Rád o sebe tvrdí, že ak niečo v živote dosiahol, tak len preto, že sa vždy spájal s tými najlepšími. Asi aj preto je redaktorom PLUS 7 DNÍ po rôznych prestávkach už tretíkrát. Pri príprave článkov a komunikáciach s respondentami sa riadi heslom českého herca Vlastimila Brodského, s ktorým sa kedysi práve vďaka PLUS 7 DNÍ spriatelil. Na svojej chalupe mu raz povedal: "Veľkosť človeka sa nedá merať len na centimetre. Je totiž trojrozmerná. Určuje ju hĺbka duše, šírka srdca a výška intelektu. Je lepšie hovoriť s inteligentným človekom o niečom hlúpom ako s hlupákom o niečom múdrom."

Erik Kollárik

Má čerstvých osemnásť, no prešiel väčším utrpením, ako si ktokoľvek z&nbsp;nás dokáže predstaviť. Šťúply mladík sa narodil len s&nbsp;jednou rukou a dnes žije v&nbsp;detskom domove v&nbsp;Prešove. Skôr ako ho so sestrou dvojičkou do zariadenia umiestnili, boli obaja v pestúnskej starostlivosti. Tam boli vystavení peklu týrania a šikanovania. „Adoptovali si nás, keď sme mali dva mesiace. Zo začiatku to bolo fajn, no keď sme mali šesť rokov, spravili si z&nbsp;nás sluhov. Od štvrtej rána sme pracovali na ich veľkej farme a&nbsp;viac ako sýti sme boli bití,“ súka zo seba Martin Baloga. Poznačený minulosťou, stále ho prenasledujú nočné mory, sa teraz snaží o&nbsp;nový život. Na sú­kromnom konzervatóriu študuje spev populárnej hudby a&nbsp;klavír, no má aj herecké ambície. Vidieť ste ho mohli napríklad v&nbsp;seriáli Dunaj, k&nbsp;vašim službám. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Pozrite si aj FOTO GALÉRIU: Z Martina si pestúni spravili sluhu, s kýpťom pracoval v záhrade a pomáha si ním aj v hre na klavíri

Martin Baloga musel o&nbsp;svoju pravdu bojovať mnoho rokov. Najprv mlčal zo strachu pred bitkou, ktorou sa mu vyhrážali pestúni, neskôr mu napriek stopám po násilí nikto neveril. Potom s&nbsp;pomocou psychológov, právnikov a&nbsp;personálu detského domova, do ktorého sa dostal, podal na niekdajších pestúnov trestné oznámenie za týranie blízkej a&nbsp;zverenej osoby. S&nbsp;odstupom času si utrápený tínedžer myslí, že im išlo len o&nbsp;peniaze, teda prídavky na zverené deti. Všetko sa začalo nevinne. Manželia, majitelia veľkej farmy so zvieratami, si k&nbsp;svojim dvom vlastným deťom osvojili ďalšie štyri z&nbsp;detského domova. Dve sestry a&nbsp;dvoch dvojmesačných súrodencov, dvojčatá Martinu a&nbsp;Martina. Vyslúžili si tým obdiv okolia a zo začiatku sa vo veľkej rodine cítil dobre aj Martin. „Trvalo to do šiestich rokov. Hovoril som im ocko a&nbsp;mamka, potom nám to zakázali. Prešli sme teda na uja a&nbsp;tetu, no ani to si neskôr neželali, tak sme ich oslovovali pestún a&nbsp;pestúnka,“ rozpráva ďalej. Na farme sa im podľa jeho slov začínal deň väčšinou o&nbsp;štvrtej ráno. „Skôr ako sme išli do školy, museli sme stihnúť obriadiť statok a&nbsp;nakŕmiť kozy, kravy, pštrosy, poníky, ovce či sliepky. Na učenie veľa času nebolo. Do školy som chodil maximálne vyčerpaný a&nbsp;hladný,“ vraví. Zarážajúce je, že učiteľka si na svojich dvoch žiakoch nič podozrivé nevšimla. „Pestún ma topil v&nbsp;jazierku, zhodil zo schodov, škrtil šnúrou od kľúčov a&nbsp;na mojej hlave dolámal nejednu varechu. Keď bol pre niečo nahnevaný, v&nbsp;mrazoch nás so sestrou vyzliekol do ponožiek a&nbsp;spodnej bielizne. Museli sme sa skrývať zahrabaní v&nbsp;senníku medzi zvieratami,“ vyratúva neľudskosti, ktorým musel so sestrou čeliť. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

