Legendárny horolezec, ale aj väzeň a účastník revolučných zmien v Československu po novembri 1989 v role zástupcu väzenskej komunity. Pavel Pochylý bol kontroverzná slovenská osobnosť.

Zahynul pred pätnástimi rokmi po páde spolu s bratom Ondrejom pri návrate z horolezeckej túry vo Vysokých Tatrách. Mal päťdesiatštyri rokov. Po smrti ho horolezci v ankete zvolili za najlepšieho horolezca dvadsiateho storočia na Slovensku.

Nonkonformný

Tí, čo ho nepoznali ako špičkového horolezca, ho zaregistrovali na televíznych obrazovkách v závere roka 1989 ako zástupcu leopoldovských väzňov.

Muž, ktorý v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia rúcal tatranské lezecké mýty a ukazoval cestu, ako liezť aj v slovenských veľhorách, sa stal lídrom v prelomovom období našej spoločnosti v dosť špecifickej komunite.

„Vedel predvídať, vedel pomenovať problém a navrhovať jeho riešenie,“ charakterizuje ho vtedajší náčelník leopoldovskej väznice Oto Lobodáš. Jeho lezecké výkony vzbudzovali úctu, avšak svojím správaním a konaním si narobil aj veľa nepriateľov.

Nemožné je len jedna z možností - znelo krédo, ktorým sa riadil Pavel Pochylý. Odmietal konformizmus, nechcel sa prispôsobovať jestvujúcim pomerom, podriaďovať všeobecne platným zásadám. V horolezectve ani v bežnom živote.

„Zbastardené zákony som vždy považoval za hlúposť,“ vyjadril sa. „On nepoznal kompromisy,“ potvrdil jeden z jeho najbližších kamarátov, kameraman Milan Matis. „Nepoznal obmedzenia, neuznával hranice štátov, nezaujímali ho zákony. Urobil veľa sekov, ale súviselo to práve s tým, že mnoho vecí jednoducho ignoroval.“

„Dal som chlapčiskám na výškových prácach zarobiť, ale peniaze som im rozdelil na každý deň,“ vracia sa horolezec Ján Ďurana do čias, keď bol Pavúk, ako ho prezývali, ešte chlapec.

„Dodnes mám pred očami, ako sa pri pohľade na ne celý roztriasol. Hovorím mu - Pavúk, neblázni, veď sú to len peniaze! Pochádzal z chudobných pomerov, čo ho zrejme dosť poznačilo. Neuvažoval o tom, čo príde, videl okamžitý efekt.“

Paľovho otca zavreli za hospodárske delikty. Dostal dvanásť rokov, odsedel si osem. „Vlastne ani poriadne neviem za čo,“ hovorí brat Peter Pochylý. „Boli päťdesiate roky. Myslím, že toto Paľa nasmerovalo k revolte.“

Za čo sedel

Prvý trest si Paľo odpykal ako vojak. Odmietol podpísať vojenskú prísahu a dezertoval. Odsúdili ho na šestnásť mesiacov v Sabinove. Z basy, podľa Ďuranu, „sa vrátil ešte nasratejší“.

Keď ho neskôr prepustili z ostravskej basy, kde sedel za nedovolené podnikanie, Ďurana mu dohováral: „Paľo, zarobil si možno milión korún, ale vyfasoval si za to šesť rokov, tak si spočítaj, či to stálo za to!“

Nepomohlo. Ako horolezec sa pohyboval na hranici života a smrti. Keď išlo o život, jeho analytický mozog pracoval bezchybne. Keď však išlo o peniaze, akoby nevedel odhadnúť hranicu. „Vedel som vtedy, že budem stíhaný,“ vyjadril sa Pochylý o poslednom odsúdení.

Nech už bol Pavel Pochylý akýkoľvek, jedenásťročný trest v tretej nápravnovýchovnej skupine, ktorý dostal v roku 1985 za pokus o nelegálne opustenie republiky a ekonomické podvody, bol podľa mienky mnohých príliš prísny. Súd mu „zrátal“ aj dve jeho predchádzajúce porušenia zákonov a vymeral mu trest ako obzvlášť nebezpečnému recidivistovi.

„Odmietam vyjadrenie súdov o mojej vysokej nebezpečnosti,“ ohradil sa voči tomu neskôr Pochylý. Čo mu súd vyčítal? Najväčším prečinom bolo, že zmenou desatinnej čiarky upravil hromadný príkaz na úhradu za zájazd cestovnej kancelárie do Čimbulaku. Namiesto 192 790 zaplatil len 1 927,90 korún československých.

