Tip na článok
Vo vinárni na brehu Dunaja: „Toto je moj lokál. Som milovníčka vína a tu som sa naučila všetko,“ hovorí herečka Vica Kerekeš.,

Vica Kerekes EXKLUZÍVNE z Budapešti: Býva tam na hrade a erotické scény stále zvláda na prvú

S herečkou Vicou Kerekes sme sa stretli v Budapešti, kde si zariadila život po svojom.

Galéria k článku (33 fotografií )
Herečka Vica Kerekes
Herečka Vica Kerekes
Otázka koncentrácie: Flákať erotické scény nie je podľa Vice
Kerekes etické voči kolegom.

Neverí krásnym rečiam, len reálnym skutkom, neuznáva nekonečné seriály ani plastické operácie a zariadila si život po svojom. Zo Slovenska, kde sa narodila a rozbiehala sľubnú kariéru, radšej odišla do neznáma. Dnes býva väčšinu roka v Prahe a keď je v Budapešti, žije priamo na hrade. Teraz v tichosti, bez toho, aby to vykrikovala do sveta, nakrútila hollywoodsky film. Snímka Resistance s áčkovými filmovými hviezdami, v ktorom získala jednu z hlavných úloh aj ona, sa tento rok dostane do kín po celom svete. O živote v milovanej Budapešti, o vzťahoch medzi svetovými aj lokálnymi hviezdami, erotike na pľaci aj o politikoch v strednej Európe sa s herečkou VICOU KEREKES (37) rozprávala KRISTÍNA DUGOVIČOVÁ.

Aj bez tankov ste dobyli Budapešť aj Prahu. Teraz ste nakrúcali áčkový hollywoodsky film Resistance, kde hráte jednu z veľkých úloh. To sa nepodarilo ani mnohým, ktorí sa presťahovali do Los Angeles…

Upresnila by som, že ide o americko-nemecko-francúzsku koprodukciu, ale film pôjde po celom svete. Zachytáva príbeh francúzskeho míma Marcela Marceaua, ktorý počas druhej svetovej vojny bojoval proti fašizmu a zachraňoval židovské obyvateľstvo.

Ako prišli na vás?

Francúzske miesta sa nakrúcali v Prahe a okolí. Keď sa niečo niekde nakrúca, menšie úlohy získavajú lokálni herci. Vytypovali si ma na jednu menšiu rolu, tak sa to začalo. Kastingová režisérka mi zavolala, že si ma chcú pozrieť. Poslala som im selftape…

To je asi video…

Áno, dostanem text svojej postavy a nakrútim video. Čo je pre mňa úžasné - môžem si to nahrať, koľkokrát chcem, môžem byť sama sebe režisérkou. Keď som im to poslala, ozvali sa, že majú pre mňa väčšiu rolu. A po ďalšom videu volal priamo režisér Jonathan Jakubowicz. Vidno, že má poľský pôvod, ale inak je z Venezuely a teraz žije v L. A. Jeho prvý hollywoodsky film bol Hands of Stone s Robertom De Nirom. Tak­že skoro som odpadla. Chcel hovor cez Skype, potreboval mi niečo vysvetliť. Tak rozprával a ja som sa tvárila, že všetkému rozumiem. (Smiech.) Hneď mi povedal, že určite budem súčasťou jeho tímu, o tom nemá pochýb.

To bola rýchlovka.

Ale kde. Čakala som a nič. Vôbec sa mi neozývali. Moja agentka vravela, že robili kasting aj v Londýne. Vravím si, tak v Londýne… Kde sa každý ženie, kto chce byť slávny. Už som si myslela, že z toho určite nič nebude. Nato mi znova volá režisér, že mi chce dať novú rolu, jednu z najväčších vo filme. Mala som 17 filmovacích dní.

V angličtine..

… a s francúzským prízvukom. Učila nás hlasová koučka z Los Angeles. Našťastie, už od Vysokej školy múzických umení (VŠMU) som zvyknutá, že nehrám v rodnom jazyku.

Obsadenie je hviezdne. Clémence Poésy hviezdila v Harry Potterovi, Jesse Eisenberg bol nominovaný na Oscara za stvárnenie Zuckenberga vo filme Sociálna sieť, Bella Ramseová je známa z najslávnejšieho seriálu Hry o tróny.

