Tip na článok

Hviezdni Slováci: Učitelia sa v nich zmýlili!

Výstava zo života našich športových hviezd v školských časoch putuje Slovenskom už desať rokov.

Poznámky v žiackej knižke, hodiny po škole, bitka od rodičov, útek po päťke z matiky, no aj pár bifľošov - život našich športových hviezd minulosti či súčasnosti sa od bežných školákov ničím nelíšil. Na školské roky, ktoré spolu s rodinným prostredím formovali ich charakter, dnes spomínajú vo väčšine prípadov s úsmevom. Múzeum školstva a pedagogiky už desať rokov organizuje po slovenských školách putovnú výstavu, ktorá dáva dnešným školákom možnosť nahliadnuť do detstva tých, ktorí to dotiahli až k úspechu na vrcholnom fóre - olympiáde.

„Snažili sme sa ich vyspovedať, od osemdesiatnikov až po najmladšiu generáciu. Aj preto, aby sme dokumentovali, ako sa obraz o škole za posledných sedemdesiat rokov výrazne zmenil. Na začiatku to bol len pokus, no ukázal sa ako zaujímavý. Prvá výstava bola len na papieri, no exponáty sa potrhali, tak sme prešli na digitálnu formu,“ vraví riaditeľka múzea Daniela Vaneková.

Učiteľkin omyl

Žigo, uč sa, ten hokej ťa neuživí! - povedala raz jedna z učiteliek skalickému hokejistovi Žigmundovi Pálffymu. Náš skvelý pravý krídelník, ktorý sa doma učil za kuchára, sa na tom dodnes dobre zabáva. Hokejom zarobil milióny. Dotiahol to až do slávnej NHL. Hrával za New York Islanders, Los Angeles Kings a Pittsburgh Penguins. Na triednu učiteľku však nedal dopustiť. „Posielal som jej z ciest pohľadnice,“ priznal dnes 44-ročný Žigo, ktorý to na ľade definitívne zabalil pred tromi rokmi. V časoch najväčšej slávy bral viac než 7 miliónov dolárov ročne.

Pri priemernom učiteľskom plate 900 eur mesačne na Žigov mesačný plat zo sezóny 2002/2003 by musela autorka výroku robiť takmer 56 rokov. Marián Gáborík, s ktorým si Žigo zahral na olympiáde vo Vancouvri 2010, ešte stále korčuľuje. V rovnakom klube ako kedysi Žigo - Los Angeles Kings. Aj Majo mal od vzorného žiaka ďaleko. Na základke na Veľkomoravskej ulici v Trenčíne bol živé dieťa so sklonom k hyperaktivite. „Dostával množstvo poznámok za správanie. Nevedel sa zmestiť do kože. Počas vyučovania jednoducho nedokázal obsedieť desať minút. Bol to pre neho neriešiteľný rébus,“ prezradil v knihe o Mariánovom živote jeho otec Pavol Gáborík.

Synov síce Gáborík starší nebil, no raz urobil výnimku. Keď Marián spolu so starším Braňom v novovymaľovanom dome hádzali šípky do stien, keďže ešte nemali terč. „Ani jeden na toho druhého nežaloval, tak som vypráskal oboch. Ja, bývalý pedagóg. Bola to prvá a posledná bitka. Mňa bolela asi najviac,“ spomínal Pavol Gáborík.

Poctivec Hossa

Zato Marián Hossa bol ako žiak poctivec. Napriek pribúdajúcim hokejovým tréningom a zápasom nevymeškal v škole ani deň. Ani po tom, ako Trenčania v roku 1992 vybojovali federálne zlato a rodičia po veľkých oslavách na druhý deň húfne ospravedlňovali deti, že zaspali do školy. Marián, ktorý mal vtedy trinásť, prišiel načas, no počas vyučovania zaspal. Hossa, ktorý neskôr študoval na železničnom učilišti v Trenčíne, dlho držal školský rekord v šplhu na trojmetrovom lane.

„Ako piatak to zvládol za 7,2 sekundy. Ako deviatak už za 2,2, čo boli vlastne tri uchopenia. Nádhera. To sa nedá naučiť, to vo vás musí byť. Až Marián Gáborík ho neskôr prekonal. O desatinu sekundy,“ spomínal na oboch žiakov Základnej školy na Hodžovej ulici v Trenčíne telocvikár Pavol Bratranec.

Spolu? V žiadnom prípade

Trojnásobní olympijskí víťazi súrodenci Peter a Pavol Hochschornerovci nemohli na základke na bratislavskej Pankúchovej ulici, kam chodili v rokoch 1986 - 1994, sedieť spolu. Aby sa nebavili. Učenie ich príliš nezaujímalo. V ich žiackej knižke nájdete zaujímavé poznámky. „Zase sa naháňam,“ píše sa v jednej, ktorú nájdete aj na výstave. „Hochšíci“ zvládali napríklad kakaom ostriekavať spolužiakov, za čo sa im ušla ďalšia poznámka. Volali ich, paradoxne, partizáni. „Lebo sme boli dosť tichí a ťažko z nás dostali slovo,“ tvrdili esá nášho vodného slalomu. Ako každé dieťa, aj oni snívali o budúcich kariérach. „Chcel som byť moreplavcom, neskôr kamionistom,“ priznáva Peter Hochschorner.

