Plus 7 dní

Meno Jesenský sa tiahne našimi dejinami. Slovenský biografický slovník z roku 1987 ich uvádza dvadsať. Dvadsať takých, ktorých nositelia vyorali hlbokú brázdu v našich dejinách. Jánovi Jesenskému-Jeseniovi z turčianskeho zemianskeho rodu pôvodom z Jasena patrí v tom zozname čelné miesto.

Ako chlapca ho najprv očarila príroda. Matka mu umrela a o jeho výchovu sa starala stará mama bylinkárka. Spolu sa túlali prírodou, Ján zbieral rastlinky, kamienky. Vladimír Körner, jeden z jeho životopiscov, napísal, že predmetom starostlivého pozorovania boli pre chlapca aj ľudia: „Tak ako voda v rieke, každý neznámy kvet, každá z tých ľudských bytostí je iná, tak dômyselne je to zariadené.“

Jesenius študoval najprv na univerzite vo Wittenbergu, kolíske protestantizmu, potom na lipskej univerzite. Skončil ju s hodnosťou bakalár filozofie. Štúdiá zavŕšil na Lekárskej fakulte Univerzity v Padove. Tam sa nadchol myšlienkami humanizmu a renesancie, ktoré sa zrodili v Taliansku. Stredovek chápal ľudský život predovšetkým ako prípravu na posmrtný život.

Na celé stáročia zastal alebo sa pribrzdil rozvoj vied a umenia. Stredovekými názormi začali otriasať nálezy starovekých pamiatok, rukopisov, sôch, obrazov.

Jesenius svoje názory veľmi ostro prejavil už koncom štúdia. Filozofickej dizertácii, ktorú obhajoval pred medicínskou, dal názov O nároku na odpor proti tyranom. Podľa neho vladári a ich poddaní majú byť navzájom zaviazaní povinnosťami a právami. Jesenius v rozprave priznával ľudu nárok na odpor proti tyranskej vláde. Myšlienkam humanizmu a renesancie zostal Jesenius verný až do konca života.

Jesenius povedal o medicíne: „Veď ona je najskvelejšia zo všetkých vied a umení, riadi kormidlo verejného blahobytu, bráni život a napráva poškodené.“ Jesenius ako lekár veľmi rýchlo nadobudol dobrý chýr. Až natoľko dobrý, že prenikol aj do Drážďan k saskému kurfirstovi Fridrichovi Viliamovi.

Knieža pozval mladého lekára na svoj dvor. Nezostal tam dlho. Na fakulte vo Wittenbergu zriaďovali katedru chirurgie a povolali ho na ňu. Osvedčil sa ako vynikajúci prednášateľ a o rok ho poverili aj vedením katedry anatómie a botaniky. V roku 1597 sa Jesenius stal dekanom lekárskej fakulty a zakrátko aj rektorom univerzity. Počestné postavenie na celý život.

No v Jeseniovi asi kolovala nepokojná krv. Zoznámil sa so slávnym astronómom Tychom de Brahe a ten ho pozval do Prahy. Tam vykonal v roku 1600 prvú verejnú pitvu. Celé stáročia sa vedci na niečo také neodhodlali, podujímali sa na to až v poslednom období. Jesenius robil pitvy vo Wittenbergu, v Prahe však lekárska fakulta v tom čase nejestvovala, a tak využili návštevu vzácneho hosťa.

Jesenia Praha zlákala. V septembri 1602 sa do nej presťahoval. Liečil pacientov zo šľachtických a z meštianskych rodín, predviedol niekoľko ďalších pitiev. Ľudské orgány, ich skladbu a činnosť demonštroval pred poprednými vedcami a hosťami z vyšších kruhov. Usilovne sa venoval písaniu.

Vydal niekoľko lekárskych rozpráv. Po morovej epidémii v Prahe vydal dve knihy o prevencii tejto nákazy. Po nich nasledovalo jeho významné dielo o krvi. Upozorňoval v ňom, dvadsať rokov pred objavom krvného obehu, že krv je ukazovateľom choroby.

Keďže Rudolf II. sa čoraz menej venoval vládnutiu a čoraz väčšmi zábavám, Habsburgovci dosadili na trón jeho mladšieho brata Mateja. Najprv ho korunovali za uhorského kráľa. Na slávnosti v novembri 1608 v Bratislave sa zúčastnil i Jesenius. Vydal o tom správu v spise Korunovácia uhorského kráľa Mateja.

Seba spomína už ako kráľovského lekára. Presťahoval sa do Viedne, sídla Mateja II., a prijal aj funkciu kráľovského historiografa. Mateja korunovali neskôr v Prahe za českého kráľa a ešte neskôr vo Frankfurte za rímsko-nemeckého cisára. Jesenius ho všade sprevádzal. V máji 1612 mu umrela manželka a keďže sa cítil osamotený, vzdal sa svojho miesta a vybral sa na cesty.

