Jednu z najslávnejších hereckých generácií opustil ďalší člen. Sedemdesiatštyriročný Jozef Adamovič aj v súkromí žil životom filmového hrdinu. Hrobárovi utiekol z lopaty niekoľkokrát - bojoval s rakovinou, ochorením srdca aj s finančnými suchotami, no nikdy sa nesťažoval.

Po tom, čo mu manželka, herečka Božidara Turzonovová, odpustila neveru aj nemanželské dieťa, miloval ju ešte viac. Aj keď sa o známeho krásavca pokúšali iné ženy, už sa na žiadnu inú ani nepozrel.

Jozef Adamovič: Prečo bol protištátnym živlom a akou traumou trpel?

Keď hral v televízii Adamovič, Slovenky sedeli doma pri televízore. Foto: © Slovenský filmový ústav - Fotoarchív

Živel

Patril k najsilnejšej generácii slovenských hercov. Hneď po skončení Vysokej školy múzických umení dostal rodák z Trnavy ponuku nastúpiť do Slovenského národného divadla, no známym ho spravila až televízna obrazovka, kde sa preslávil predovšetkým ako Móric Beňovský. Pre zaujímavú farbu hlasu a precítený prejav bol tiež skvelým recitátorom. No stačilo málo a o jeho umení by sme nikdy nepočuli.

„Z veľkej radosti, že sa mi podarilo v roku 1956 zmaturovať aj z ruštiny, som na učebnice priviazal kameň a hodil ich v Hlohovci do Váhu. Hneď bol zo mňa protištátny živel a vyšetrovali, prečo som to spravil,“ povedal raz herec, ktorý celý život trpel smrťou matky - v roku 1945 ju zabil ruský tank.

Kariéru naštartoval Jozef Adamovič rýchlosťou blesku, v súkromí ho však často stíhali pohromy. Viackrát balansoval medzi životom a smrťou. Prvý raz začiatkom sedemdesiatych rokov.

„Cestovali sme autom - za volantom som sedel ja -, keď sa zrazu strhla obrovská búrka a lejak. Spoza nákladiaka vybehlo do protismeru auto, s ktorým sme sa zrazili. Stihol som strhnúť volant doprava, vďaka čomu sa zvukárovi nestalo nič, no ja som mal dolámanú nohu, potrhanú kožu na hlave a nos zlomený na tri časti,“ vysvetľoval pôvod jazvy, z ktorej sa časom stalo jeho poznávacie znamenie.

Nebolo to však jediné zranenie, ktoré ho poznačilo na celý život. Problémy mal aj s nohou. Hoci ho operovali uznávaní špecialisti, už nikdy sa mu poriadne nezrástla. Do konca života ju mal kratšiu a mierne na ňu kríval.

Anjeli strážni pri hercovi bdeli aj v osemdesiatych rokoch, keď letel z Ruska domov. „Sedel som pri okienku a všimol som si akýsi belasý plamienok. O päť minút neskôr vyhlásili poplach. Padali sme vraj šesť kilometrov, kým sa kapitánovi podarilo vyrovnať lietadlo. Našťastie, dva kilometre nad zemou bola búrka, ktorá oheň pridusila,“ opisoval hororové chvíle Adamovič.

Smrtka sa o neho pokúšala opäť v osemdesiatych rokoch - zistili mu rakovinu hrubého čreva. „Bol to pre mňa šok, našťastie som sa rýchlo spamätal a začal bojovať,“ spomínal herec. Štyridsaťdňová hladovka, kozie mlieko, východné liečebné metódy a železná disciplína ho z pazúrov smrtiacej choroby vytrhli. No po pár rokoch lekári umelcovi zistili srdcovú arytmiu. Užíval lieky, nosil kardiostimulátor a nemohol používať mobil, aby nerušil jeho fungovanie.

Na mizine

Hoci mal na konte šesťdesiat veľkolepých postáv, po nežnej revolúcii Jozef Adamovič nečakane odišiel zo Slovenského národného divadla. Uznávaný herec s niekoľkými vedeckými titulmi sa vrhol na podnikanie ako chovateľ kôz. Zobral si päťmiliónový úver a po celom Slovensku zriadil trinásť salašov, kde choval dovedna tritisícpäťsto kôz.

Zakrátko podpísal zmluvy na odber kozieho mlieka na pätnásť rokov vopred. Jeho spokojnosť však netrvala dlho. Hercove zamestnankyne začali „dojiť“ viac pre seba, no šéfovi tvrdili, že dojivosť kôz klesá. Netrvalo dlho a Adamovičov úspešný podnik skrachoval a ostali mu horibilné dlhy a exekúcie.

Najbližšie roky žil zo životného minima a nepatril mu ani byt, v ktorom s Dačou žili. „Chata, autá, všetko išlo preč. Aj tak to bolo málo. V roku 2001 na mňa banka podala trestné oznámenie za nesplácanie dlhu, ktorý sa aj s úrokmi vyšplhal takmer na tri milióny korún. Exekútori nám vzali úplne všetko. Dodnes ten dlh splácam, je to na doživotie,“ posťažoval si na sklonku života.

Jozef Adamovič: Prečo bol protištátnym živlom a akou traumou trpel?