Ale ja milujem aj naše hviezdy. Vždy hovorím, že v Česku a na Slovensku sú ešte zlatší kolegovia. A ten Hollywood? Oni boli úžasní všetci. Dokončovali sme obraz a zrazu prišiel Ed Harris, ktorý mal nakrúcať až o dva dni. Každému ho predstavovali a ja takéto ceremónie nemám rada. Prišiel hollywoodsky herec, tak prečo sa tam hneď tlačiť. Neskôr som sa vybrala do reštaurácie a on tam bol… ,Určite si pomyslí, že som prišla za ním.‘ Opatrne som si sadla tak, aby si ma nevšimol. (Smiech.) A on vstával, v ruke držal kávu  a išiel si zapáliť. Pozrel sa na mňa a zvýskol : ,Hi, how are you, I’m Ed.‘ (V preklade : Ahoj, ako sa máš? Som Ed.) V tom momente som sa rozpadla. Zaujímal sa, hoci nemusel.

Budapešť: V hradnom areáli stoja aj obytné domy s apartmánmi,
jeden si herečka prenajala.
Budapešť: V hradnom areáli stoja aj obytné domy s apartmánmi, jeden si herečka prenajala.
profimedia.sk

Nakrútili ste české, slovenské, maďarské filmy. Vnímali ste nejaký rozdiel?

Každý asi z ôsmich hlavných hercov mal vlastný karavan, ale inak som nepociťovala, že by sme boli v niečom pozadu. Líšime sa len v jednom - my točíme iba tu a pre seba a oni pre celý svet. Profesionálny rozdiel som nezbadala žiadny. Myslím si, že veľmi dobrí sú nielen naši herci, ale aj tímy, ktoré pracujú v pozadí filmu. Sme profesionálni remeselníci, čo hovorím v dobrom. Vlastne aj tu boli českí kaskadéri, režisér bol nimi nadšený.

Aké sú hollywoodske zmluvy?

To vôbec neriešim.

Mali ste počas filmovačky zákaz športovať?

To máte vždy a všade, nielen v Hollywoode. Keď nakrúcate, nemôžete robiť nič nebezpečné.

Dá sa zbohatnúť na takejto úlohe?

Vôbec nie. Vždy je to tak, že Američania majú svoje americké honoráre a my lokálni máme lokálne. Tam je tiež stanovené, aké maximum môže dostať aj ten najlepší domáci herec. Niekto by sa čudoval, že iba toľko. Iný možno ani za celý život toľko peňazí neuvidí. Takže sa vlastne nemôžeme sťažovať.

Myslíte si, že hollywoodsky film vám môže zásadne zmeniť kariéru?

Je zvláštne, že v sebe nemám žiadne veľké nádeje. Jednak chránim samu seba, keby sa nič nestalo. Ale ani si nemyslím, že by prišla zásadná zmena. S režisérom sme sa na rozlúčku objali. Hovoril - kde ste sa skrývali, celý svet vás musí spoznať. (Úsmev.)

Ale vy ste zvyknutá na komplimenty.

Práve preto som pri takýchto slovách opatrná. Nie som nahnevaná, ale hovorím - radšej konajme, ako si dávajme komplimenty. Predvlani sa mi stalo, že ma vybrali do jedného filmu. Producent mi to potvrdil a začal s mojou agentkou preberať detaily. Všetko bolo o. k. A potom mi na Silvestra napísal, že nebudeme spolu robiť, ale praje mi krásny nový rok.

A to bol Slovák?

Áno. Mojej agentke vysvetlil, že vybrali inú herečku, ktorá práve dostala ocenenie. Vraj som príliš krásna. Ale rovnako krásna som bola, keď ma pozvali na kasting, keď som postúpila do druhého kola a keď ma do tej úlohy vybrali. Tak­že poviem pravdu - už som v živote počula toľko krásnych rečí a sľubov. Chvalabohu aj za takúto skúsenosť. Človek je viac obrnený proti veciam, ktoré sa dejú.

Na rozhovor s vami sme čakali celé týždne, kým ste mali konečne deň voľna. Ako oddychujete v Budapešti?


V podstate relaxujem, keď pracujem. Vtedy neriešim veci každodenného života a mám najviac času na seba. Keď nepracujem, veľmi nerozprávam. Kamaráti už vedia, že keď sa so mnou stretnú, som zvedavá na nich. V rámci svojej práce sa všetko krúti okolo mňa, takže si už sama sebe leziem na nervy. (Smiech.) Preto sa stretávam s priateľmi, dáme si vínko a počúvam, čo majú nové. Idem do kníhkupectva alebo doma upratujem. To súvisí s tým, že sa čistím aj zvnútra. Najlepší relax je pre mňa upratovanie.

