Vyštudovala odbor filozofia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Články z oblasti kultúry písala pre tlačovú agentúru aj rôzne týždenníky a mesačníky. V PLUS 7 DNÍ pracuje od roku 2002. Venuje sa kultúrnym, sociálnym a historickým témam a pripravuje reportáže z domova aj zo zahraničia. V roku 2002 získala druhé miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity, v rovnakom roku druhé miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Jeveľký rozdiel medzi spojením Najväčší Slovák a&nbsp;Najlegendárnejší Slovák. A&nbsp;v&nbsp;prípade Jánošíka môžeme hovoriť o&nbsp;najlegendárnejšom a&nbsp;najslávnejšom Slovákovi. Za tým si stojím! - víta nás Terchovčan a&nbsp;kultúrny historik Peter Cabadaj. V&nbsp;ankete Najväčší Slovák, ku ktorej RTVS odvysiela 20. februára prvý dokument a&nbsp;diskusiu, je obhajcom Juraja Jánošíka. A&nbsp;veru je čo vysvetľovať! Má náš národ reprezentovať zlodej a&nbsp;vagabund, ktorý prepadával nevinných ľudí? Dokonca sa jeho meno spájalo s&nbsp;vraždou obľúbeného domanižského farára. Alebo je všetko inak a&nbsp;aj preto sa k&nbsp;legendárnemu Terchovčanovi s&nbsp;valaškou v&nbsp;ruke hlásia desaťtisíce Slovákov, umelci aj politici?

„On nie je Slovák, on je Terchovčan,“ hovorí o&nbsp;jednom z&nbsp;nominovaných slovenských velikánov Jánošíkov rodák Peter Janík z&nbsp;osady Šípková. Stretli sme ho cestou z&nbsp;krčmy, ale ochotne sa o&nbsp;slávnom zbojníkovi rozrozprával. V&nbsp;obci na severe Slovenska je zbojnícky kapitán modlou. „Terchovčania sú štát v&nbsp;štáte, tak sa hovorí,“ vysvetlí nám. Na najznámejšieho slovenského zbojníka je hrdý, ale neidealizuje si ho. „Hovorí sa, že bohatým bral a&nbsp;chudobným dával. Ale keď bol hladný, jemu to bolo jedno, bral všetkým. Jedna víla mu dala ten opasok, druhá valašku a&nbsp;tretia košeľu. Nezničiteľné. Vravia o&nbsp;ňom, že mal dva metre, ale bol ešte nižší než ja, tak meter a&nbsp;pol na výšku,“ delí sa s&nbsp;nami o&nbsp;svoje znalosti. Peter Janík nás nasmeruje do krčmy, tam vraj nájdeme Jánošíkovú. Lebo ľudí s&nbsp;týmto menom je tu stále dosť.

To sme nečakali! Popoludní je sympatická blondínka Zuzana Jánošíková v&nbsp;krčme úplne sama. Bez jediného hosťa. „Sú tu blízko dve osady a&nbsp;dokopy je nás tu domácich možno desať. Málo nás zostalo,“ povzdychne si. Predsa sa však v&nbsp;chumelici prídu zohriať nejakí hostia. Dokonca až z&nbsp;Nemecka. Ale na toto zašité miesto v&nbsp;jednej z&nbsp;terchovských osád neprišli kvôli vychýrenému zbojníkovi. „Drvivá väčšina turistov, ktorých sprevádzam, sa o&nbsp;Jánošíkovi dozvie odo mňa. Chodia sem kvôli krásnej prírode,“ reaguje na naše otázky Vlado Trulík. Takže legenda o&nbsp;Jánošíkovi nepresiahla naše hranice? „Časť ľudí z&nbsp;východného Nemecka už o&nbsp;Jánošíkovi počula. Bohužiaľ, myslia si, že je Poliak. Ale ostatní o&nbsp;ňom ani netušia. Robina Hooda nepredbehne,“ dodáva úprimný sprievodca.

Legendárny rodák z&nbsp;Terchovej, ktorý prišiel na svet pravdepodobne 23. januára 1688, zbojníčil krátko, ale mal široký záber. „Pôsobil v&nbsp;Liptovskej, Turčianskej, Oravskej aj Gemerskej stolici, na Morave a&nbsp;prenikol aj na poľské územie,“ vysvetľuje Peter Cabadaj. Aj preto je jeho tradícia taká silná. Jánošíkovi sa stali osudnými najmä dva zločiny - ozbíjanie bohatej vdovy po oficierovi a&nbsp;usmrtenie domanižského farára Juraja Vrtíka. Vraždu mu však nikdy nedokázali, farára údajne zabil Turiak, zvaný Huncaga zo Staškova, a&nbsp;Plavčík z&nbsp;Dunajova.