Vydržali polstoročie: Podľa Turzonovovej sa inteligentní ľudia nerozvádzajú. Foto: Ján Zemiar

Dáma

S Božidarou Turzonovovou, ktorá Adamovičovi pomáhala splácať dlhy z nevydareného podnikania, žil päťdesiat rokov. Po krásnej dive pritom poškuľovali viacerí hereckí kolegovia, napríklad aj kolega z Národného divadla František Zvarík, manžel herečky Evy Krížikovej. Vypisoval Božidare zamilované listy, dvoril jej a nevraživosť medzi Dačou a Evou Krížikovou sa stupňovala.

„Mikulík vtedy režíroval jednu inscenáciu, do ktorej obidve obsadil. Všetci hovorili, že sa zbláznil, lebo ony boli vtedy v najväčšom konflikte. Paradoxne, práve tam sa to medzi nimi utriaslo a vyriešilo,“ spomínal ich herecký kolega na obdobie, keď ani na sekundu neuvažoval, že by Daču opustil. Bola láskou jeho života.

V roku 1995 sa však v Hriňovej zoznámil s hotelovou recepčnou. Mala dvadsaťštyri, o celých tridsať rokov menej než on. Starnúci herec sa do mladej ženy bezhlavo zaľúbil. Keď sa dozvedel, že s ním čaká dieťa, odsťahoval sa k nej do Nitry a spolu bývali v podnájme. Celé tehotenstvo jej bol oporou a keď sa malá Jozefínka narodila, na matrike dal svoje priezvisko nielen jej, ale bez sobáša aj svojej novej partnerke.

Zvrat

Dva mesiace po narodení dcéry sa však Adamovič vrátil k manželke. Tá mu neveru veľkodušne odpustila so slovami, že inteligentní ľudia sa nerozvádzajú. A nielen to. Popri dlhoch z jeho podnikania s ním splácala aj alimenty na Jozefínu. O tomto období života s médiami hovorila, pochopiteľne, vyhýbavo, no jasne.

„Obidvaja sme dramatickí umelci, takže náš život bol umelecky dramatický,“ komentovala ho. Jozef Adamovič so sklonenou hlavou všetko oľutoval a odvtedy, ako ho manželka prijala späť, už pre neho neexistovala žiadna iná žena. Aspoň to tvrdí jeho priateľ a herecký kolega Ivan Palúch.

„V roku 1997, keď sme spoluzakladali v Banskej Bystrici fakultu dramatických umení, sme s Jožkom trávili veľa času. Istý čas prespával u mňa na matraci. O Dačke hovoril vždy veľmi pekne a hoci o neho dievčatá otvorene prejavovali záujem, bol jej absolútne verný. Žiadne iné pre neho už neexistovali. Bol to veľmi dobrý chlapec. Naposledy som s ním bol pred rokom. Mal dobrú náladu, nepôsobil, že by ho kvárila nejaká choroba. Škoda ho,“ smúti za dobrým kamarátom Palúch.

Len nedávno oslávili Jozef Adamovič a Božidara Turzonovová päťdesiate výročie svojho manželstva. „To už je zlatá svadba. Po občianskom sobáši sme mali aj tajný cirkevný obrad v bratislavskom Modrom kostolíku. Bolo to veľmi krásne, aj so sviečkami, kostolom znela Schubertova Ave Maria,“ zaspomínala si herečka v jednom rozhovore.

„Dačka je neopísateľne dobrý človek, čistá duša, ktorá nikdy nikomu neublížila a ja som sa o ňu mohol vždy oprieť. Vždy som si predstavoval, že muž by mal mať tri ženy, milenku, manželku a matku. V Dačke som mal všetky tri,“ vystrúhal Adamovič kompliment žene svojho života.

Prvýkrát ju stretol pri kúpaní v jazere v Banskej Bystrici. „Poprosila ma, či by som jej nepožičal plávaciu čiapku. Ako hrdý skončený herec som odmietol a ľahol si na uterák. Potom prišla a mokré vlasy si otriasla na môj chrbát,“ spomínal herec. Prvý bozk si dali pri Dunaji. Na druhý deň na tom istom mieste spadol žeriav a Adamovič vždy tvrdil, že práve z ich bozku.

Brali sa, keď bol Jozef už ako známy herec na vojne a krásna Božidara končila VŠMU. Počas manželstva sa im narodili dve dcéry, filologička Andrea a právnička Lucia, ktoré z herca medzičasom spravili päťnásobného starého otca.

Definitívne

Vnúčatká budú pre Božidaru Turzonovovú azda dostatočnou náplasťou na bolesť zo straty manžela, o ktorého sa starala doslova do posledného dychu. Jeho smrť každého zaskočila, pretože Adamovič všetky svoje bolesti a choroby znášal ako tvrdý chlap, bez zbytočného sťažovania a sebaľútosti.

Občas však na túto tému čo-to utrúsil. „Rakovina, dve cievne príhody, operácia srdca, kardiostimulátor… Všetko je to zo stresu. Prijal som to tak, že to musí byť a treba sa s tým zmieriť a naučiť žiť. Čo iné mi ostáva?“

Napriek všetkému sa nevzdával a ostal aktívny aj na dôchodku. Už síce nehral, no svoje dlhoročné skúsenosti odovzdával ďalej. Naposledy pôsobil ako šéf odboru hudobno-dramatického umenia na košickom konzervatóriu. Návrat do filmu a divadla mu prekazilo srdce. V piatok 2. augusta ho zradilo opäť. Tentoraz už definitívne.