Rád o sebe tvrdí, že ak niečo v živote dosiahol, tak len preto, že sa vždy spájal s tými najlepšími. Asi aj preto je redaktorom PLUS 7 DNÍ po rôznych prestávkach už tretíkrát. Pri príprave článkov a komunikáciach s respondentmi sa riadi heslom českého herca Vlastimila Brodského, s ktorým sa kedysi práve vďaka PLUS 7 DNÍ spriatelil. Na svojej chalupe mu raz povedal: "Veľkosť človeka sa nedá merať len na centimetre. Je totiž trojrozmerná. Určuje ju hĺbka duše, šírka srdca a výška intelektu. Je lepšie hovoriť s inteligentným človekom o niečom hlúpom ako s hlupákom o niečom múdrom."

Erik Kollárik

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/hanba-sto-rokov-vinco-lukac-ms-nasim-hokejistom-vysmial-vas-nikto-neboji">Pozrite si aj FOTO GALÉRIU: Slávne momenty Vincovej kariéry a takto býva dnes</a>

V čase najväčšej slávy, keď sa z&nbsp;majstrovstiev sveta vracal domov so zlatými alebo striebornými medailami, si starobu predstavoval inak. „Keby som vedel, že budem musieť živoriť, využijem ponuku a&nbsp;emigrujem. Dnes by som bol milionár na&nbsp;červenom koberci a&nbsp;kúpim si pol Košíc,“ zauvažoval pred nami legendárny hokejista Vinco Lukáč (69). Zmiereného s&nbsp;realitou všedného života ho teší, že väčšina košických rodákov na&nbsp;neho nedá dopustiť. „Som ich Vinco. Nemôžem prejsť po&nbsp;ulici bez toho, aby ma nezastavovali. Niektoré vyznania najmä od&nbsp;starších ľudí ma dojímajú až k&nbsp;slzám.“ Po&nbsp;smrti manželky Evy (†55) v&nbsp;roku 2009 začal vtedy poslanec slovenského parlamentu tvoriť pár s&nbsp;kaderníčkou Natáliou, ktorá je o&nbsp;dvadsať rokov mladšia, no spoločnú domácnosť dodnes nemajú. „Ja bývam so synom Vinckom a&nbsp;ona s&nbsp;dcérou Ester,“ povedal nám.

Časy, keď z&nbsp;tribúny košického štadióna rozvášnení fanúšikovia kričali: „Vinco, góla,“ sa podľa Lukáča nikdy nezopakujú. No jeho kult žije stále. Pre rodákov je hrdinom a&nbsp;dávajú mu to pocítiť na&nbsp;každom kroku. Keď sme sa s&nbsp;ním v&nbsp;jednu sobotu vybrali na&nbsp;miestny trh, trvalo hodnú chvíľu, kým sa pozdravil a&nbsp;prehodil pár slov so všetkými priateľmi či predavačmi. „Takto je to stále. Idem kúpiť len vajíčka, ale vždy to trvá aj dve hodiny. Odmietnuť nemôžem nikoho. Ani nechcem,“ podotkol sediac už pri vychladenom pive. Najhorúcejšou témou súčasnosti sú, samozrejme, majstrovstvá sveta, no náš reprezentačný tím komentuje s&nbsp;rezervou. „Hanba na sto rokov. Skutočnosť je taká, že medzi nimi nie je žiadna hviezda, ktorá by vyčnievala. Pravda bolí, ale neklamme sami seba, že je to inak. Brankári sú rovnakí, rovnaké sú aj útoky,“ hodnotí úroveň nášho mužstva. Vytáčajú ho tiež formulky, ktorými verejnosť ospravedlňuje slabé výsledky na&nbsp;ľade. „Chýbajú nám nároky. Nech skončíme akokoľvek, vždy sa to komentuje, že sme nespravili hanbu a&nbsp;domov prichádzame so vztýčenou hlavou. To sa mi nepáči,“ hnevá sa, akoby si nevšimol, že vlani na&nbsp;olympiáde v&nbsp;Pekingu mladí slovenskí hokejisti získali historickú bronzovú medailu. Realitu komentuje jednoducho svojou optikou. „Všetci nás dobehli a&nbsp;nikto sa nás nebojí. Absolútne sme stratili rešpekt. Keď sme kedysi na&nbsp;ľad nastúpili my, súper sa išiel pokakať. To je už dávno preč,“ mávne rukou.&nbsp;

Časy, keď naša krajina mala označenie športový národ, sú podľa Vinca Lukáča v&nbsp;nenávratne. „Kedysi som si každý víkend robil športový program. Hokej, futbal, tenis, vodné pólo, basketbal… Teraz príde sobota a&nbsp;s&nbsp;kamarátmi pozeráme ,do&nbsp;blba‘. Nie je kam ísť. Ide to s&nbsp;nami dolu vodou. Keby sme nemali Petru Vlhovú, ani nevieme, že máme šport,“ zaťal do&nbsp;živého. Zarážajú ho tiež obrovské zárobky vrcholových športovcov. „Je choré, koľko berú. Stačí, že niekto vie trochu kopnúť do&nbsp;lopty a&nbsp;je milionár. Verte, že si to myslia športovci celej mojej generácie. My neplačeme, len nám je to ľúto. A&nbsp;tiež ma zaráža, prečo sa svojím bohatstvom tak chvascú. Ľudia nemajú čo jesť a&nbsp;oni v&nbsp;televízii ukazujú drahé kabelky. Neuvedomujú si, že Slovákom sa tým verejne vysmievajú? A&nbsp;koľkí z&nbsp;nich majú vysokú školu? Niektorí nemajú ani maturitu,“ vstupuje im do&nbsp;svedomia a&nbsp;ako dôchodca upriamuje pozornosť na&nbsp;seba. „Bral som penziu 505 eur a&nbsp;pred dvomi rokmi mi zo sociálneho úradu oznámili, že za&nbsp;medailu mi patrí ďalších 300 eur. No doplatili mi len do&nbsp;700 eur. Brat ma nabáda na&nbsp;to, aby som sa súdil, pretože peňazí za&nbsp;medailu sa nesmú dotknúť. Oproti iným športovcom je moja penzia výsmech a&nbsp;trápnosť. Poliaci, Nemci, Švajčiari majú dôchodky, z&nbsp;ktorých môžu normálne existovať. A&nbsp;ja ako mám z&nbsp;toho vyžiť? Pritom som banský inžinier, mám dve vysoké školy a&nbsp;kopu medailí. Zaujíma to Čaputovú, Hegera alebo Matoviča? Našu vlasť som vzorne reprezentoval a&nbsp;robil jej dobré meno. A&nbsp;oni čo spravili pre republiku?“ kladie si rečnícku otázku.