Dohodnúť si stretnutie s herečkou Zuzanou Kronerovou je pre jej pracovné nasadenie takmer nemožné. Napokon sa nám to krátko po poslednej klapke jej aktuálneho filmu predsa len podarilo.
„Najprv kávičku, aby mi lepšie fungoval mozog,“ vyhlásila herečka skôr, ako nám dovolila zapnúť diktafón. S prvým dúškom kávy akoby v nej zavládla pohoda, v ktorej sa niesol celý rozhovor. So ZUZANOU KRONEROVOU (63) sa zhováral ERIK KOLLÁRIK.
Film Červený kapitán poukazuje na eštebácke praktiky a jeho dej sa odohráva v roku 1992, čiže v čase, keď sa rozpadlo Česko- Slovensko. Ako si spomínate na to obdobie? Oplakali ste spoločný štát alebo ste sa samostatnému Slovensku tešili?
Musím sa priznať, že som, ako by niektorí hejslováci povedali, odporná čechoslovakistka. Česko-Slovensko stále vnímam ako svoju vlasť a Prahu ako hlavné mesto. Pre mňa to bol vtedy najsmutnejší Silvester v živote.
Spomínam si, že sme boli u priateľov na Liptove a po tom, čo sme si pripili na Nový rok, každý z nás zaliezol ako ranené zviera do kúta a už sme viac neoslavovali. Nechcem politizovať, ale toto rozdelenie má v konečnom dôsledku výhodu aspoň v tom, že sa už nemôžeme v ničom vyhovárať na Prahu. Sme sami sebe pánmi.
Prijala som to ako skutočnosť a už to prebolelo. Teraz je mojím hlavným mestom Bratislava, ktorú, samozrejme, tiež milujem. Lenže tu je dva a pol divadla a v Prahe ich je sto. Vnímam to ako obrovský nepomer a určite by sa to malo zmeniť.
V Česku máte, aspoň čo sa týka filmovej práce, aj viac možností. Hoci Červený kapitán je film slovensko-česko-poľskej produkcie, vaša postava v ňom nie je veľká, napriek tomu kľúčová. Čo o nej môžete prezradiť ešte pred premiérou?
Túto postavu som prijala preto, lebo nie je jednoznačne kladná ani záporná. Je zvláštne tajomná. Každopádne tam bolo čo hrať a to sa mi veľmi páčilo. Ale aj obsadenie iných postáv bolo úžasné. Rada som sa zoznámila so skvelým poľským hercom Maciejom Stuhrom, ktorý hral hlavného hrdinu.
Senzačný bol okrem iných Marián Geišberg v postave šéfa vyšetrovacieho tímu i klaun Boris Hybner, hoci ani on nemal veľkú postavu. Bola som takmer jediná žena v mužskom kolektíve.
Nepodliehate ani trendu plastických operácií. Prečo? Neláka vás vyzerať mladšie?
Nie som človek, ktorý dobrovoľne trpí. A už vôbec by som nezniesla bolesť len kvôli tomu, aby som vyzerala mladšie. Ale neodsudzujem to.
Celý rozhovor nájdete v aktuálnom vydaní PLUS 7 DNÍ
