“Projekt Creative Creatures ma zaviedol na úchvatné, ale zároveň extrémne nebezpečné miesta uprostred „ničoho“, kam je problém sa vôbec dostať. Umožnil mi spoznať panenskú prírodu Brazílie a jej Amazonského pralesa, Namíbie, Angoly, Kene, Tanzánie, Botswany, Etiópie, Južného Sudánu, Indie a Papuy Novej Guiney, a mnoho iných. Na druhej strane sú to aj krajiny, ktoré častokrát sužujú sociálne nepokoje, z čoho pramenia veľké riziká. Odhliadnuc od finančnej náročnosti každej cesty a potrebnej dávky opatrnosti je náročná aj celková produkcia, vyžadujúca zabezpečenie množstva vecí od povolení a víz, cez tlmočníkov a ochrankárov, až po vhodné prostriedky na dopravenie sa do cieľa,“ začal svoje rozprávanie umelecký fotograf Martin Machaj (43).

Ľudožrút: Strach fotograf nemal.
Zdroj: Martin Machaj

Všetko mu bolo jedno

Je to neuveriteľné ako dokážu ľudia v tradičných kmeňoch žiť. Platia tam ich vlastné pravidlá a rituály. Dospievanie, svadbu či postavenie v spoločnosti sprevádzajú úplne iné faktory ako v našom modernom svete. V afrických kmeňoch, v útrobách Amazonského pralesa, Oceánií či Indii sa domorodci nechávajú dobrovoľne mrzačiť len preto, aby si ich ostatní vážili. Fotograf Martin Machaj pracuje už niekoľko rokov na projekte Creative Creatures. Obyvateľov zobrazuje v ich prirodzenom prostredí: “Sú to ľudia z najextrémnejších kmeňov. Niektoré sú ešte nekontaktné. Je veľmi obtiažne sa tam dostať,“ opísal základný problém fotograf. Počas práce zažil mnohé neštandardné zážitky: „Som rád, že som dokázal urobiť túto výstavu, priblížiť nám život extrémne žijúcich domorodých ľudí. Keď si porovnám ich život a náš, ich starosti, tak vidím aké malichernosti my riešime. Dnes by som to už asi nedal len tak nadivoko, ale vtedy som sa nad nástrahami nezamýšľal,“ vyznal sa.

Počas práce zažil mnohé neštandardné zážitky

Viackrát sa ocitol v ohrození života. Smrteľné poštipnutia, väzenie a osobný stret s ľudožrútmi ho vyviedli na chvíľu z rovnováhy: „Vtedy som si uvedomil, že nemám žiadnu ochranu a nikto mi tam nepomôže. Môj život bol v ich rukách,“ zaspomínal na svoje cesty. Po tomto projekte sa stal obozretnejší, ale nie pohodlný. “Projekt ma naučil ešte väčšej empatii a pokore. Mám rozpracované aj iné zaujímavé projekty. Chcem nafotiť v Mexiku a Hondurase umelecké portréty ľudí z gangov, ich tetovania a zachytiť život kriminálnikov vo väzení. Druhý mám v Thajsku. S ľudmi, ktorí sa označujú ako ladyboys. Podstúpili zmenu pohlavia. Pracujem na tom už dlhšie, ale je veľmi ťažké ich presvedčiť na fotenie. Ako budhisti veria, že keď ich niekto odfotí, ukradne im dušu. A popri tomto všetkom dlhodobo pracujem na projekte ženských umeleckých aktov ,“ opísal nové projekty.