V Budapešti bývate na hrade, tam asi relaxujete dlho.

Hrad je veľký, ale v jeho areáli sú budovy, kde kedysi bývalo panstvo. V podkroví máme s priateľom apartmán, ktorý je absolútne moderný. Nemáme radi nábytok. Sú tam len kvety, knihy a veľa voľného priestoru. Máme japonskú po­steľ na zemi a francúzske okná, takže keď si ľahneme, máme výhľad na Budapešť. V lete je tam rušnejšie. Pod oknom chodia turisti, takže všetko počujeme. Sme v centre turizmu. Má to obrovské čaro hlavne večer, ale zase by som si nevedela predstaviť, že by som tam žila do smrti.

Bývate s partnerom, českým výtvarníkom a jedným z najlepších tetovačov v Európe Lukášom Musom. Ako ste sa zoznámili, dali ste sa tetovať?

Ale nie. Tetovanie robil iba chvíľku, i keď bol najlepší a mladí stále robia to, čo on vymyslel. Teraz má iné projekty a výstavy v Česku. Čo na ňom oceňujem, že nechce kopírovať. Keď vidí, že pred ním niekto urobil to, čo on, to svoje roztrhá. To sa mi chce plakať.

Hrozí vám, že by ste sa mohli znova vydať?

Možno sa vydám, možno nie. Vôbec to nie je podstatné. Nelipneme na týchto veciach. Teraz to cítime veľmi dobre a uvidíme.

Takisto to máte aj s deťmi?

Presne. Verím v to, že všetko v živote príde včas.

Keď teraz v Budapešti odbehnete z hradu, kde vás nájdeme?

Napríklad tu, kde teraz sedíme (vo vinárni pri Dunaji – pozn. red.). To je môj lokál. Som milovníčka vína a tu som sa naučila všetko. Moja kamarátka someliérka mi rozpráva, ako sa ktoré víno rodí, čo všetko tomu predchádza, aké sú teritóriá. To ma neskutočne zaujíma.

Na dôchodok sa teda sťahujete do domu s vinicami…

Presne. Jeden čas som dokonca rozprávala, že chcem za manžela vinára.

S priateľom: S výtvarníkom Lukášom Musom pendlujú
medzi Českom a Maďarskom.
S priateľom: S výtvarníkom Lukášom Musom pendlujú medzi Českom a Maďarskom.
profimedia.sk

Zatiaľ sa však pohybujete medzi Prahou a Budapešťou. Keď ich porovnáte, ktoré mesto má väčšie čaro?

Budem veľmi úprimná. Budapešť je svetlejšie mesto, cítim tu viac pozitívnej energie. Praha je na mňa energeticky veľmi ťažká. Mám ju rada, lebo tam mám veľa úžasných kamarátov aj veľa krásnej práce. Ale keď som tam viac dní, cítim veľkú únavu.

Je to ľuďmi na ulici a energiou, ktorú vyžarujú?

To vôbec nie. Súvisí to s architektúrou. V centre Prahy budovy stoja tesne vedľa seba, až máte pocit, že na vás padajú. Budapešť je rozsiahlejšia a Dunaj je väčšia rieka než Vltava, aj to možno dáva energiu navyše.

Tak to sa na Bratislavu ani pýtať nebudem. Prijali by ste naspäť monarchiu?

Vedela by som si predstaviť, že máme kráľa. Lebo teraz je tu demokracia, napriek tomu nevieme, koho máme voliť. Nedôverujeme už nikomu. Neviem, čo sa stane, že moc ľudí zmení. Stratia svoju tvár a myslia si, že každý je nepriateľ. Najväčší vodcovia majú paranoju. Ako Fidesz, veď to bola strana, ktorá v osemdesiatych rokoch dávala ľuďom nádej. A čím je teraz?

Ako Viktora Orbána vnímajú Maďari, s ktorými sa stýkate?

Mám pocit, že sú už politikou otrávení. Neviete si vybrať politickú stranu na Slovensku, v Česku ani v Maďarsku.

A vy kde volíte?

Nikde.

A kde by ste mohli?

