Rád o sebe tvrdí, že ak niečo v živote dosiahol, tak len preto, že sa vždy spájal s tými najlepšími. Asi aj preto je redaktorom PLUS 7 DNÍ po rôznych prestávkach už tretíkrát. Pri príprave článkov a komunikáciach s respondentmi sa riadi heslom českého herca Vlastimila Brodského, s ktorým sa kedysi práve vďaka PLUS 7 DNÍ spriatelil. Na svojej chalupe mu raz povedal: "Veľkosť človeka sa nedá merať len na centimetre. Je totiž trojrozmerná. Určuje ju hĺbka duše, šírka srdca a výška intelektu. Je lepšie hovoriť s inteligentným človekom o niečom hlúpom ako s hlupákom o niečom múdrom."

Erik Kollárik

Pozrite si aj FOTO GALÉRIU: Vzácne dobové zábery

Český herec Jiří Štěpnička je synom slávnej prvorepublikovej herečky Jiřiny Štěpničkovej a akademického maliara Jana Samca. Narodil sa v časoch, keď mladému páru národ na každom kroku prejavoval obrovskú úctu. K priaznivcom herečky sa otvorene hlásil aj prezident Tomáš Garrigue Masaryk. Jeho syn Jan Masaryk je dokonca krstným otcom Jiřího Štěpničku.

Keď Štěpničková dostala jedného dňa od režiséra Františka Čápa zo západného Nemecka list, v ktorom jej písal, že má pre ňu prácu, neváhala a rozhodla sa pre emigráciu. Netušila, že list bol falošný a išlo o pascu, ktorú si pre ňu nachystala vtedajšia Štátna bezpečnosť. 

S nádejou na lepšiu budúcnosť sa v októbri 1951 ako tridsaťdeväťročná rozhodla spolu so skupinou iných ľudí využiť prevádzača a emigrovať. Elitnú herečku ale na hraniciach zadržali a na dlhých desať rokov skončila vo väzení. Po prepustení sa len veľmi ťažko vracala k svojmu pôvodnému povolaniu.

Jiřina Štěpničková túžila po&nbsp;divadle, no to jej ako protištátnemu živlu zakázali. Po&nbsp;dlhých útrapách sa jej napokon predsa len podarilo zamestnať v&nbsp;operete divadla v&nbsp;Kladne a&nbsp;neskôr v&nbsp;pražskom Realistickom divadle. „Raz si tam od&nbsp;nej pýtal nejaký pán podpis. A&nbsp;potom sa chcel rozprávať. Keď mu povedala, že nemá čas, priznal sa, že to bol on, kto ju vtedy pri úteku zadržal a&nbsp;zatýkal,“ opísal Štěpnička bizarnú situáciu. Pre kádrový posudok matky mal problém zamestnať sa aj on. Najprv pôsobil v&nbsp;divadle v&nbsp;Hradci Králové, neskôr v&nbsp;Brne. Tam ho zastihla ponuka na&nbsp;angažmán v&nbsp;pražskom Divadle na&nbsp;Vinohradoch, odkiaľ kedysi paradoxne vyštvali jeho matku. „Angažmán mi navrhol režisér Jaroslav Dudek. Po&nbsp;istom čase mi však povedal, že tam stále panuje nenávisť až za&nbsp;hrob, takže mám na&nbsp;Vinohrady zabudnúť. Po&nbsp;krátkom čase som dostal ponuku priamo z&nbsp;Národného divadla a&nbsp;nič lepšie sa mi nemohlo stať. Som tam dodnes. Ako sa hovorí, z&nbsp;tohto divadla sa neodchádza, ale vynáša nohami napred,“ pripomína starú pravdu. V&nbsp;prostredí prvej scény Česka necítil žiadnu nevraživosť. „Napríklad Radovan Lukavský sa ku mne správal ako k&nbsp;synovi. Raz mi povedal, aby som nikdy nezabudol na&nbsp;to a&nbsp;počítal s&nbsp;tým, že československé herectvo sa vždy bude deliť na&nbsp;dve skupiny: Proti Jiřine Štěpničkovej a&nbsp;za&nbsp;Jiřinu Štěpničkovú. A&nbsp;mal pravdu,“ skonštatoval.