V&nbsp;škole o&nbsp;trápení Martin dlho mlčal. „Bál som sa niečo prezradiť a&nbsp;keď som neskôr povedal, že ma bijú, nikto mi neveril. Som polovičný Róm a&nbsp;učiteľka to mne aj ďalším dvom mojim spolužiakom vždy pripomínala. Stále nás pred celou triedou karhala, zosmiešňovala a&nbsp;hovorila, že budeme robiť vždy len verejnoprospešné práce,“ poukazuje na pomery, ktoré tam panovali. „Raz som jeden taký jej výstup už nevydržal a&nbsp;chcel som s&nbsp;plačom utiecť z&nbsp;triedy. Nechcela mi to dovoliť. Handrkovali sme sa o&nbsp;kľučku na dverách, keď som jej v&nbsp;jeden moment buchol protézou po ruke. Nechtiac som jej tak zlomil kostičku pri zápästí. Ale nijako to neriešila. Vedela, že keby to oznámila, musela by opísať, čo tomu predchádzalo a&nbsp;ako ma vyprovokovala. Videla to celá trieda.“ Väčšiu empatiu ako u&nbsp;učiteľky pociťoval u&nbsp;spolužiakov. „Bolo to také zvláštne. Mal som medzi nimi kamarátov, aj keď som ich neraz okradol. Zobral som im peniaze, ale hoci sme boli malí, chápali, že ma k&nbsp;tomu dohnal ukrutný hlad. Stávalo sa, že som celý víkend nemal nič v&nbsp;ústach. Deti sa so mnou občas podelili o&nbsp;desiatu.“ POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Ako 10-ročný sa na svoj hlad a&nbsp;zúfalstvo pokúsil upozorniť aj tým, že sa porezal na kýpti a&nbsp;utekal na sociálny úrad. „Povedal som, že ak ma dnes z&nbsp;tejto rodiny nevezmú, zabijem sa. Zavolali pestúna, no ten začal rozprávať klamstvá o&nbsp;tom, že aj doma som sa niekoľkokrát pokúsil o&nbsp;samovraždu. Tak som zo zúfalstva opäť utiekol.“ Po niekoľkých hodinách sa chlapec predsa len vrátil domov. Tam ho už čakala polícia aj záchranka. „Vzali ma na psychiatriu. Sociálna pracovníčka povedala, že len na päť dní, kým mi vybavia krízové centrum. Vypočuli aj moju sestru, ktorú za mnou presunuli o&nbsp;mesiac,“ hovorí Baloga. Hoci sa dostal do bezpečia, stále ho prenasledovali posttraumatické stavy. „Bola tam jedna celkom milá mníška, no raz na mňa pre niečo zvýšila hlas a&nbsp;zahnala sa rukou. Mne sa v&nbsp;tom momente vybavili bitky od pestúna, tak som vytiahol nôž. Len som ho držal v&nbsp;ruke a&nbsp;hovoril som jej, aby sa držala odo mňa, no hneď volala políciu. Nevedel som sa ovládať, stále sa mi vracali spomienky na pestúnov.“ POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Veľmi mu nepomohli ani opakované hospitalizácie na psychiatrii a&nbsp;po vyšetrení potýčky s&nbsp;mníškou ho umiestnili do re­edukačného centra. „Tam mi riaditeľ stále hovoril, že mám iba problém so sebaovládaním a&nbsp;že tam nemám čo robiť. Po roku a&nbsp;ôsmich mesiacoch mi konečne vybavil detský domov, kde som už konečne aj so sestrou,“ pochvaľuje si. Aj tam však musel prejsť náročnou adaptáciou. „Nevedel som, čo so sebou, tak som sa rezal. Už rok som však v&nbsp;pohode a&nbsp;spokojný. Veľmi mi pomohli dobré tety, ktoré pracujú v&nbsp;detskom domove, a&nbsp;pani psychiatrička, ku ktorej stále chodím. Pomohli mi ísť aj na políciu a&nbsp;podať trestné oznámenie. Dúfam, že so svojimi niekdajšími pestúnmi sa už stretnem len na súde,“ nádeja sa. Martinova sestra niekdajšie trápenie vyriešila po svojom. „Vypovedala na polícii, ale už sa k&nbsp;tomu nechce vracať. Vydala sa za podstatne staršieho chlapa a&nbsp;žije s&nbsp;ním,“ hovorí jej brat. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