Na Slovensku, ale tam nežijem, takže nevolím. Neverím nikomu, lebo najväčšou hybnou silou politikov je túžba po moci a nie to, že chcú slúžiť ľuďom.

Keď Csongor Kassai prišiel na VŠMU, po slovensky nevedel vôbec a dokonca si myslel, že Božidara Turzonovová je vymyslená bytosť. Ako ste na tom boli vy?

Rozprávala som po slovensky, len som bola trocha hanblivá. Jasné, že skloňovanie je dodnes ťažké. Keď máte doma muža, ktorý sa s vami baví po česky, čo je jazyk slovenčine blízky, musím sa veľmi sústrediť, aby som skloňovala správne.

A vaša maďarčina je…

My v okolí Fiľakova používame palóc nárečie, neviem prečo, ale ja som nikdy nehovorila dialektom. Mala som učiteľku, ktorá nebola z nášho okolia a rozprávala krásne, možno to bolo dôležité.

Počas štúdia na VŠMU ste vraj bývali u spolužiačky Táne Pauhofovej.

Nevyhľadávala som študentské večierky a Táňa mala dom, kde bývala s rodinou. Ponúkla mi, že keby som mala chuť, môžem byť u nich. Veľmi mi tým pomohla. Vtedy som nenakrúcala vôbec a ona filmovala od detstva, veľakrát bola mimo domova. Tak dostali ďalšiu dcéru.

Posledné roky vás porovnávajú…

Nie posledné, od začiatku! Vždy hovorím, že keď niekto vidí, tak uvidí ten rozdiel. Aj fyziognomický. Na škole nás učil Marián Geišberg, Božidara Turzonovová a František Kovár. Keby si mysleli, že sme úplne rovnaké, asi by nás nezobrali do jedného ročníka.

V Slovenskom národnom divadle sa s Mariánom Geišbergom lúčila aj Táňa. Ako si na neho spomínate vy?

Čo som sa o herectve naučila, to ma naučil on. Povedal - musíš rozmýšľať, nie len tak hrať. Milovala som, aký bol vášnivý, ako tam sedel a my sme mohli sledovať, ako pracoval. V treťom ročníku sme robili predstavenie, ktoré režíroval, a vtedy mi povedal - Vica, ty budeš raz veľká herečka.

A to sa splnilo…

Myslím si, že ešte nie. Ale bola som veľmi hrdá.

Po príchode do Budapešti ste si zmenili krstné meno na Vica, lebo herečka Eva Kerekeš tam už bola. Ktorá z vás je dnes známejšia?

Viet, dnešná mladá generácia ju už ani veľmi nepozná. Pamätajú si ju tí, ktorí sledujú staré filmy alebo chodia do divadla. Čo sa mňa týka, v Maďarsku som nakrútila viac filmov a tento rok pôjdu do kín ďalšie dva, ale to nestačí na to, aby som bola slávna.

Prečo?

Lebo nehrám v seriáloch ani nechodím do rôznych televíznych šou. Uvidím, ako to bude po tomto roku. Budapešť bola pre mňa vždy útočisko, mesto, kde môžem chodiť hromadnou dopravou a je mi dobre. Čo sa v Prahe už nedá.

Chodíte hromadnou dopravou?

Sú tu štyri metrá, takže to vôbec nie je problém. Skôr si myslím, že je hlúpe používať auto, ak v Budapešti bývate. Vplýva to aj na ovzdušie.

Teraz chápem, prečo ste si robili vodičák tak neskoro.

Vôbec som ho nepotrebovala. Až kým mi istá automobilka neponúkla, že za reklamu môžem jeden rok používať ich auto. Prišlo to v čase, keď som mala niekoľko týždňov voľna, tak som si išla do Fiľakova urobiť vodičák. Ale teraz viem, že je to úžasná vec. Zobrala som kamarátky, mamičku a išli sme sa pozrieť na Balaton alebo do Tatier. Za rok som zvládla 46-tisíc kilometrov. A potom mi to auto zobrali. Teraz musím šetriť na nové.

Lebo odmietate dobre platené seriály. Prečo?