Opatrne tiež priznáva, že pobyt za&nbsp;mrežami jeho mamu psychicky poznačil. „Videla vo mne stále malého chlapca a&nbsp;veľmi ťažko niesla, keď som si priviedol domov nejaké dievča. Prechovávala ku mne až opičiu lásku. Chcela ma len pre seba, ale argumentovala tým, že herec má byť svojej profesii natoľko oddaný, že nemá nárok na&nbsp;súk­romný život. Žiadne právo založiť si rodinu a&nbsp;mať aj iné záväzky ako pracovné,“ opisuje vtedajšiu ťažkú situáciu. Rozkol medzi matkou a&nbsp;synom sa raz vyhrotil do&nbsp;obrovskej hádky, počas ktorej herečka fyzicky napadla nastávajúcu nevestu. „Ja som sa neudržal a&nbsp;mame som dal facku. Preto nešla hrať predstavenie, ktoré som musel zaplatiť. Stálo ma to vtedy štyritisícpäťsto korún. Na&nbsp;porovnanie, zarábal som deväťsto korún v&nbsp;hrubom, takže to boli pre mňa obrovské peniaze. Boli sme dokonca v&nbsp;súdnom spore. Súd ma omilostil. Podarilo sa to tak, že som povedal jednu vetu, ktorú však nechcem opakovať,“ tvrdí. Po&nbsp;osudnej hádke sa definitívne osamostatnil a&nbsp;rok pre­spával v&nbsp;skladisku divadla Disk, dnes známeho ako Ta Fantastika. „Odvtedy sme mali s&nbsp;matkou veľmi komplikovaný vzťah, ktorý sa nám nikdy nepodarilo úplne urovnať,“ hovorí.

Rok pred matkinou smrťou dostal Štěpnička ponuku na&nbsp;hlavnú úlohu v&nbsp;angažovanom seriáli Gottwald. „Samozrejme, nechcelo sa mi do&nbsp;toho, ale bolo mi jasné, že keď to odmietnem, profesijne pôjdem do&nbsp;riti. Manželka mi dopredu povedala, že národ mi to nikdy neodpustí, a&nbsp;mala pravdu. Navyše Gottwald v&nbsp;podstate podpísal rozsudok nad mojou mamou. Lenže ja som nebol taký odvážny ako ona a&nbsp;nedal som si operovať zdravé koleno,“ kaja sa. Dôsledok účinkovania v&nbsp;seriá­li pocítil najmä po&nbsp;Nežnej revolúcii. „Začal som organizovať herecký štrajk a&nbsp;potom ma prestali obsadzovať. Celé to bolo absurdné,“ krúti hlavou. Jiřina Štěpničková skonala približne rok po&nbsp;premiére seriálu Gottwald. „Mala vredy na&nbsp;dvanástniku a&nbsp;rakovinu. Vo veľkých bolestiach sa sama z&nbsp;chaty autom dostala do&nbsp;nemocnice. Už mala metastázy, nič sa nedalo robiť. Keď sa jej veľmi priťažilo, volali mi z&nbsp;nemocnice, aby som prišiel. Zastihli ma na&nbsp;pľaci, kde sme práve točili film z&nbsp;policajného prostredia. Ani som sa neprezliekol, hneď som utekal za&nbsp;ňou. Keď ma ubolená videla v&nbsp;uniforme, bola zhrozená. Krátko nato mi zomrela,“ spomína.

Dnes sa Štěpnička so svojimi dvomi deťmi a&nbsp;štyrmi vnúčatami musí vyrovnať s&nbsp;oveľa väčšou stratou. Po&nbsp;päťdesiatich siedmich rokoch mu v&nbsp;decembri zomrela manželka Jana. „Je to hrozné. Neviem, ako to zvládať a&nbsp;či sa mi s&nbsp;tým podarí niekedy vyrovnať,“ prehodil smutne. Pred známymi o&nbsp;jej skone mlčal. To, že je vdovcom, priznal až po&nbsp;nešťastnej udalosti, pri ktorej takmer prišiel o&nbsp;život. Cestou na&nbsp;predstavenie v&nbsp;divadle nešťastne spadol na&nbsp;koľajnice, po&nbsp;ktorých sa rútila električka. „Mohlo byť po&nbsp;mne. Ľudia mi celému zakrvavenému zavolali sanitku. V&nbsp;nemocnici mi dali zá­kladné ošetrenie, pretože som sa ponáhľal na&nbsp;predstavenie. Predsa ho kvôli mne na&nbsp;poslednú chvíľu nezrušia,“ hovorí. Do&nbsp;nemocnice sa vrátil až po&nbsp;tom, čo v&nbsp;divadle spadla posledná opona. „Dávali ma dokopy päť hodín. Je to už lepšie, no stále mám veľké podliatiny. Užívam lieky na&nbsp;riedenie krvi, asi pre ne mám na&nbsp;tvári tie tmavé fľaky. Natieram si to masťou proti opuchom, no myslím, že úplne mi už nikdy nezmiznú,“ uvažuje. Veľké zmierenie medzi jeho manželkou a&nbsp;matkou „zariadil“ až po&nbsp;ich smrti. Keď svoju manželku Janu pochovával na&nbsp;cintoríne Vyšehrad, do&nbsp;hrobu dal preniesť aj urnu svojej matky, ktorá predtým ležala na&nbsp;cintoríne Olšany.

Viac o pohnutom osude Jiřiny Štěpničkovej v aktuálnom vydaní časopisu PLUS 7 DNÍ 