Čudáci

Mnohých zaujíma ,prečo ľudia z týchto kmeňov vyzerajú, tak ako vyzerajú. Či pri rituáloch trpeli. Na svojich fotografiách sa snažil Martin Machaj zachytiť to, že mnohí z nich sú so svojím výzorom spokojní. Naopak k niektorým z nich už prostredníctvom turistov prenikla civilizácia. Napríklad ženy z kmeňa Surma pochopili ako trpia a ničia si výzor: „Áno, otázka je, či je to v dnešnej dobe nutné si nechávať vybíjať zuby. Častokrát to už nechcú podstupovať, lebo keď si ten tanier vytiahne z pery je zdeformovaná. Nevie ani jesť kvôli chýbajúcim spodným zubom. Jedlo im vypadáva z úst. Pera jej doslova vysí, lebo si ju rozťahujú vkladaním tanierov. Nechcú si to už dávať robiť. Ale ak chcú aspoň vymámiť od turistov aspoň trochu peňazí, je to nevyhnutnosť. Na druhej strane sa stále musia páčiť miestnym mužom. Východisko je ťažké.“

Projekt na dlhé roky: Za extrémnymi kmeňmi cestoval cez celý svet.
Zdroj: Martin Machaj

Pochúťkou sú ľudia

Na ostrove Papua-Nová Guinea nájdete stovky rozličných kmeňov. Hovorí sa tam približne osemsto jazykmi. Strávil týždne medzi domácimi z kmeňa Asaro. Sú špecifickí tridsaťkilovými hlinenými maskami: „Používajú ich pri útokoch na nepriateľov. Pochádza to z toho, že utekali pred nepriateľským kmeňom a schovali sa na okraji rieky. Pri brehu sa natreli blatom a vyčkávali. Kým sa nepriatelia nestiahli. Podvečer sa vynorili. Nepriateľ si myslel, že sú to duchovia, ktorí ich prišli strašiť. Na prstoch majú tiež na odstrašenie predĺžené nadstavce z bambusu,“ vysvetlil ich zvyky . V Papui Novej Guinei sa ocitol aj medzi kanibalmi: „Doslova som ich vyhľadával. Lokálna vláda kanibalizmus asi pred štyridsiatimi rokmi zakázala, napriek tomu stále funguje. “ Cez tlmočníka mu jeden z nich vysvetlil, prečo druhých pojedajú: „V rámci bojov ulovia bojovníka z iného kmeňa a rituálne ho zjedia. Nejedia mäso. Len vnútornosti. Vtedy som si uvedomil, že nemám pred nimi žiadnu ochranu. Teraz by som tam už asi nešiel. Ale pred ôsmimi rokmi mi to bolo jedno,“ zhodnotil umelec. Za najväčšie znesvätenie sa tam považuje, ak bojovníkovi zaživa odrežú končatinu a pred ním ju zjedia. Ďalší kmeň z tohto ostrova sa vyznačuje nadváhou. „Ženy sa vykrmujú, aby mali čo najväčšie bruchá. Tá s tým najväčším získa muža. Aj v Etiópii majú tento zvyk. Vyrábajú si olej z prasačieho tuku. Potierajú sa nim, aby boli lesklé a zvýraznili veľké brucho. Z listov si robia sukničky len na spodnú časť tela. Najkrajšia je vypasená žena s mnohými náhrdelníkmi. Muži nosia bambusové násadky na penis,“ dozvedeli sme sa.

Kmeň Huli Wigman má zasa záľubu v pierkach miestnych vtáčikov. Vyrábajú si z nich parochne. Na jednu potrebujú vyšklbať až päťdesiatich. Ochranári to neradi vidia, ale tolerujú im to.

Rôznorodá Afrika

Na juhozápade Etiópie, v spoločenstve Hamar sa ženy nechávajú cielene zjazvovať. Robia to bitím palicami. Ak sa chce stať chlapec mužom, musí prekonať špeciálny rituál. Beží po chrbtoch kráv, piatich až šiestich za sebou. Musí nahý trikrát prebehnúť hore a dole. Keď to vykoná, tak ho chvália a všetky ženy z rodiny ho šľahajú palicami.