Kvôli sebe. Aby som sa nenudila. Potrebujem sa tiež obnovovať, potrebujem inšpirácie. Veľakrát ani najlepší herci nevedia byť v televíznych seriáloch dobrí. Tam je neskutočne málo času, nemajú dobré podmienky na to, aby vytvorili niečo originálne. Tvár sa opotrebuje a zároveň sa bojíte, že sa budete opakovať. Som tá istá, ako som bola?
Veľa hercov rozmýšľa tak, že robia všetko. Ale ja sa chcem rozložiť na celý svoj život. Možno nemám auto, dom a plno iných vecí, čo by som mohla mať, keby som zobrala všetky reklamy aj filmy, ktoré mi ponúkali. Ale pre mňa je vzácnejšie, že stále môžem zažiť chvíľky s herectvom.

Viacerí takto vystrelili úplne hore a potom sa zunovali…

Presne. Potrebujete zapojiť aj rozum. Alebo rozmýšľať nad tým, že keď som jeden rok točila maďarský film, niekoľko mesiacov si dám pauzu. Niekoho to zarazí. Ale čo som robila? Chodila som na angličtinu a začala jazdiť na koni. Je dobré využiť tieto momenty, aby ste sa zdokonaľovali. Lebo keď potom príde anglický film, ste pripravený hrať v angličtine.

Mali ste niekedy krízu?

Samozrejme. Keď som nechala divadlo v Maďarsku, aby som sa mohla venovať filmovej tvorbe. Zahrala som si v dvoch filmoch a… nič. To vás zastraší.

Ako ste to prekonali?

Verila som vnútorným pocitom. Že môže byť aj najhoršie, ale potom príde ďalšia šanca.

Na stretnutie s nami ste prišli priamo z posilňovne, takže stále na sebe makáte.

Snažím sa využiť voľno. Nie som typ herečky, ktorá dokáže cvičiť počas nakrúcania.

Minimalistická: Vo Vicinom byte veľa nábytku nenájdete.
Minimalistická: Vo Vicinom byte veľa nábytku nenájdete.
Internet

A sú také?

Možno viac herci. Ale aj moje telo potrebuje pohyb a na cvičenie reaguje veľmi rýchlo. Ale potom, keď necvíčim, tiež veľmi rýchlo reaguje. (Smiech.) V Budapešti je to jednoduchšie. V posilňovni, kam chodím, ma už poznajú.

Potom sa nemusíte vyhýbať erotickým scénam.

O nich už nehovorím. Sú súčasťou mojej práce a neviem, prečo sa okolo toho robí veľké haló. Hráme normálnych ľudí zo života a to k tomu patrí. Vždy krútim očami, keď nejaká herečka povie - pre mňa je to problém. Tak prečo si šla na herectvo? Tým, ako o týchto scénach hovoria, ich negujú. Napríklad francúzska herečka Isabelle Huppertová doteraz nemá problém, má päťdesiat rokov, ale vyzlečie sa, lebo pracuje aj s telom. Včera som tu videla divadelné predstavenie, kde sa každý vyzliekol. A nikto to nerieši.

Všetci tvrdia, aké technicky náročné sú tieto scény. Je pravda, že vy ich zvládate na prvú, že ich nikdy nemusíte opakovať?

Ale viete prečo. Lebo sa na ne sústredíte práve preto, aby ste ich nemuseli opakovať. To sa nerobí ani z etických dôvodov voči kolegom.

Vaša najlepšia milostná scéna?

Vždy sa snažím vymyslieť niečo iné, aby to aj mňa potešil

o. Hráme rôzne postavy, takže je jasné, že sa nemilujú rovnako.

V Amerike nie tak dávno začali herečky obviňovať kolegov zo sexuálneho harašmentu. Vy nemáte takúto skúsenosť - vlastnú alebo z počutia?

Vôbec, ale ani náznak.

Muži sa vás asi boja.

Veľakrát vidím, že sa im trasú kolená. Asi som dostatočne silná a priama, vedia, že keď poviem nie, poviem nie. Viem si predstaviť, že sú aj ženy, ktoré sa nevedia poriadne ohradiť. Myslím si však, že kampaň #MeToo bola veľmi prehnaná. Už predtým sme mali problém, že normálni muži sa báli vyjadriť svoje city. Dnes už muži nedvoria a po tomto urobili ďalších desať krokov dozadu.  Sú prípady, že muž to myslel inak a žena to nepochopila. Koľko ja chytám mužov, už ma mohli zavrieť tiež. Obťažujem ich, lebo som typ človeka, ktorý potrebuje dotyky. Veľakrát ich trepnem po zadku. Tiež by teraz mohli tvrdiť, že sú #MeToo.

Ako reagujú?