V&nbsp;detskom domove by Martin Baloga chcel ostať čo najdlhšie. „Je tu lepšie ako v&nbsp;mnohých bežných rodinách. Najviac sa mi páči zázemie, ktoré tu máme, a&nbsp;že ma vo všetkom podporujú. Študujem na súkromnom konzervatóriu odbor populárny spev a&nbsp;klavír. Pani učiteľka Danka Bejdová ma naučila hrať pravou rukou trojprstoklad a&nbsp;kýpťom si podkladám hlavný tón,“ opisuje svoju techniku. Teší sa, že sa mu talentom podarilo zaujať aj na kastingu pripravovanej šou Česko Slovensko má talent, kde postúpil pred hlavnú porotu. „Len mi povedali, že keď už som takýto bojovník, mám si vybrať nejakú bojovnú pieseň. Tak nabudúce zrejme zaspievam Firework od Katy Perry,“ uvažuje. Za splnený sen tínedžer považuje aj účinkovanie v&nbsp;úspešnom televíznom seriáli Dunaj, k&nbsp;vašim službám. „Z&nbsp;Prešova som pricestoval na kasting do Bratislavy, kde ma hneď obliekli do robotníckeho oblečenia a&nbsp;poslali pred kameru. Zaradili ma medzi stavebníkov, ktorí spadli z&nbsp;lešenia. Privážali nás do nemocnice, mali sme sa tváriť dezorientovane a&nbsp;mne nakázali aj odpadnúť. A&nbsp;to boli moje dve sekundy slávy,“ smeje sa mladý muž. Ešte viac túži po úlohe v&nbsp;seriáli Nemocnica. „Ako dobrovoľník som v&nbsp;Červenom kríži. Vďaka tomu, že som si ešte u&nbsp;pestúnov vytvoril pekný vzťah k&nbsp;zvieratám, pracujem aj ako sprievodca v&nbsp;zoologickej záhrade family park v&nbsp;Liptovskom Mikuláši. Chcel by som v&nbsp;živote dokázať čo najviac a&nbsp;byť osožný. Všetko zlo, čo som zažil, ma teraz poháňa ešte viac dopredu. Všetkým, ktorí ma ponižovali, chcem ukázať a&nbsp;dokázať, že aj ja viem byť úspešný, prospešný a&nbsp;kamarátsky,“ odhodlane končí debatu.

Herec z Dunaja: Žije bez ruky, v detstve ho týrali. Škrtenie, topenie, hlad, spal nahý v stajni

Erik Kollárik

Autor článku

Erik Kollárik

Výber pre vás

Herec z Dunaja: Žije bez ruky, v detstve ho týrali. Škrtenie, topenie, hlad, spal nahý v stajni

Erik Kollárik

Súvisiace články

Pietrovej život na zámku v Česku: Stráži ju komando ochrankárov, doma má 4 kuchárov a 12 slúžok

Exhibicionista na hrobe Karla Gotta: Postavil sa ku kahancom a ľudia onemeli. VIDEO

Herečka Regina Rázlová o páde na dno a väzbe: Skončila som ako bufetárka. Slová o sviniaroch

Slovenská legenda po amputácii: Bez nohy sa žiť dá! Ukázal nám, čo má v spálni

Pietrovej život na zámku v Česku: Strážilo ju komando ochrankárov, doma mala 4 kuchárov

Nostradamus Fero Joke: Požiar u Šimkovičovej predpovedal už dávno. A vy ste kto? VIDEO

Poníženie herečky Judit Pecháček: Vraj mám strašné zuby. Lekári si na zákrok netrúfajú

Autor článku

Erik Kollárik

Výber pre vás