Cez fiktívnu sekciu ochrany veľhorskej prírody objednal, ale nezaplatil za dodaný tovar, medzi ktorým bolo 40 kíl bieleho peria, 37 dáždnikov či 22 kusov pánskych nohavíc, košieľ a búnd ako výstroj pre himalájsku expedíciu. Cez sekciu tiež fakturoval vykonané práce pre socialistické organizácie, čo sa hodnotilo ako neoprávnené podnikanie.

Aký bol za mrežami

„V Leopoldove bol akceptovaný pre svoj intelekt, nie silu. Ja som bol svojím spôsobom rád, že tam počas nepokojov bol,“ konštatoval na margo Pochylého roly po novembri 1989 náčelník Oto Lobodáš.

„Väzni ho uznávali a keď sa začal formovať ich akčný orgán, zvolili ho na čelo. Cítil k nim výraznú spolupatričnosť, z jeho iniciatívy došlo k zmene predpisov upravujúcich podmienky väzby. Militantnejší odsúdení chceli diktovať, no on ich vedel udržať na uzde. Myslím si, že už vtedy mnohému zlému predišiel.“

V Leopoldove sedel aj politický väzeň František Bednár. S Pochylým sa stretli na oddelení odsúdených podľa hlavy 1, čo boli protištátne trestné činy.

„Paľo bol odsúdený za pokus o nelegálne opustenie republiky, preto tam bol,“ vysvetľuje. „Či mal aj inú trestnú činnosť, neviem posúdiť, pretože som nevidel jeho rozsudok.“ To, že sa stal hovorcom, podľa neho bola náhoda: „Nikto ho nevybral, bol rýchlejší.“

Aký bol spoluväzeň? „Vcelku dobrý, nebol konfliktný a dalo sa s ním debatovať na každú tému. Nebol intrigán ani konfident. Spomínam si naňho len v dobrom ako na človeka, ktorý ak nepomohol, tak určite nikomu bezdôvodne neublížil.“ Jeden z hlavných predstaviteľov Verejnosti proti násiliu Fedor Gál chodil s Pochylým do základnej školy. „Obaja sme bývali na periférii pod Bratislavským hradom, zvádzali sme tam boje, hrali sa v zrúcaninách... Paľo bol vtedy taký ‚slušniacky‘ chalan,“ spomína. Stretli sa potom v čase väzenských vzbúr. Pochylý patril medzi vyjednávačov väzňov a Gál medzi vyjednávačov VPN. „Paľo mal medzi väzňami autoritu. Veľa času strávil v Koordinačnom centre VPN. Pamätám si, ako mi cez vianočné sviatky na schodoch v budove na Jiráskovej ulici povedal - Fedor, toto nedopadne dobre!“

Prepustený

Keď v novembri 1991 v Leopoldove vypukla krvavá vzbura, pri ktorej prišlo o život päť dozorcov, Pochylý už vo väzení nebol. „Keby som tam bol, tak som prvá obeť,“ precedil sarkasticky medzi zuby, keď som sa ho na to pýtal.

Potvrdil to bývalý náčelník Oto Lobodáš: „V tom čase ani ja, ani Pochylý sme už v Leopoldove neboli. Odsúdení si po novembri 1989 mysleli, že sa všetci dostanú na slobodu, čo nebolo možné. A tak tí, čo tam zostali, by ho asi zlikvidovali.“ Pochylý pritom v televíznej debate v decembri 1989 za spoluväzňov urputne bojoval.

„V slovenských väzniciach sedí zhruba 12-tisíc odsúdených. Pripusťme, že z nich polovica pôjde domov. Päť miliónov Slovákov sa bojí šiestich tisícok? Nebuďme smiešni,“ argumentoval svojím, za mrežami zdeformovaným, úsudkom.

„Žiadali sme ho, aby sa zbytočne neangažoval, chceli sme dosiahnuť hlavne jeho prepustenie,“ hovoril kamarát Milan Matis, ktorý zomrel pred piatimi rokmi. „Nedal si povedať.“

Na základe dvoch amnestií česko- slovenského prezidenta Václava Havla mu jedenásťročný trest, na výkon ktorého nastúpil 13. apríla 1985, súd skrátil o štyri roky a desať mesiacov. Vypršať mu mal 13. júna 1991, no z väzenia ho prepustili skôr.

Z uznesenia verejného zasadnutia Okresného súdu v Trnave vyplýva, že bol podmienečne prepustený na slobodu 9. marca 1990 so skúšobnou lehotou určenou na tri roky. Podľa odôvodnenia súd dospel k záveru, že „výkon trestu u odsúdeného najmä v poslednom období plní prevýchovný účel“, a zhodnotil jeho „pozitívny vplyv z hľadiska udržiavania disciplíny v kritických fázach v Nápravnovýchovnom ústave Leopoldov“.

