej sú ľudia s peniazmi niekto a ľudia bez peňazí sú nič. Ja pravda, že sme žili skromne. Desať rokov sme bývali v izbe päť krát päť metrov štyria ľudia bez vody, bez WC. Mamka nám v zime varila mliečko na balkóne… Žili sme u babky a deda, lebo sme nemali ani na nájom, ani na vlastné bývanie. Až keď dedko zomrel prepísal svoj dom na môjho otca, za čo som vďačná, lebo inak by sa z nás asi stali bezdomovci. Postupne sme si dom zveľaďovali. Ocko chodil na rôzne brigády a popritom sa za mojej a bratovej pomoci staral o mamku.
Ako to s maminou dopadlo a ako sa má teraz?
V nemocnici vtedy ležala asi mesiac. Preložili ju na neurológiu. Dali ju dokopy, s verdiktom, že už nikdy nebude chodiť. Vtedy sme sa doma všetci zrútili. Môj ocko zo stresu dostal vysoké horúčky, čiže som sa o neho starala a snažila sa mu byť oporou. Mamka má nasadenú experimentálnu liečbu, pichá si každý druhý deň injekcie a ocko je s ňou doma, stará sa o ňu a dostáva opatrovateľský príspevok.
Keď ste už boli staršia zrejme ste sa snažili rodičom vypomôcť.
Áno. Už ako pätnásťročná som mala dve brigády. Robila som v bare, aj v jednom z potravinových reťazcov. O tretej ráno som skončila v bare a ráno na šiestu som išla hneď do spomínaného reťazca.
Ako vás ovplyvnila táto skúsenosť?
Myslím, že zásadne. Nielen v tom zmysle, že si vážim všetko, čo mám, ale najmä som pochopila, že čo si v živote človek nevybojuje, to nemá. (Úsmev.) Asi to mám niekde v osude takto napísané. A dnes si neviem predstaviť, že by takto vyrastali moje deti. Aj na základe toho som sa prihlásila na Farmu, aby som vyhrala peniažky a keď to nevyjde, tak sa aspoň dostanem do povedomia. Chcela by som rozbehnúť predaj môjho batikovaného oblečenia alebo skúsiť herectvo. Sedem rokov som navštevovala dramatický krúžok na ZUŠ. To by ma veľmi bavilo.
Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...