Nejaký čas prežil v Bazileji, Tübingene a iných mestách, potom sa vrátil do Prahy. Tam sa jeho činnosť naplno rozvinula. Zastával funkciu rektora Karlovej univerzity, organizoval jej činnosť, prednášal. Po Matejovej smrti nastúpil na český trón Ferdinand II., no keďže bol nekompromisný katolík a takú politiku aj viedol, české protestantské stavy sa vzbúrili proti nemu.

Za kráľa si vybrali kalvína Fridricha Falckého. Ferdinand zorganizoval trestnú výpravu, české stavy zasa obranu. Jesenius všetky svoje sily venoval práci v prospech stavov.

Z ich poverenia cestoval na zasadnutie uhorského snemu do Bratislavy s posolstvom, aby nevolili za kráľa Ferdinanda. Odtiaľ odišiel do Banskej Bystrice, aby v mene stavov požiadal vzbúreneckého vojvodu Gabriela Betlena o vojenskú pomoc.

Jesenia v poslednom období čoraz väčšmi lákala politika. Venoval sa jej v duchu slobodomyseľných názorov, ktoré po celý život vyznával. Stala sa mu osudnou. V rozhodujúcej bitke na Bielej hore pri Prahe utrpeli žoldnierske vojská českých stavov porážku. Jesenia zatkli medzi prvými.

Osobitná komisia vo Viedni navrhla barbarské tresty - verejnú popravu 27 predstaviteľov českých stavov na Staromestskom námestí v Prahe a ich rozštvrtenie. Ferdinand II., ktorého niektorí velebili pre jeho „habsburskú láskavosť“ a „kresťanské milosrdenstvo“, kruté tresty schválil. Iba rozštvrtenie nariadil vykonať až po smrti.

Niektorým odsúdeným blahosklonne dovolili posledné pomazanie podľa svojho vierovyznania. Poprava sa konala 21. júna 1621. Jeseniovi sa osobitne kruto pomstili. Označili ho totiž za jedného z ideológov a vodcov stavovského povstania.

Kat dostal príkaz Jeseniovi pred odseknutím hlavy zaživa vyrezať jazyk a odťať pravú ruku, posmrtne telo rozštvrtiť a jeho časti nabodnúť na koly pri hlavných cestách.

Po vynesení rozsudku Jesenius zvolal: „Hanebne a ukrutne s nami zaobchádzate! Ale vedzte, že sa nájdu tí, ktorí hlavy naše od vás potupne na divadlo vystrčené budú poctivo pochovávať.“ Zničili aj Jeseniove diela. Zachovali sa len tie, ktoré boli v Nemecku a vo Vroclave.

Zeman Baltazár Jesenský z Horného Jasena, otec budúceho lekára a vedca, sa osvedčil ako diplomat. V polovici 16. storočia ho hornouhorské zemianstvo vyslalo do Vroclavu, aby v tomto bohatom poľskom meste získal finančnú pomoc na boj s Turkami.

Tam sa Baltazár Jesenský oženil s Martou Schillerovou, dcérou vroclavského mešťana, a natrvalo sa usadil v meste. Tam sa im 27. decembra 1566 narodil syn Ján.

Potiahlo Jána, neskoršieho svetobežníka, do kraja predkov? Pripomenulo mu ho štúdium v Padove, kde študovali aj mladíci z horného Uhorska, teda zo Slovenska. Práve tam prvý raz pripojil k svojmu menu prídomok z Jasena. Z Banskej Bystrice, kam cestoval za Betlenom, aby ho v mene českých stavov žiadal o pomoc, pravdepodobne navštívil i Jaseno.

Na Slovensku nadviazal aj priateľstvo s turčianskym županom Révajom. Pamiatky na slávneho rodáka zhromažďuje dnes Pamätná izba v budove Obecného úradu Turčianske Jaseno.

Jesenius sa dobre poznal s pražským katom Janom Mydlářom. Prvý raz ho navštívil so žiadosťou, či sa ako lekár môže zúčastniť na poprave odsúdenca. Mydlář mu dodal i mŕtvolu obesenca na prvú verejnú pitvu. Neskôr ďalšie mŕtvoly na pitvy.

Pri prvej návšteve u kata sa vraj na stene pohol meč a Mydlář mu povedal, že je to zlé znamenie, že aj on môže skončiť na popravisku. Jesenius sa tomu údajne zasmial. Stretli sa znova na popravisku 21. júna 1621. Jesenius prišiel na rad ako tretí z mešťanov.

Ján Jesenius sa so svojím katom stretol už pár rokov pred popravou

Výber pre vás