Ďalšia skupina, ženy z kmeňov Mursi a Surma, si nechávajú do spodnej pery vkladať postupným rozťahovaním taniere. Hrozí, že pera praskne, ale zašijú ju. Ak žena ovdovie, musí si peru odrezať, lebo nemá nárok sa páčiť inému mužovi: „Nechávajú si aj vybíjať zuby. Robia to kamennou sekerkou. Bez anestézy. Je to symbol krásy. Majú špeciálnu píšťalu, ktorá im tam zapadne. Nikde inde sa to nedá vidieť,“ vysvetlil nám.

Skeletoni: Kmeň s dômyselnými krytím.
Zdroj: Martin Machaj

Neumývajú sa

„Pre mňa boli jedny z najkrajších žien v Namíbií, tie z kmeňa Himba. Natierajú sa červenou hlinou. Je to ochrana proti slnku a komárom. Napriek tomu, že sa neumývajú, nesmrdia. Majú špeciálne kadidlá a tými sa každé ráno okadia,“ pokračoval v opise. „Sadajú si na to, takže sa zospodu očistia. Vôbec nepoužívajú vodu. Majú jej nedostatok a musia si po ňu chodiť niekoľko kilometrov.“ V tejto oblasti praktizujú aj ďalšie rituály. V období puberty, keď začnú dievčatá menštruovať, zapletú im vlasy do dredov. Obalené sú hlinou a na konci rozstrapkané. Pripomínajú kravské chvosty. Tie tiež chovajú. Znamená to, že je dievča pripravené na svadbu. Potierajú si špeciálnou zmesou aj telo. Manželka náčelníka opatruje túto hlinu a prideľuje dievčatám. Svoje si zažil odvážny fotograf aj v Južnej Amerike. Bojovníci z kmeňa Kayapo v strede Amazonského pralesa tam boli k nemu extrémne nedôverčiví: „Jedia mozgy a vnútornosti zvierat. Majú pocit, že na nich prejde ich dravosť.“ S nebezpečným hmyzom si zažil v exotických krajinách rôzne dramatické situácie: „Raz mi vletela v Sudáne do izby taká mucho-osa. Pred tým som pozeral dokument o parazitovi a došlo mi že je to ten istý. Po štipnutí nakladie do tela larvy, ktoré neskôr vyliezajú z tela. Celú noc som to zabíjal.“ Inokedy si zas všimol na nohe dve diery. Prišiel k nim počas spánku. Nočný pozdrav od miestneho hada.

Najviac smrteľne jedovatého hmyzu je v Papui Novej Guinei. Jedno nočné pokúsanie zistil až ráno. Ihneď vedel, že je zle „Bol to nejaký pavúk, zrejme “brown recluse”. Vstrekne do tela neurotoxín, ktorý napáda lymfatický systém. Musel som sa dostať rýchlo do nemocnice, tkanivo okolo rany začalo rýchlo odumierať. Tam mi ukázali katalóg. Mal som vybrať, ktorý pavúk to bol,“ okomentoval dnes už pobavene zážitok z Papui. Samozrejme nevedel útočníka označiť, ale lekár to podľa oblasti riskol a podal sérum a antibiotiká: „Niečo mi dal. Poležal som a bolo dobre. Ale nenafotil som to, čo som chcel, tak tam musím ísť ešte raz,“ posťažoval sa.

Uväznili ho

Na juhu Sudánu oslavoval narodeniny s náčelníkom kmeňa. Vymenili si dary. Náčelník Martinovi venoval jeho slávnostnú ozdobu z hlavy spolu s rohami. Na letisku ho po preskenovaní kufra ihneď hodili za mreže. „Vytiahli rohy, že či viem, čo to je. Povedal som, že ich mám od náčelníka. Colník mi ukázal fotografie zvierat. Žiadali, aby som povedal, ktorého rohy pašujem. Zrazu som si uvedomil, že policajt má nado mnou absolútnu moc. Nemal som žiadnu šancu skontaktovať sa s právnikom,“ zaspomínal si. Z väzenia mu pomohla korupcia, ktorá v krajine panuje. „Nechal som mu tam svoje hodinky, všetky peniaze a pustil ma.“