Nech sa na Jánošíkov život a&nbsp;zbíjanie pozeráme akokoľvek, odborníci sa zhodnú na tom, že táto historická postava zohráva najmä symbolickú úlohu. Niečo ako grécky Herkules. „Nijaká slovenská osobnosť nie je už tristo rokov prítomná vo všetkých formách umenia,“ argumentuje Peter Cabadaj. „Samotný Jánošíkov život nie je v&nbsp;porovnaní s&nbsp;inými zbojníkmi ničím výnimočný, až na dva základné fakty: nikdy ho neusvedčili z&nbsp;vraždy. Dokonca aj pri mučení kategoricky poprel, že zabil farára z&nbsp;Domaniže. A&nbsp;nikoho nezradil,“ pripomína historik a&nbsp;spisovateľ. Charakter jánošíkovského zbojníctva potvrdzuje aj prísaha, ktorá sa zachovala v&nbsp;súdnych pojednávaniach: „Prisahám večnému Bohu, Svätej Trojici, Panenke Márii a&nbsp;všetkým Božím svätým, že svojich tovarišov nevyzradím, neoklamem a&nbsp;neopustím ani v&nbsp;šťastí, ani v&nbsp;nešťastí. Tak mi Pán Boh pomáhaj!“ Zväčša je všetko, čo sa o&nbsp;Jánošíkovi šíri, legenda. Zabudnite na zázračný opasok aj víly. Ako je to so známym - bohatým bral a&nbsp;chudobným dával? „Vieme, že obdaril pár slečien, ale je to mytológia. Rovnako ako to, že študoval za kňaza,“ priznáva Cabadaj.

Každý národ potrebuje hrdinu, ktorý sa postaví proti útlaku a&nbsp;nespravodlivosti. Keď ho nemá, tak si ho vymyslí. Ako napríklad Poliaci, ktorí si z&nbsp;nášho zbojníka urobili vlastnú ikonu. Lebo stačí prekročiť hranice na severe Slovenska a&nbsp;dozviete sa, že Juraj Jánošík je vlastne poľský zbojník. „Historici to už majú vydiskutované - na jednom stretnutí v&nbsp;roku 2006 v&nbsp;Tatranskej Bukovine sme sa o&nbsp;tom bavili. Poľský Jánošík vznikol spojením viacerých zbojníkov, ktorí pôsobili na slovensko-poľskom pomedzí, do jedného príbehu. Ich Jánošík je však imaginárny. Aj keď je u&nbsp;nich mimoriadne silná jánošíkovská tradícia, je to len legenda. Naše argumenty sú nespochybniteľné - jeho krstný list na matrike vo Varíne, kde ho pokrstili v&nbsp;tamojšom kostolíku. Aj keď Poliaci radi zaprovokujú,“ usmieva sa historik, ktorý tvrdí, že keby v&nbsp;ankete Najväčší Slovák zahlasovali za Juraja Jánošíka všetci účastníci Jánošíkovských slávností v&nbsp;Terchovej, tak je víťaz. Na tomto podujatí sa ročne stretne až 80-tisíc ľudí. „Takú silnú tradíciu má na Slovensku a&nbsp;v&nbsp;Terchovej,“ dodá spokojne.

O&nbsp;tom, že sláva terchovského zbojníka predsa len presiahla naše hranice, svedčí napríklad záujem Slovákov v&nbsp;zahraničí. „Na jar svetu predstavíme Jánošíkovu valašku. Kopíruje tú, ktorú používal. A&nbsp;prišli s&nbsp;tým americkí Slováci. Jeden z&nbsp;nich ju zdokumentoval na základe dobových prameňov uložených v&nbsp;Budapešti,“ teší sa Peter Cabadaj. Terchová teda bude mať vynovený suvenír. „Valašky sú slovenský fenomén. Spĺňala viacero funkcií - bola praktická na nosenie, človek si ňou dokázal narúbať drevo, prekliesniť cestu aj sa ňou brániť. Ale mohol ňou aj zabiť človeka jediným úderom.“

Áno, z&nbsp;hľadiska dnešnej legislatívy to bol hlavne zlodej. „Prehrešil sa proti zákonom, prepadával ľudí. Ale nebol vrah! Svojimi skutkami si získal sympatie. O&nbsp;jeho empatii svedčí aj to, že neváhal vyslobodiť človeka na žilinskom námestí, ktorého tam lámali na kolese. Prišiel tam s&nbsp;družinou a&nbsp;riskoval život, aby ho zachránil,“ opisuje odborník na Jánošíka. Slováci skrátka v&nbsp;ťažkých časoch potrebovali hrdinu, a&nbsp;tak si ho vytvorili. „Božie mlyny sa pozabudli. Nikto v&nbsp;tých časoch neveril, že keď spravodlivosť neprišla včera ani dnes, môže prísť zajtra. Ľudia strácali nádej. Tak sa musel narodiť symbol, legenda, ktorá mala nadčasovú schopnosť rozdávať nielen dukáty, ale aj nádej. V&nbsp;časoch, ktoré sú kritické,“ vysvetľuje najdôležitejšiu úlohu nezabudnuteľného zbojníka.V&nbsp;roku 2008 Jánošíka vyhlásil za vzor svojej vlády Robert Fico. „Dvadsiateho šiesteho januára sa narodil Juraj Jánošík, veľký vzor mojej vlády,“ povedal.

„To nie je nič nové. Jánošíkovská legenda zohrala dôležitú úlohu aj v&nbsp;upevňovaní československého povedomia. Viacerí českí a&nbsp;slovenskí umelci mali k&nbsp;Jánošíkovi hlboký vzťah a&nbsp;začali vznikať výtvarné diela, kde je Jánošík symbolom odvahy, nezlomnosti, statočnosti. Keď bolo Slovensko ohrozené, tento symbol mobilizoval odpor. Pre tieto vlastnosti si ho vybrali za vzor štúrovci. Dokonca aj v&nbsp;roku 1968, keď nás obsadili Rusi, registrujeme kadejaké jánošíkovské plagátiky, ktoré burcovali odpor proti okupácii. To sú symboly, ktoré sú veľmi dôležité. Tradícia aktívneho odporu - teda vystúpiť a&nbsp;brániť sa so zbraňou v&nbsp;ruke,“ pripomína Peter Cabadaj.