Špičkový horolezec

Pôsobenie Pochylého v role zástupcu väzňov po rokoch upadlo do zabudnutia. Stále ho však pripomínajú skvelé tatranské výstupy, o ktorých sa už za jeho života rozprávali legendy. Lezenie vybičoval na hranicu rozumnej únosnosti rizika.

„Paľo mal dlhé ruky, dlhé nohy, krátky driek a tým výhodu v ťažisku. Ako pavúk vyzeral aj liezol. Jeho najväčšia sila však bola v hlave,“ zdôrazňuje Ján Ďurana.

V zime 1983 vyliezol sólovo Ideálnu direttissimu v severnej stene Eigeru. Keď išli s Matisom na Eiger, dostali vycestovaciu doložku, lenže potom im anulovali švajčiarske víza.

„V tom čase bolo na Eigeri veľa mŕtvych a niekto zrejme o našom pláne hovoril. Paľo sa tým vôbec nezaoberal. Presne vedel, kde načierno prekročíme švajčiarsku hranicu,“ konštatoval Milan Matis. Časť verejnosti informáciu o jeho supervýstupe neprijala, iná časť ho považovala za najväčší výkon v obávanej alpskej stene. Pavel Pochylý horolezeckú komunitu vždy rozdeľoval. Jedni ho uznávali, obdivovali a tolerovali jeho prešľapy, druhých, naopak, poburoval. Pre jedných bol lezecký génius, pre druhých magor. „On nenechal nikoho ľahostajným, ale sám si ľudí vyberal,“ poznamenal Matis. V príprave na Everest sa netajil ani využívaním v športe zakázaných podporných prostriedkov pod odborným dohľadom lekára. Jeho pokus o sólové narovnanie Boningtonovej cesty sa však skončil fiaskom. Rovnako dvojnásobný pokus o emigráciu. Zatkli ho a potom to už išlo. Keď mu prečítali rozsudok, poriadne ním myklo.

Intelektuálny hlad

„Vo väzení je hlad - hlavne hlad intelektuálny,“ vyhlásil Pavel Pochylý ako zástupca odsúdených. Niet pochýb, že on ho pociťoval. „Viem, že ako chlapec bol dengľavý, často bol chorý. Prečítal doma celú knižnicu, aj vážne filozofické diela,“ vravel Milan Matis. „Paľo bol vo všetkom extrémista - keď robil, tak tri dni v kuse, keď čítal, tak tiež tri dni,“ potvrdila švagriná Jarmila Pochylá.

Pochylého družkou po prepustení na slobodu bola psychologička Zboru väzenskej a justičnej stráže Katarína Gromová. Nezoznámili sa však, ako by sa mohlo zdať, keď sedel v Leopoldove, ale až v tých búrlivých časoch - na ústredí VPN.

„Paľo, keď chcel, bol lord, no keď chcel, bol najposlednejší z posledných. K nám chodili ľudia rozprávať sa. Boli to vášnivé debaty na všetky možné témy, neraz až do rána.“

Na zostupe z Eigeru Paľo spadol na hlavu. Po návrate vyhľadal pomoc neurológa. „Bol som prekvapený, ako s ním dokázal viesť odbornú lekársku debatu. Ako keby sa ani on nevenoval ničomu inému,“ spomínal Milan Matis.

Potom si povzdychol: „Škoda ho, somára, vedel človeku spestriť život.“ Kto bol Pavúk Narodil sa 25. septembra 1945 v Galante. Priekopník extrémneho horolezectva v bývalom Československu. Vo Vysokých Tatrách zo slovenskej i z poľskej strany urobil vyše tristo výstupov, z toho štyridsať významných extrémnych prvovýstupov a z nich polovicu v zime.

Do tatranského horolezectva priniesol novú kvalitu. V zime dvakrát prešiel celý tatranský hrebeň - v roku 1970 expedične s podpornou skupinou, v roku 1979 prvým sóloprechodom bez prerušenia a podpory. V Alpách uskutočnil v roku 1983 zimný sólový prvovýstup Ideálnou direttissimou severnou stenou Eigeru.

Lezeckej skupine okolo neho prischlo pomenovanie Pavúci podľa jeho prezývky. Nebyť toho, že veľkú časť najlepších horolezeckých rokov prežil vo väzení, mohol dosiahnuť ešte viac. Po prepustení z posledného výkonu trestu sa už k špičkovému lezeniu nevrátil. Zahynul tragicky 25. februára 2000 vo Vysokých Tatrách.