Tenis? Veď to nie je povolanie

Aj tenista Dominik Hrbatý, žiak ZŠ na Košickej ulici v Bratislave v rokoch 1984 - 1992, si v škole vypočul zaujímavé veci. „Písali sme sloh na tému, čím chcem byť, tak som napísal, že chcem byť tenistom. Učiteľka mi povedala, že také povolanie neexistuje,“ dozviete sa na výstave. Domino to v roku 2000 dotiahol na 14. miesto svetového rebríčka, v kariére zarobil len na prize money viac než 7 miliónov dolárov. Učiteľka medzičasom určite zmenila názor. Hrbatý neznášal fyziku. To má spoločné s Martinou Moravcovou, dvojnásobnou olympijskou medailistkou v plávaní.

Tá navštevovala školu na Mojmírovej ulici v Piešťanoch. Chcela byť veterinárkou. „Odmala som mala rada zvieratá,“ spomínala päťnásobná víťazka ankety Športovec roka. Dvojnásobná mamina dnes žije striedavo v Dallase a v rodných Piešťanoch. Koncom augusta sa však ponáhľala za more. „Musela som, dcérke Karolínke sa začínala škola,“ vysvetlila nám Martina.

Platonicky zaľúbená Mračnová

Fyzika nevoňala ani košickej rodáčke Márii Mračnovej, tretej najlepšej skokanke do výšky na majstrovstvách Európy v roku 1969. Rok predtým bola na olympiáde v Mexiku šiesta. „Ani chémiu a matematiku som nemala rada,“ netají. Zato biológia bola top predmet. „Vďaka mladému učiteľovi, do ktorého boli všetky dievčatá platonicky zaľúbené,“ prezradila na seba bývalá dlhoročná prezidentka Slovenského atletického zväzu. Najväčší slovenský atletický klenot súčasnosti a momentálne hviezda banskobystrickej Dukly Matej Tóth vyrastal v Nitre. Na Základnej škole na Nábreží mládeže.

Olympijský šampión z Ria v chodeckom maratóne na 50 kilometrov je posledným prírastkom do zbierky Múzea školstva. „Nie všetci na našu výzvu reagovali, no Matej si čas našiel. Je trinástym úlovkom v zbierke,“ tešila sa riaditeľka múzea Daniela Vaneková. Tóth bol vzorný žiak. Dokázal zladiť školu aj tréning. „Aj preto, lebo som mal šťastie na učiteľov,“ netají Matej, ktorý si neskorší smer vyberal vylučovacou metódou. „Zostala mi žurnalistika, tak som šiel študovať novinárčinu,“ vraví Matej, ktorý skončil ôsmy ročník s čistými jednotkami.

Tóthovým obľúbeným predmetom bola až do konca základnej školy matematika. Predmet, ktorý učaroval aj nášmu jedinému olympijskému víťazovi v tenise Milošovi Mečířovi. Bojnický rodák absolvoval povinné vzdelanie v Prievidzi, ako prváka ho tam zapísali v roku 1970. Čím dôležitejší bol tenis v jeho živote, tým menej času trávil v školských laviciach. „V poslednom ročníku na gymnáziu som spolužiakov takmer nespoznal. A počas štúdia na vysokej ekonomickej som do školy občas utekal rovno z letiska,“ priznal.

Neodolal marhuliam

Pekný kvietok bola aj legenda bratislavského Slovana 78-ročný hokejový útočník Jozef Golonka, Žiletka, ako ho všetci volali. Prváčik bol z neho v roku 1944, vedomosti nasával na Kumlíkovej (dnešnej Kvačalovej) ulici v Bratislave. Keď školníkovi spolu s ostatnými spolužiakmi pojedol marhule z jeho obľúbeného stromu na školskom dvore, presťahovali celú triedu o poschodie vyššie. Na druhé poschodie sa už konáre stromu do tried netlačili.

„To však nebol jediný dôvod presťahovania. Z prvého poschodia sa dalo vyskočiť von oknom. Nemuseli ste sa unúvať po chodbe,“ priznáva v knihe Milana Varsika Volali ma Žiletka. Raz sa Golonka po guli z matematiky rozhodol s tromi „päťkármi“ ujsť k babke jedného z nich. Do Salíb pri Galante. „Šli sme pešo po koľajniciach. No došli sme len po Trnávku. Vytrval len ten, ktorý mal v Salibách babku,“ vrátil sa do detstva strieborný medailista z olympiády v Grenobli 1968.

VIDEO Plus 7 Dní