Dobre. (Smiech.) Samozrejme, že to neurobím cudziemu človeka. Ale dotyk je doležitý.

Partner nežiarli?

Nie.

Zaľúbili ste sa niekedy počas nakrúcania?

Nikdy. Pre mňa je herectvo veľmi ženské povolanie. S prepáčením, ale moji kolegovia po­dľa mňa potrebujú veľa ženských prvkov aj vlastností. Pre mňa sú herci príliš ženskí. Herecké povolanie je navyše také, že neustále lietame nad zemou. A ja potrebujem partnera, ktorý ma bude ťahať k zemi. Neviem si predstaviť, že
by som prišla domov a riešila by som, čo bolo na javisku alebo pred kamerou. Ani náhodou. Určite nie každý, ale mám skúsenosť, že herci sú často väčšie herečky než herečky. Ale stretla som aj hercov, ktorí majú v sebe mužské prvky, čo je super.

A to sú ktorí?

Nepoviem, lebo potom si to prečítajú. Mohla by som sa zaľúbiť, ale bolo by to len chvíľkové. Ako keď chceš novú kabelku, si vášnivo zaľúbená do pocitu, že keď to získaš, bude to tvoje. Takáto láska rýchlo odíde. Neverím už ani na to, že mi pri niekom začne búchať srdce. Čistú, pravdivú lásku necítite ku každému. Skôr sa každý deň snažím o to, aby som bola harmonická, aby som bola v rovnováhe. Aby som neprežívala ani veľmi úžasné chvíle, ani veľké smútky.


Videla som, ako ste prišli do miestnosti a takmer každý muž okamžite spozornel. A nie ste prototyp vysokej superštíhlej modelky.

Som, kto som, a nemusím sa páčiť každému. Raz by som si chcela vypožičať nohy modelky iba na jeden deň.

Ako to potom robíte?

Asi som spokojná sama so sebou. Nie je náhoda, že som dostala toto telo. Je dôležité, aby sa každá žena pozrela do zrkadla a povedala si - tak to som ja, toto mám, takto vyzerám. A teraz idem z toho čo najviac vydolovať. Ale nie tak, že sa preoperujem! Som absolútne proti takýmto zákrokom. Jasné, že keď niekto prekoná chorobu alebo úraz a potrebuje plastickú operáciu, je výborné využiť dostupné prostriedky. Ale keď je žena zdravá, vtedy to vylučujem. Nechápem ani to, keď žena povie, ako jej to psychicky pomohlo. No psychicky jej to nepomohlo, lebo si len niečo odstránila. V skutočnosti neprijala sama seba.

Ste asi prvá, čo také niečo hovorí nahlas.

Ja by som sa mohla sťažovať na stehná. Ale nie je náhoda, že ich mám. Dostala som ich do života ako svoju úlohu. Aby som sa niečo naučila, minimálne chodiť do posilňovne. Jednoducho viem, že som sa nenarodila preto, aby som sa stala modelkou.

Takto ste rozmýšľali odjakživa? V detstve ste sa možno vnímali inak.

Pehy som chvíľu vnímala len preto, lebo deti dokážu byť kruté. V dospelosti je byť iný už výhodné, ste originálny. Jasné, že som aj plakala, ale po pár rokoch to odišlo a bola som v pohode. Aj moja matka bola stotožnená s tým, ako vyzerá. Nikdy nedržala diétu, bola normálna ženská, krv a mlieko, bodka. Som po nej. Mala som pred sebou vzor - ženu, ktorá vždy jedla normálne, ale aj sa o seba starala. Vždy mala nalakované nechty a vyčesaný účes, ale nikdy to nepreháňala. Bolo úžasné vyrastať harmonicky vedľa nej. Jasné, že potom prišli komentáre - aha, ty si biela a teraz je v móde opálená pokožka. Chodila som do solárka, kde som sa vždy pripiekla. Na ryšavé vlasy som si dala trvalú a odišla mi farba. Aj to mám za sebou. Medzitým prídete do hereckého sveta, kde vám diktujú, čo a ako máte robiť. Potom som začala pociťovať, že to nie je v poriadku. Zobudila som sa a začala som žiť svoj vlastný život.

S áčkovými hviezdami: Otvorili sa jej dvere do Hollywoodu
S áčkovými hviezdami: Otvorili sa jej dvere do Hollywoodu
Internet, profimedia.sk
VIDEO Plus 7 Dní